Nedávno sa mi posťažovala kolegyňa, že jej svorka psov roztrhala sliepku. Ty nemáš svorku psov. Oponujem. No veď Porsche (malý špic) a Sahara (luisianský „leopard“), to sú dvaja psi, tí už tvoria svorku. pokračovanie článku
Pojem alfa samec je u kynologickej, ale i laickej verejnosti veľmi populárny a často používaný a niekoľkokrát za deň sa s ním stretávam aj v našej poliklinike. Keby som ho mala veľmi jednoducho definovať, povedala by som, že je to vodcovský samec na vrchole pomyselnej pyramídy, na vrchole hierarchického rebríčka. Tento samec rozhoduje o všetkom vo svorke, prvý žerie, len on má právo páriť sa... Takto nejako si to predstavujeme, pretože nás to tak učili. pokračovanie článku
Čítali ste knihu džunglí? Tí starší iste áno. Mladší asi ani nevedia, že nejaká kniha je. Ale áno, určite poznajú Mauglího – Žabku. Malého indického chlapca, ktorému rodičov zabil Šer Chán a jeho našla vlčia svorka, ktorá ho vychovala, ako vlastného. pokračovanie článku
Videli ste film Gladiátor? Určite každý z nás. Kto by nepodľahol bombastickej reklame. Kto by nedržal palce Maximovi (Russellovi Crowovi), ktorý si musel v aréne vybojovať slobodu, pomstiť rodinu a očistiť svoju česť. Odhliadnuc od toho, že film je jedna veľká historická nepresnosť (napr. môjho obľúbeného rímskeho cisára, filozofa a stoika Marca Aurélia Antonia Augusta zadusí jeho syn Commodus, hoci v skutočnosti Aurélius zomiera na jednom z vojnových ťažení na mor...), sú kulisy a špeciálne efekty úžasné. pokračovanie článku
K napísaniu tohto článku na blog som sa rozhodla potom, ako sa môj syn dnes ráno vrátil z nočnej vo fakultnej nemocnici, kde robí inštrumentára na operačkách. pokračovanie článku
Je večer. Sedím pred telkou a pozerám v správach, ako sa dnešná chumelica, ktorá tak veľmi potešila mňa a mojich psov, „zahrala“ s účastníkmi cestnej premávky v mnohým mestách Slovenska. Zrazu sa ozve telefón... pokračovanie článku
Milujem nečas. (Nie pána Nečasa!) Keď vonku leje, alebo je fujavica a všetci „normálni“ ľudia sú v teple domovov (a tí „nenormálni“ v práci), tak ja sa túlam po vonku s mojimi psami. Ak máte srdce dobrodruha, a v detstve ste milovali zálesákov, kdesi v najhlbšom vnútri vašej duše stále slabučko tlie volanie po divočine. A keďže v dnešnom pretechnizovanom svete je len málo miest, ktorých sa nedotkla ľudská noha (ani ruka), využívam chvíle, keď každý homo technikus lenivikus sedí vo vykúrenom vigvame a lov v supermarkete necháva na vhodnejšiu chvíľu. pokračovanie článku
Otvorila som dvere na obývačke, Atlasko sa okamžite prešmykol, zaujal svoje obľúbené miesto na fotelke a oznámil mi, že má chuť sa rozprávať. Chceš rozprávku? Pýtam sa a on sa zaškerí. Rozprávaj mi nejaký príbeh. Vraví. Ale nech má začiatok, stred aj koniec. Nech je v ňom nostalgia, napätie a láska a nech môžem hlavnému hrdinovi držať palce. Zamyslím sa... pokračovanie článku
V poslednom článku sa na nás (nie len na mňa, ale aj na lekárov) zniesla spŕška kritiky, ako sa vraj hráme na bohov a neutratíme zviera, ktoré je veľmi choré a trpí. Pravdu povedia, ani si neviete predstaviť, ako ma teší, že nechodím so svojimi zvermi k lekárovi, ktorý s tým nemá duševné traumy a ťažko choré zvieratá uspáva ako „na bežiacom páse“. pokračovanie článku
Niekedy na začiatku písania mojich článkov na blog sa mi ozval dávny známy. Nemali sme jeden o druhom žiadne správy viac, ako desať rokov. Napísal mi mail v tom zmysle, že aký je svet malý, a že ma opäť „stretol“ - na internete. Zároveň sa posťažoval, že sú moje články smutné, a že by som tam mala zakomponovať viac „srandy“. Vraj som studená ako (psí čumák) Hans Christian Andersen, ktorého rozprávky končia takmer vždy smrťou ( a ktorého dielka ja milujem, pretože sa treba pozerať ďalej, ako len po pozemský koniec) a ktorého, ako dieťa nemal rád, práve pre tie smutné konce. Toľko na úvod. A pretože je dnešný príbeh smutný, vravím vám to hneď teraz. Takže, ak chcete, prestaňte čítať. pokračovanie článku
Ahojte priatelia. Pamätáte si na mňa? To som ja – škótksy teriér Atlasko. Dnes vám chcem povedať čo nás, psíkov, pri spolužití s vami, trápi. Tak dobre počúvajte. pokračovanie článku
Minule na mňa padla clivota pri čítaní článku o tom, ako je cesta na Mont Everest posiata mŕtvolami. V článku spomínal nejaký horolezec, ako ľudia v honbe za dosiahnutím svojho „vrcholu“ idú doslova cez mŕtvoly a nemajú snahu pomôcť spolupútnikom, ktorých opustili sily. Museli by totiž s nimi zliezť do základného tábora a na nový výstup by už neostávalo dosť síl, kyslíka, prostriedkov, času... Na potvrdenie svojho bilancovania o zhrubnutí dnešných mravov spomenul prípad (už neviem akého) horolezca, ktorého míňala jedna výprava za druhou, derúc sa vpred za víťazstvom. Keď sa vracali dolu, bol už v takom stave, že telo vôbec nereagovalo, iba na očiach mu bolo vidno, že žije. A tak tam – pred očami vracajúcich sa výprav – zamrzol. Zamyslela som sa, či – pozerajúc sa na fotky z najvyššieho bodu Zeme – sa tí ľudia, aspoň sami pred sebou, zahanbia a začervenajú, a že si povedia, že možno, keby mali znova možnosť, že by sa zachovali ináč... pokračovanie článku
Myslím, že je mnoho majiteľov, ktorí svojim štvornohým priateľom kupujú na Vianoce darčeky. A nemusia to byť iba psi. Som si istá, že čím bližší vzťah so zvieratkom a čím užší spoločný priestor obaja (majiteľ i zviera) zdieľajú, tým majú k sebe bližšie a viac chápu jeden druhého. pokračovanie článku
Poľovníci sú zvláštny živočíšny druh. Radi si svoje nízke sebavedomie pozdvihujú pištoľkami, ale častejšie puštičkami, aby nimi mohli robiť bu bu bu, a všetci sa ich báli. Aj ja mám s nimi nemalé skúsenosti. Na šťastie, moji psi pri týchto stretnutiach – ktorých bolo neúrekom – nikdy neprišli k úhone. O našich pacientoch sa to povedať nedá. Tak aspoň dva prípady za všetky: pokračovanie článku
Nedávno sa spýtala jedna klientka Vlada: vy máte akého psíka? Žiadneho. Odpovedal. Tak máte mačičku? Čuduje sa. Asi je Vlado taký „týpek“, čo vypadá skôr na psa. pokračovanie článku
Ahoj. Dnes ma Maťa poprosila, aby som vám niečo o živote psíkov, napísal sám. Vraj – kto už vie o psoch viac ako pes. A tak som jej vyhovel. pokračovanie článku
Do práce prichádzam popoludní. V posledné dni máme veľa pacientov, a tak bežné „domáce práce“ ostávajú bokom. Dávam si zväzácky záväzok, že to napravím. pokračovanie článku
Hovorí sa, že by sme si mali dávať pozor na to, čo si prajeme, aby nás osud nechytil za slovo... Myslím, že je to pravda. pokračovanie článku
Od mala mám rada psov. Moja mama tvrdí, že moje prvé slovo bolo havo a asi to tak bude. Myslím, že som sa narodila s vedomím, že pes neodmysliteľne patrí k môjmu životu. pokračovanie článku
Sedím u kaderníčky. Poznáme sa. Tykáme si. A keďže vie, čo robím, využíva moje služby: Maťa, náš Rikinko má na bruchu takú veľkú hrču. Čo to môže byť? Vyzvedám, kto je Rikinko. (Aljašský malamut.) Aký je starý. (Osem rokov.) ...a či to nie je suka. (Nie je, takže nádor na mliečnej žľaze to nebude.) pokračovanie článku
Veľakrát som už spomenula, že v našej poliklinike nachádzajú dočasné a občas aj trvalé miesto rôzne zvieratká, kým im nájdeme nový domov. pokračovanie článku
Westhighlandský white terriér je jedným z najznámejších plemien, ktoré trpí ochorením nazývaným craniomandibulárna osteopaia (CMO). Alebo že by nie? pokračovanie článku
Sú tie, ktoré patria celé mne a mojim psíkom. Užívame si ich celý život. Nie je ich veľa, ale o to sú krajšie. Kedysi som v takéto dni vstávala veľmi skoro pokračovanie článku
Je to už desať rokov. Na psíka pekný vek. A ešte k tomu okrúhly. Aj keď je Mimi maltézsky psík (a je všeobecne známe, že malé plemená sa dožívajú viac, ako veľké), aj tak si nie som istá, či sa dožije druhej desiatky. Takže – všetko najlepšie, Mimi. pokračovanie článku
Poznáte to spojenie: krajiny tretieho sveta. Myslia sa tým nevyspelé krajiny Ázie, alebo Afriky. Aj keď dnes sa mnohým ázijských krajinám hovorí skôr – ázijský tiger, o krajinách Afriky to stále ešte platí. Občas sa zamyslím, prečo sa im vraví: Tretí svet. Chápem, že Amerike sa hovorilo Nový svet, onomu svetu, kam sa všetci odoberieme keď umrieme: Druhý svet. Takže Ázia a Afrika bola až po „Onom“ svete? A starý kontinent (alebo euroatlantická spoločnosť) je „Prvým“ svetom? Fakt by ma to zaujímalo. Bola by som rada, keby mi to niekto múdry vysvetlil. Ale myslím si, že niekto fakt múdry, netrávi čas čítaním blogov. Ale späť do polikliniky. pokračovanie článku
Prichádzam do práce na obed. Roba s kolegom zo Senice pristihnem, ako dokončujú chirurgiu amerického buldoga. Zdrástvujte továrišči! Zdrááástvuj! Povie to takým ruským prízvukom, že na stotinu sekundy zapochybujem či je to naozaj on, alebo kolega z Ruska. (Občas k nám chodí kolega s Makedónska, tak prečo nie z Ruska?) pokračovanie článku
Zákon zachovania energie vo Vesmíre musí byť dodržaný. Preto mi môže kamarátka písať: Maťa, Bosha je chudá ako lunt a ja nie a nie schudnúť, aj keď sa štyrikrát týždenne trápim v posilke. Odpovedám jej, že ak vykŕmi Boshu, ona zázračne zhodí pár kíl. Inak to nevidím:-) A tiež si myslím, že na jedného planého človeka, (ako hovorievala moja stará mama), pripadá jeden dobrý. Inak by Vesmír nefungoval. Len neviem či to stačí. pokračovanie článku
V poslednom čase sa roztrhlo vrece s pacientmi. Neviem, kde sa berie toľko chorôb. Kde sa berie toľko biedy a bolesti na tomto svete. Veď moje zvieratká boli vždy zdravé, ako buk. pokračovanie článku
Nevadí mi, že všetky zvieratá nemajú meno. Niekto má rád zvieratko, stará sa oň s láskou, ale ani ho nenapadne, že by mu mal nejako vravieť. Ale áno, určite mu vraví niečo ako: počkaj, hneď ti dám jesť. Alebo: pozri, čo som ti priniesol. Či: to si pochutnáš... aké zvieratko ste si pri tom predstavili? (Alebo možno: Nezavadzaj! Uhni! Zmizni, nevidíš, že sa ponáhľam?!) pokračovanie článku
Keď som začala písať svoje zápisky z veteriny, mnohí čitatelia mi vyčítali, že píšem iba smutné veci. Nie je to tak. Každý deň zažijeme mnoho prípadov so šťastným koncom. Máme chvíle veselé, humorné, polovážne aj vážne, ktoré – keď sa dá – odľahčíme žartom. Ale každý deň písať o tom, ako sme zachránili život šteniatku tým, že sme ho zaočkovali proti infekčným chorobám, spravil sme X cisarákov, uľahčili život zvieratku tak, že sme mu dali odčervovacie tabletky a mnohé iné „prkotiny“, by asi nikoho čítať nebavilo. Aspoň nie dlho. Ale keď sa stanú nejaké výnimočné prípady, väčšinou sú to prípady ťažké, pri ktorých bojuje o život zvieratka celá poliklinika, a ak vyhráme, moc sa tešíme. Ale často hráme iba defenzívu a osudu sa neubránime. Tak to bude aj teraz. A keďže sú to prípady všetko smutné, už dopredu vás na to upozorňujem. Aby nikto nemohol povedať, že som ho nevarovala. pokračovanie článku
Bojíme sa smrti. Preto ju zatláčame do tmavých kútov našej duše. Preto ju vytesňujeme z nášho života. Preto na ňu nemyslíme do poslednej chvíle. Ale nakoniec aj tak zazvoní pri dverách, ako dávny nepozvaný hosť. Stretávam sa s ňou častejšie, ako by som chcela. pokračovanie článku
Ľudia si radi užívajú. Celá spoločnosť si rada užíva. Preto sa jej hovorí konzumná. Každý deň nás o tom presviedčajú reklamy – vy si to zaslúžite... alebo: nedovoľte bohatým byť ešte bohatší bez toho, aby ste na tom nezarobili... (alebo: keď musíš, tak musíš! Alebo: keď ju miluješ, nie je čo riešiť...) či iné (prepáčte mi ten výraz) kraviny. Užívanie spočíva v tom, že svoje ťažko (niekto možno ľahko) zarobené peniaze prehajdákame väčšinou za jedlo. Že to nemá s veterinou nič spoločné? Ale má... pokračovanie článku
Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - napísala som knižka o šteňati (máme doma štěně), dokončujem knihu o výchove, výcviku a problémovom chovaní molossov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem.
mvkruhuyahoo.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
