zápisky o psoch - Alexander Veľký, alebo ako to všetko (ne)bolo

Autor: Martina Tóthová | 22.1.2011 o 22:28 | (upravené 23.1.2011 o 12:01) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  1619x

...(Sopeithes) prezentoval Alexandrovi obrovské množstvo pôsobivých darov, medzi ktoré patrilo aj stopäťdesiat psov pozoruhodných vzrastom, odvahou a inými kvalitami. Ľudia o nich tvrdili, že im v žilách koluje tigria krv. Chcel, aby Alexander otestoval ich povahu v akcii. Zavrel dospelého leva s dvoma najslabšími psami do ringu. Poštval ich na leva a keď mali problémy, pridal ďalších dvoch, aby im pomohli. Štyria mali nad levom prevahu a vtedy Sopeithes poslal muža, ktorý ostrým hákom zachytil pravú nohu jedného zo psov. V tom Alexander pobúrene skríkol a stráže sa hneď ponáhľali zadržať Indovo rameno. Ale Sopeithes povedal, že by mu dal troch psov namiesto toho jedného. A psovod, držiac ho pevne za nohu, pomaly ho pustil. Pes za celý ten čas nevydal ani hláska, ani len nezakňučal. Ale stále zatínal zuby do leva, až kým nestratil vedomie následkom veľkej straty krvi a neumrel stále zahryznutý do chrbta leva... Diodorus Siculus, Library of History

 

Nedávno som si ťukala do počítača, keď sa pri mne znenazdania objavil Atlas. Čo robíš? Pýta sa.

Študujem históriu.

Hystériu? Tá sa neštuduje. Pri tej sa jačí. Poučuje ma.

Nie hystériu. Históriu. Opravujem ho.

Atlasko sa posadí na bobek a zamyslí sa. Myslíš dávno zabudnuté veci?

Presne tak.

Aha, tak tie tiež nemusíš študovať. Tie stačí vyhrabať. Keby si chcela, prezradím ti, kam som si naposledy zahrabal prasačiu hlavu. Ale nesmieš ma bonznúť Atramentovi. Šepká mi spiklenecky a vidím, ako ma mňa cerí svoje zubiská. Som si celkom istá, že by ma nechal prekopať celú záhradu, škeril by sa pod fúze a dobre by sa bavil. A môj muž by mu dal ešte dvacku za to, že ju nemusí rýľovať on.

Nechcem žiadne tvoje smradľavé kosti! Študujem molossov.

Tebe už celkom z tých psov hrabe, moja zlatá. Nie len že ich cvičíš, liečiš, píšeš o nich, ale ešte ich aj študuješ?

Nie, nie. Nemyslím tých molossov!

Sú aj iní molossi? Malí? Menší ako ja? Dajú sa ľahko zmastiť? Pýta sa Atlasko a v očiach mu zasvieti nadšenie. (Nechcem mu prezradiť, že sú.)

Nie. Myslím kmeň Molossov, po ktorých sú pomenované oné psy. (Atlaskovo nadšenie pohasne.) Molossovia boli gréckym kmeňom, ktorý obýval hornatý kraj Epiru (alebo Epeiru) od roku cca 1500 pr. Kr, až do 4 stor. n. l., kedy si ho podmanili Rimania. Poučujem ho. Dnes sa toto územie nachádza medzi dnešným Gréckom a Albánskom. Poslední králi molossov niesli slávne meno Pyrrhos.

Pyrrhos III. bol okrem iného významný stratég a talentovaný generál. Jeho otec bol príbuzným matky Alexandra Veľkého.

Alexander Veľký bol schopný vojvodca a zaslúžil sa... chcem pokračovať, ale Atlas ma preruší:

Pch, myslím, že Alexander vôbec nebol veľký. Tiež k nám chodí jeden Alexander z Dunajskej Stredy. Jediné čo má veľké, je jeho brucho. Má stodvadsať kíl a na opekačke zje pätnásť párkov, len tak zahučí. Vždy ma to rozzúri, pretože mne  žiadne párky nezostanú.

No tak. Oponujem. Si nespravodlivý. Šaňo má okrem veľkého brucha aj veľké a láskavé srdce.

Dobre. Priznáva. Ale je to len preto, lebo má to srdce iba pár centimetrov od žalúdka. Cól sem, cól tam. A okrem toho si myslím, že keby si ten starodávny Šaňo vzal na cesty so sebou nás, škótikov,  mal by oveľa zaujímavejší životopis. Vieš ako vzniklo pomenovanie Veľký? Rozvíja Atlas svoju teóriu, a je vidieť, že sa dostáva do varu. Podľa mňa tie psie obludy, ktoré aj tak vznikli iba krížením somára s rosomákom, vždy bežali na tej výprave dopredu a v každej dedine boli prví. Slintali, škerili sa, cerili svoje obrovské zubiská a gúľali očami. Keď ich ľudia videli, s hrôzou a bázňou šepkali - to je ale VEĽKÝ pes. Medzitým sa došuchtal na námestie aj onen Alexander, začul slovo veľký a mylne sa domnieval, že sa vraví o ňom. Myslím, že bol neskromný, keď o sebe takto uvažoval. Pozri na mňa!

Mrknem na zem, kde sa rozčúlene prechádza Atlas. Jeho egocentrizmus dostáva kruté údery, pretože je na svete niekto, kto by mohol byť väčší od neho.

Ty si moja skromnosť a nevinnosť sama. Pohladím ho po veľkej gebuli a snažím sa mu z čierneho čela odohnať chmáry pochybností.

Si myslím. Zavrčí.

Už len jedna poznámka. Dodám zlomyseľne a vidím, ako moja vetička vyšponuje malé telíčko.

Ako si prišiel na tých oslov s rosomákom?

Kuknem a vidím, nie? Po osloch sú veľkí, hlúpi, tvrdohlaví. Po rosomákoch zúriví, útoční, škaredí. Spoj to dokopy a máš skoro všetky plemená  molossov.

Začíname sa zamotávať a moja predstava, že dnes napíšem jednu kapitolku mizne ako ranná rosa.

Atlasko. Ohlásim svojho škótika. Teba by si nemohol vziať žiadny Alexander na výpravu. Či by už bol Veľký, alebo malý.

Prečo nie? Vyštekne.

Pretože by ste to s ním jednoducho na tých svojich krátkych rúčkach a nôžkach neušľapali. Bol nie len vynikajúci vojvodca, vojak a stratég, ale bol aj veľmi vzdelaný. Učil ho samotný Aristoteles a mladý Alexander bol pilný a učenlivý žiak. Pochopil, že veda a poznanie je dôležitá nielen pre silu jeho armády. V jeho armáde bolo plno vedcov, inžinierov a historikov. Podľa Plutarcha mal Alexander:  neuhasiteľný smäd a vášeň pre učenie, na ktoré si vždy našiel čas... Bol milovníkom všetkých druhov čítania a vedomostí. Bolo jeho potešením po celodennom pochode, alebo boji sedieť do polnoci s učencami a vedcami a spolu s nimi diskutovať.

Ríša Alexandra Veľkého sa rozprestierala od Čierneho mora po Egypt, od Macedónska, po Indiu. Viedol jedno ťaženie za druhým. Už vo svojich dvadsiatich rokoch začal vojnu proti Perzii. Dobil Grécko, Perziu, Palestínu... V Tadžikistane založil mesto Alexandria Eschate – Najvzdialenejšia Alexandria. A to sa dožil iba tridsaťtri rokov. Vrav si čo chceš, pomenovanie Veľký, si zaslúži. A k tomu všetkému mu slúžili aj molossi.

Atlas sa zvrtne na päte a odchádza hudrúc si pod fúze. Hlúpy Alexander. Hlúpi molossi. Hlúpa Ma...

Vravíš niečo? Pýtam sa.

Otočí sa ku mne. Ja? Nič. Počula si niečo?

Zdalo sa mi, že hovoríš...

To sa ti len zdalo. Preruší ma. Hľadím na jeho čierne vzďalujúce sa telíčko a viem, že keď si ho budem chcieť udobriť, budem musieť vytiahnuť z chladničky peknú bravčovú nožičku.

Znova upriem oči na monitor. Alexander sa vybral dokonca do Indie! Čítam a rozmýšľam, či sa nepokúsim Atlaska ešte viac poučiť. Naposledy, keď som sa o to snažila, ohrýzol mi všetky rohy Plutarchových Hovorov o lidském štěstí tvrdiac, že to bola najkratšia cesta, ako ony vedomosti natlačiť do hlavy, a tak to vzdávam.

Po dobytí celej Perzskej ríše sa Alexander rozhodol, že svoju ríšu rozšíri ďalej na východ. India bola pre Grékov pololegendárnou krajinou, o ktorej nič nevedeli. Krajina, ktorú vtedy volali India, nie je totožná s dnešným štátom India. Začínala tam, kde sa končila Perzia: na východe Afganistanu. Patril do nej aj Pakistan a samozrejme dnešná India. Presne vymedzená východná hranica neexistovala, pretože žiaden cestovateľ sa nikdy nedostal hlbšie do Indie.

Počas častých bojov bol Alexander zasiahnutý šípom. Strela prenikla až do pľúc a hoci sa uzdravil, celý zvyšok života trpel na následky toho zranenia. Ani to ho však neodradilo od výbojných výprav do vtedy nepoznaných krajov, ktoré si podrobil. Napokon sa vrátil do Babylonu, kde znova plánoval vojnové ťaženie. Avšak po jednej búrlivej oslave dostal horúčku a umrel. Stalo sa tak 10. júna 323 pred Kr. a odvtedy až dodnes sa špekuluje nad príčinou jeho smrti. Mohlo to byť ochorenie na západonílsku horúčku. Otrava. Vražda, alebo aj recidíva malárie, ktorú dostal v r. 336 pnl...

A čo Alexander a psi molosskí? Keď sa vybral dobyť Áziu, rozdelil celý svoj majetok medzi priateľov. Perdiccas sa opýtal, čo si ponechal sám. Nádej. Odpovedal Alexander. Jeho priateľ mu odvetil. Ak je nádej dosť pre Alexandra, je dosť aj pre Perdicca...

Zachovali sa záznamy, že psy pochádzajúce z Ázie boli najsilnejšie a tie pochádzajúce z Tibetu zo všetkých plemien a najkolosálnejšie. V Plíniovi sa zachoval tento príbeh: Alexander Veľký dostal od kráľa Ázie psa obrovskej veľkosti. Rozkázal vyhĺbiť veľkú jamu, do ktorej vhodili diviaka a neskôr medveďa, no pes zostal nevzrušený, dokonca vyliezol z jamy. Alexander sa rozhneval a psa zabil. Keď sa táto zvesť doniesla k sluchu kráľovského darcu, poslal Alexandrovi druhého psa s odkazom, že títo psi nebojujú s tak slabými zvieratami, ako je diviak, alebo býk, ale skôr s levmi, alebo slonmi. Že mal iba dvoch takýchto psov a ak Alexander zabije aj tohto, už nikdy nenájde psa jemu rovného. Alexander zavrel psa s levom a neskôr aj so slonom a obe zvieratá pes zabil. Alexander bol taký zarmútený z predčasnej smrti prvého psa, že na jeho počesť na tom mieste založil mesto a postavil chrám...

Nech je ako chce. Alexander si podrobil veľkú časť vtedajšieho sveta a na svojich vojnových ťaženiach a objavných cestách ho sprevádzali obrovskí psi molosskí. Po jeho smrti sa jeho obrovská ríša rozpadla na drobné zemičky a územia, ktoré si neskôr podmanili Rimania. Tí sa zoznámili s „Alexandrovými psami“, ktorí sa im zapáčili a na svojich výpravných ťaženiach sa s nimi molossi dostali do zvyšku sveta. Odvtedy ich nájdeme v každej končine. Aj dnes, tak ako za čias Alexandra Veľkého, pomáhajú ľuďom najlepšie, ako vedia.

(ukážka z mojej pripravovanej knihy KROK ZA KROKOM S MOLOSSOM. )

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

SVET

Diskusia naživo: Potrebujeme v Európe Turecko?

Je Turecko ešte demokratickou krajinou? Potrebuje ho Európa?

DOMOV

Policajné uniformy sa menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.


Už ste čítali?