Zápisky z veteriny - Ťapko II (alebo príbeh pokračuje)

Autor: Martina Tóthová | 11.2.2011 o 22:05 | (upravené 26.2.2011 o 16:23) Karma článku: 9,49 | Prečítané:  1372x

Pamätáte na Ťapka? Taký „poťapaný“ pomätenec. Je u nás skoro tri mesiace. Aj keď sa v jeho živote mnohé zmenilo, veľa ostalo nezmeneného. Takže ako si Ťapko žije?

 

Dobre. Zo studenej voliéry sa presunul do bytu. Aj keď naši psi spávajú vonku, vždy v zime príde chvíľa, keď si poviem, že je prikrutý mráz na to, aby som ich vyhnala proti noci z teplej a útulnej kuchyne do mrazivej voliéry. A keďže ma Pán síce vymodeloval z hliny presne tak, ako ostatných, iba ma dostatočne dlho v peci nevypaľoval, aby som stvrdla, napokon vždy zmäknem ako vosk a každý pes, ktorý je u nás, skončí presne tam, kde všetci naši psi. V byte a občas aj v posteli. Ťapo tak isto.

A čo jeho zlozvyky? Niektorých sa zbavil. Dá sa chytiť za chrbát, aj keď je vidno, ako mu v tom okamihu opäť začínajú preskakovať výhybky a začína s naháňaním chvosta. Nerozumie akémukoľvek rozkazu. Keď ho nájdem ležať na posteli a zavelím – choď dole! -, iba pozerá. Ak sa ho snažím vystrnadiť, vrčí. Keďže som rozumnejšia ako on, nepoužívam žiadne príkazy, ale svoje požiadavky som pretransformovala do oznamovacích a opytovacích viet. Kto chce jesť? Ťapko, ideš von? Väčšinou reaguje na vety oznamovacie. Rozčesať sa nedá, ale môžem mu vyčistiť oči, pozrieť do uší, papuľky, pochytať labky, osprchovať a utrieť, keď je od blata. To je veľký pokrok. Chodím s ním na voľno po ulici. Všíma si mojich psov a snaží sa im prispôsobovať. Dávno sú preč časy, keď som ho pustila na ulicu, a on sa rozbehol, ako zmyslov zbavený a nereagoval úplne na nič. Už sa nesnaží požierať svoje exkrementy a snaží sa zapadnúť do psej rodiny.

A čo ostatní psi? (Takmer) v pohode. Teda oni nemajú žiadne problémy, iba Ťapko má ťažké srdce. Najviac na Atlaska, ktorý ho raz chytil za pysk, a odvtedy sa začali patálie. Ťapo rýchlo zhodnotil situáciu a zistil, kto je hlavou (psej) rodiny. Keďže bol takmer osem rokov jediným a úplným despotom svojej rómskej rodinky, nejakú poslušnosť a prispôsobivosť nesie veľmi ťažko. Je vyšší ako všetci moji psi, a tak Atlasovi doslova dýcha na krk. A aj keď Atlasko nie je stoikom, predsa sa len na jeho pevných nervoch dajú rovnať podkovy, a tak si Ťapove maniere a snahy o zastrašovanie nevšíma a tvári sa, že nič nevidí. Keď sa Ťapo postaví na chodníček a stojí Atlaskovi v ceste s výrazom: CHCEŠ PREJSŤ?!, ten sa tvári, že ho nevidí a mieri rovno k nemu. V poslednej chvíli ho miernym oblúčikom obíde a pokračuje v ceste. Ťapo sa obzerá, občas doslova s otvorenými ústami. Neustále za ním behá, šteká na neho, a keď ho Atlas míňa, cvaká po ňom zubami. Doslova sa ho snaží preš...ť, ale keď im niečo hodím na zem, Atlasovi v okamihu ustúpi. Vie, že na neho fyzicky nemá, a to ho asi trápi najviac.

Nedávno však skočil Atlaskovi rovno na krk, a vtedy si môj škótik spomenul na všetkých utláčaných škótov, ktorí padli v boji za nezávislosť, prebudilo sa v ňom srdce Villiama Vallacea a s vervou sa pustil do bitky. Využil príležitosť a zdrapil Ťapka za pysk, takže ten bol úplne bezbranný... S pretrhnutým pyskom som ho vzala do roboty pozašívať.

Ak si myslíte, že ostal pokoj, opak je pravdou. Papuľa sa za chvíľu zahojila, ale narhnuté sebavedomie nie a nie, a tak sa Ťapo snaží zaujať výsostné postavenie medzi našimi psami. Jeho výška ho nepresvedčila o nadvláde a čo horšie, nepresvedčila ani Atlasa, ba ani ostatných psov, najmä najmladšie baby, ktoré mu občas len tak z pasie „preženú faldy“. Nebijú ho. Len mu nedovolia prejsť a hlasito dávajú najavo, že to myslia vážne, sem tam naznačujúc hryzanec. Je to od nich taký krutý kanadský žartík a ja ich chvíľu nechám, aby videl, že život je pes.

Atlasa sa snaží zastrašovať tak, že vyskočí na posteľ a z jej kraja, z výšky, hľadí dole na Atlaska, ktorý si jeho konanie nevšíma. Stále ho pokladá za svojho najväčšieho rivala, a tak nečudo, že k ďalšej potýčke došlo o mesiac po natrhnutom pysku.

To som bola v práci a tak som sa musela uspokojiť iba s opisom, ktorý bol neúplný, pretože všetci psi boli vonku, keď sa ozval krik a jačanie. Keď Tomáš vyšiel von pozrieť, čo sa robí, objavil jačiaceho Ťapa, ako na ňom leží Atlas a kmáše ho hlava – nehlava...

Keď som sa večer vrátila, naložila som hysterického Ťapka do auta a išla naspäť. Vlado ho uspal, ranu som vyčistila savom, dostal antibiotiká, analgetiká a protizápalovú injekciu a ako bonus som ho očesala, aby bol pekný.

Dva dni sa hral na maróda. Ležal pod mojim písacím stolom, odmietal jesť aj piť, ak som mu len poživeň nepriniesla pod nos a urobiť potrebu som ho musela nosiť na rukách. Potom som si povedala, že všetkého veľa škodí, a ak chce, musí prísť sám. Prišiel. Ešte stále sa hrá na maróda a chodí iba po troch nohách. Dokáže sa však neuveriteľne rýchlo a zázračne uzdraviť, keď ho pustím von, Atlas sa kdesi rozbehne a on upaľuje za ním na všetkých štyroch, štekajúc a snažiac sa ho chmatnúť aspoň za srsť.

Keby ho človek nechal kdesi vonku s kopou nevychovaných a jemu podobných psov, myslím, že by bolo len otázkou času, kedy by prišiel o život. Pretože pred týždňom dostal znova od Atlasa výchovný pohlavok, ktorý sa minul účinnkom.

Majiteľka telefonuje dvakrát do týždňa a už si pomaly pripadám ako blázon, lebo do nekonečna opakujem to isté: Ťapko sa má dobre, nič mu nechýba, je zdravý...

Pred týždňom som dostala od nej list: Ahoj milá Martinka. Ne hnevaj sa, že ťa tykám aj ti ma môžeš tykať. Ne hnevaj sa za môj škrabopys a za chibi, lebo som ne chodila do slovenskej školi... (Mimochodom, písmo má veľmi pekné.)

Aj keď som vedela, že Vlado na mňa ušil búdu (raz sa ma v pondelok v robote spýtal: môže ostať tento pes u teba od stredy? Privolila som. Ostal tri mesiace...), aj tak som dúfala, že z „pár týždňov“, ako mi to prezentoval, sa stane pár, nanajvýš „pár párov“ mesiacov. Teraz, po telefonátoch majiteľky si uvedomujem, že to možno bude rok, i viac a možno to bude do konca života. Nie som z toho nadšená. Psychicky narušení psi sa už nikdy nedokážu plnohodnotne začleniť do psieho kolektívu a rôzne nepokoje či výbuchy zlosti a trenice sú bežné.

Hlavne kvôli Ťapkovmu zdraviu pevne dúfam, že si raz uvedomí, kde je jeho miesto a trenice ustanú. Aj keď, pravdu povediac, moc tomu neverím. Už som videla priveľa takýchto psychopatov, aby som vedela, že je to iba moje zbožné želanie. Tak nám držte palce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?