reklama

Zápisky z veteriny – takto si tu žijeme

Prídem do práce na poludnie. Popoludňajšie smeny sú moje obľúbené, lebo môžem ráno dlhšie spať. Ich nevýhodou je to, že ako ranné smeny, nemajú presne ohraničený koniec. Robíme dovtedy, kým je treba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

V práci je kopa pacientov, ktorí sú tu už pár dní. Maltézáčka Lola, ktorá má neurologické ťažkosti. Chodí ako s dvomi promile v krvi. Je strašne milá, keď sa tak motká. Najhoršie je, keď sa ponáhľa a nožičky jej celkom vypovedia službu. Dostáva magnetoterapiu, ktorá pomaly zaberá. Potom je tu mops Zoa, ktorá má prešité tretie viečko, lebo jej psí priatelia poškrabali oko. Chodí s golierom na krku ako s hlásnou trúbou...

Šéfa s dvomi praktikantkami objavím pri najväčšej klietke, ako sa snažia „udobriť“ asi štvormesačné šteniatko nemeckého ovčiaka. Bojí sa, vrčí a snaží sa brániť. Robo sa mu prihovára... Ja ich chvíľu sledujem. Potom mávnem rukou – hrajte sa ďalej. Ja sa nehrám, chcem ho chytiť. A čo ti v tom bráni? Čudujem sa. Chytíš mi ho, prosím ťa? Aj keď je Robo môj šéf už dlhé roky, nikdy ma o čokoľvek, čo odo mňa chce, nezabudne poprosiť. Aj to je jeden z mnohých dôvodov, prečo si ho vážim.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zohnem sa do klietky. Ahoj. Ja som Maťa. Čáry máry fuk, a už ťa mám. Šteniatko je vonku za pár sekúnd. Pustí sa do plaču. Aj keď je malé, jeho inštinkty mu radia tváriť sa zlovestne pred tými, čo sa ho boja, ale keď ho chytím ja, rozplače sa. Má zlomenú nôžku – fraktúru femuru. Kým Robo robí snímok, chystám na osteosyntézu. Všetko sú to mučiace nástroje, lebo keď sa zobudí, bude mať určite väčšie bolesti, ako má teraz.

V infekčnej časti je Ricky "vom Kender". Je to kríženec, ktorého dohrýzli psi na dvore. Majiteľka je … ťululum. A to som povedala veľmi jemne. Takýto typ isto každý z vás videl v správach. Sú to tí pseudo ochrancovia, ktorým sa doma nekontrolovateľne množia psi, ktorých nedajú kastrovať, lebo je to proti prírode. Potom doslova kapú na infekčné choroby a tí, ktorí prežijú, sa medzi sebou ruvú jak psi za kus žvanca, lebo trpia hladom. Každý majiteľ ale rozpráva, ako sú jeho všetko a ako ich neskonale miluje, a dá im aj to posledné. Pred dvomi týždňami sme tu mali od tej istej majiteľky psa, ktorý tomuto akoby z oka vypadol. Je to jeho brat, otec, strýko, alebo syn... každopádne je na tom oveľa horšie, ako ten pred ním. Aj toho pohrýzli psi – z vlastnej „svorky“, ale ten bol na tom lepšie a za desať dní bol fit. Teda – nebol. Ale mohol ísť domov. S týmto majiteľka prišla, až keď rany nie hnisali, ale smrdeli tak, ako smrdí rozkladajúce sa mäso. Je jasné, že nás presviedčala, že sa to stalo len deň pred tým... a tak. Koža praskla, znekrotizovala, Ricky má na stehnách diery, že by mu tam vošla detská päsť. Podotýkam, že má osem kíl, teda žiaden velikán. Smrdí to neuveriteľne. Vyteká z toho hnis... proste práce pre silné žalúdky. Majiteľka nám zase ostane dlžná, ale nedokážeme ju poslať domov. Teda, ju by sme možno dokázali, ale nie Rickyho. Je u nás už päť dní a stále sa to iba zhoršuje. Antibiotiká nezaberajú. Odumreté tkanivo odstraňujeme, čistíme, vyplachujeme... je neuveriteľne statočný. Musí to veľmi bolieť, aj keď dostáva silné analgetiká. Keď ho príde pozrieť a ohlási ho – ahoj môj Rikynko... ani sa na ňu nepozrie. Vezmem si ho domov! Vraví rezolútne. Tu sa bojí! Ani ku mne nejde! Aký máte vy vzťah k nemu, taký má on vzťah k vám. Neodpustím si poznámku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prichádza Anikó, ktorá má dnes voľno, lebo je chorá. Zdá sa, že bez nás nemôže vydržať. Z útulku priniesla nemeckú ovčiačku Šakiru, ktorá má chronickú otitídu – zápal uší a každú chvíľu ich musíme čistiť. Medzi ťažšími pacientmi sa premávajú ako na bežiacom páse tí, čo chcú len zavakcinovať, idú na magnet (tých je požehnane), chcú kúpiť lieky, ostrihať pazúre... drobnosti.

Osteosyntéza je hotová – Rex spí. Dávam mu analgetiká, antibiotiká a nechávame ho dospať v klietke. Domov pôjde na druhý deň.

Prichádza pani s vyžlou. Konečne chápem slovné spojenie – chudý ako vyžla. Tento pes nie je chudý. Je vyziabnutý, je ako zo psieho koncetráku. Kosti obalené kožou. Brucho má vtiahnutá úplne pod chrbticu, na hrudnom koši sa rysuje jedno rebro vedľa druhého. Mladá pani plače: našla som ho skrúteného v jarku. Vôbec sa nehýbal. Nechápem, ako môže niekto niečo takéto spraviť. Ako si niekto môže kúpiť psa a potom ho vyhodiť. Chceli by sme si ho nechať. Môžeme? ...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kontrolujem tetovanie. Nič nenachádzam. Pes stojí, ale je apatický, ako keby okolie vôbec nevnímal. Anikó mu zavedie kanylu, ale krv mu ledva odoberieme. Ty nemáš krv, máš smolu. Prihováram sa mu, lebo jeho krv je hustá a čierna a myslím to tak trocha dvojzmyselne. Veď ak sa dá do poriadku, bude mať šťastie. Zohrejem mu roztoky, preložíme ho na vedľajší stôl, prikryjem ho dekou a do večera mu tečie infúzka.

Včera volala pani s malamutom. Pred mesiacom prišli, lebo ich sučke narástol na mliečnej žľaze nádor ako tenisová lopta. Vraj to chcú operovať. Spravili sme predoperačné vyšetrenia vrátane RTG (ak by mala metastázy na pľúcach, neťahali by sme z nich zbytočne peniaze). Všetko bolo v poriadku, dohodli sme sa na dátume a … čakali sme. Márne. Po troch dňoch zavolali, že niekto im povedal, že to aj tak nemá význam a že neprídu. V duchu sme mykli plecami. Je to ich pes. Teraz sa ozvali, že nádor narástol, krváca a už teraz má zmysel operovať ho. Nuž... ľudia sú všelijakí. Malamut ledva chodí, lebo sa mu na bruchu hompáľa obrovské závažie. Chystám operačný set, kopu peánov, kocher, pinzety, sušenie... veď viete.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(Keď som dnes ráno prišla so synom do práce, ukazujem mu na plný stôl inštrumentov – toto je z dvoch operácií. Vravím a on neveriacky krúti hlavou. Kam sa hrabe Pohotovosť, či doktor House s ich „náradím“ :-) )

Vlado nádor zmákne za dve hodiny. Je to mäsiarčina, lebo je poprerastaný svalstvom, cievy, ktoré ho vyživujú sú občas hrubé ako malíček, všetko smoklí, ak keď pálime a podväzujeme...

Je večer. Ani som sa nenazdala. Rickyho "vom Kendera" opäť vykladám von, ale nedokáže ani chodiť, taký je ubolený. Dávam mu čistú deku a zatváram ho do klietky. V zadnom hospici je Šakira, ktorá sa už prebrala z narkózy. Domov (do útulku) pôjde až zajtra. V druhom hospici je maltézačka Lola a mopsica Zoe a ešte jeden špic. V EKG miestnosti, ktorú sme zariadili pre mačky (aby nežili v strese v klietkach a hlavne pri psoch) a ktorú voláme „mačkáreň“, alebo Kocúrkovo, je mačka s flegmónou. (To vám neprezradím, čo to je – isto si to vygúglite.) Odchytil ju mestský útulok a skončila u nás.

Vyžle, ktorej nová majiteľka odišla domov a dala jej meno Dante, pomaly doteká infúzka. Zdá sa, že je mu troška lepšie.

Prichádzajú moji susedia, ktorí majú kocúrika, ktorý neciká. Stretávame sa tu málokedy, lebo zvieratká majú pomerne zdravé – dobre sa o ne starajú. Toto je najdúch, ktorého majú už pár rokov a ktorý nemal nikdy žiadne problémy. Raz sa mu osina z trávy zapichla do pipíka a odvtedy každý chvíľu neciká. Rany v močovej rúre sa isto zjazvili a zúžili ju. Teraz stačí nejaký menší zápal, alebo zahustený moč a kocúrik sa nedokáže vycikať. Robíme sono, kocúra uspávame a snažíme sa ho skateterizovať, ale nie a nie trafiť, do tej „zohavenej“ rúrky, aby sme mu pomohli. Ani najtenší katéter tam nevojde a Robo je po desiatich minútach márnych pokusov nervózny a nešťastný, lebo... Maťa, ja som doteraz každú mačku zkateterizoval, aj také, ktoré iní nevedeli. No vidíš, starneš. Usmievam sa, aby som to trocha odľachčila. Po očku sledujem vyžlu, ktorá sa začína obzerať a sleduje dianie s mačkou. Je to dobré znamenie. Robovi sa napokon všetko podarí, naberá do striekačky moč, ktorý berie do labáku vyšetriť. Ja zatiaľ kocúrika vycikám. Dostáva antibiotiká proti zápalu, pastu na okysličenie moču, aby sa mu v ňom nerobili kryštáliky a aj injekciu od bolesti.

Upraceš to? Idem domov. Skolila ma akási „kvapavka“ (nádcha a kvapká mu z nosa). Vraví Robo potom, ako vyprevadím susedov. Prikyvujem. Odchádza spolu s Jankom. Vlado dokončuje, a tak kým upracem po kocúrovi, pozametám, poumývam (už X-tý krát), skončí. Dávam do poriadku malamutku, opäť kolotoč liečiv, pripraviť klietku, preniesť ju... Vlado telefonuje majiteľom, vysvetľuje, podáva správu – sučka u nás ostane do zajtra. Vyžlu prenášam do chodbičky medzi jedným a druhým hospicom. Ponúkam mu jesť, ale ani sa na to nepozrie. Dúfam, že mu ráno bude lepšie. Dávam mu na zem deku. Ľahne si, ja ho prikryjem, pohladkám a zaželám dobrú noc. (Mýlila som sa. Keď som dnes ráno prišla do práce, Dante, alebo Hugo – lebo už sa našli aj pôvodní majitelia – leží stuhnutý na deke. Mladý pes typu vyžla s krátkou srsťou, slabým svalstvom a žiadnou vrstvou podkožného tuku v takejto zime nemá šancu, ak sa len k niekomu nepridá. A tento chudáčik sa nepridal. Rozhodol sa umrieť v jarku schúlený a opustený, kde ho našla dobrá duša, ktorá ho priniesla k nám a chcela sa o neho starať do konca jeho života.)

Je pol deviatej. Okrem Vlada a mňa je poliklinika už iba plná zvierat, ktoré u nás ostanú nocovať. Už počas operácie ma Vlado prosí, či mu spravím masáž, keď skončí. Prikyvujem. Už od šiestej ma začína bolieť hlava a s pribúdajúcim večerom sa stupňuje aj bolesť v nej. Aj ja by som šla domov, ale ešte nemôžem. Kým upracem operačku, prejde pol hodina.

Prezlečiem sa, pozamykám a prichádzam za Vladom. Tak si poď ľahnúť na tú masáž. Vravím.

Nechaj tak. Som už unavený, bolí ma chrbát. Radšej zajtra... Neviem, či to nehovorí iba tak, lebo vidí, že i ja mám toho dosť. V klietkach stonkajú nemecký ovčiak po osteosyntéze a malamutka , ktorej sme museli rozrezať a znova zašiť takmer celé brucho. Viem, že budú mať v bolestiach dlhú noc. Spomeniem si na seba, ako som ja trávila bezsenné noci plné bolesti v nemocnici, a ako som mala ťažké srdce na sestričky, ktoré boli necitlivé a pre ktoré bola moja bolesť niečím úplne všedným. Teraz mám pocit, že som presne taká istá ako ony. Aj keď ja som neprišla oddýchnutá na nočnú. Robila som, ako som najlepšie vedela a okrem toho mi niekto položil hlavu na nákovu a tlčie do nej a tlčie. Mám pocit, že vidím dvojmo. Dúfam, že sa z toho vyspím a že keď prídem o pár hodín na rannú, bude mi zase fajn. Dobrú noc. A nehnevajte sa na mňa. Vravím v duchu zvieratkám. Vlada zdravím nahlas. Má nočnú, tak tu ostáva spať a monitorovať našich dnešných pacientov.

Tak, takto si tu žijeme.

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu