Nikdy Mimíkove narodeniny „neoslavujem“. Dokonca si na ne nikdy ani nespomeniem. Pretože k jeho narodeninám sa viaže najsmutnejšia spomienka v mojom živote. Keď sa Mimi narodilo (má síce desať rokov, ale je … troška mimo realitu. Je autista a vravíme jej stále v strednom rode – to Mimi – to dieťa), bola jej mamička, moja Mimi, môj Mimíček – psíček už viac ako päť minút mŕtva.
Mimi (tá prvá, „naozajstná“) bola gravidná, keď dostala zápal pľúc. Stav veľmi vážny a žiadne lieky, ani žiadna liečba nezaberala. V tej poliklinike, kde teraz pracujem, sono ešte nemali, a tak som svojho Mimíčka – psíčka vozila do Trnavy, kde – musím povedať – robili, čo mohli. Nepomáhalo. Pán doktor mi často vravel – viete, tento stav je taký vážny, že u ľudí sa v takýchto prípadoch robí potrat.
Tak jej spravte potrat. Prosím. Nedá sa. Krúti hlavou. Neprežila by to. Musíme len dúfať, že vydrží pôrod a potom sa jej stav trocha zlepší a zvládneme to. Ako totiž malé v brušku rástli, tlačili na bránicu a pľúca a Mimi nemohla dýchať a dusila sa. Nemohla ležať, lebo nedokázala dýchať. Podopierala som ju vankúšikmi, nosila som ju na rukách tak, aby som jej odľahčila, a dúfala som...
29. 6. som bola na kontrole a doktor vraví, že šteniatka sú dostatočne vyvinuté na to, aby sme mohli spraviť cisársky rez, aby sa zbytočne spontánnym pôrodom nevyčerpala. Vraj mám čakať na prvé príznaky pôrodu a potom šup na cisarák...
Na druhý deň nastal deň D – zavolala som si na pomoc sestru – ty šoféruj, ja sa budem starať o Mimi – a vyrazili sme. Milovala jazdy autom. Sedávala mi na kolenách a pozerala z okna. Bola spôsobný spolujazdec. Nevyrušovala, nebehala, proste vedela, čo sa v aute patrí.
Mimi vždy vedela, čo sa patrí. Bola prirodzene inteligentná, spôsobná a milá. Milovala všetkých ľudí, aj zvieratká, a nebolo človeka, alebo psíka, ktorý by si ju neobľúbil. Bola trpezlivá a statočná. Bez reptania znášala lekárske úkony, pri ktorých sa iné zvieratká museli uspávať. Milovala ma celým srdcom a dôverovala mi, a s láskou a dôverou sa mi vždy zverila do rúk a ja som ju nikdy nesklamala. Keď som jej sľúbila, že to nebude bolieť, nebolelo. Keď som povedala, že to len troška štipne – štiplo. Brávala som ju všade so sebou. Ako šteniatko som ju nosila na hrudi v bunde, keď bola väčšia, kúpila som si košík na bicykel, alebo som išla autom. Isto je na svete viac psích géniov, a ona bola jedným z nich. Nikdy som jej nemusela nič vysvetľovať, nič ukazovať, nič ju učiť. Vždy všetko chápala, rýchlejšia ako ja, a kedy vedela človečinu, skákala by mi do reči – ja viem, ja viem!... A potom by úplne výstižne povedala práve to, na čo som ja iba ťažko hľadala slová. (Ibaže Mimi by mi do reči neskákala, lebo sa to nepatrí.) Jej duša bola biela ako jej srsť a žiarila, ako jej dve mahagónové očká. Keby bola psím chlapcom, celkom určite by bola maltézskym rytierom. Takto bola maltézskou princeznou...
Choroba ju zmenila. Vycucla z nej všetku energiu a radosť. Ostalo iba utrpenie a ťažoba osudu, hoci nikdy nereptala...
A tak mi sedela na kolenách a ja som sa modlila, aby sme tam už boli a všetko dobre dopadlo...
Zrazu Mimi otočila hlavičku ku mne a oblizla mi tvár. Pekne sedkaj, Mimíček. Za chvíľu tam budeme - vravím, ale skôr než to dopoviem, jej telíčko mi oťažie v rukách a hlavička klesne. Mimi, toto mi nerob! Počuješ?! Trasiem ňou, ale kdesi v najtemnejšom zákutí mozgu sa vynorí myšlienka, ktorú ešte nechcem prijať. Mimík! Mimííík! Nerob mi to! Kričím. NEROB MI TO! Zastav! Beňa, zastav. ZASTAV! Nemôžem, sme v zákrute...
Beňa zastavuje po pár desiatkach metrov, vyskakujem z auta, ukladám Mimi na krajnicu do prachu, prsty pritláčam na hrudník a skúšam tep, ale viem, že... proste VIEM. Snažím sa o masáž srdca, umelé dýchanie, ale všetko márne. Viem. Viem, že môj Mimík na mňa myslel v poslednej chvíli a rozlúčil sa so mnou, ako sa mu dalo. A že je už tam, kam nám ja vstup zakázaný. V tej chvíli sa mi zrúti celý svet. V tej chvíli nemám manžela, deti, súrodencov, rodičov (ani ďalších psov)... proste nič. V tej chvíli niekto môj svet zohrial na tisíc dvesto stupňov a polial ľadovou vodou...
Kľačím v prachu, v náručí zvieram bezvládne telíčko a počujem, ako okolo nás jazdia autá... tam niekde je iný svet...
Moja sestra stojí vedľa mňa. Sú chvíle, keď čokoľvek poviete, nezaberie to. A to je jedna z nich. Vie to, tak mlčí. Napokon ju prosím, aby si vybrala lekársky kufrík a otvoríme Mimíkovi bruško a vyberieme šteniatka. Mokré a krvavé si ich ukladám pod tričko. Cítim, ako sa na mojom teplom tele hmíria, ako klbko hadov a z očí mi tečú slzy. Mŕtvu Mimi ukladáme na deku, sestra nasadá, otáča auto a mlčky ideme domov...
Cestou vytočím veterinára, ku ktorému sme mali namierené a poviem iba: pán doktor, nečakajte ma. Umrela...
Beňa ide k sebe domov. Sedím na stoličke a po tvári sa mi stále kotúľajú slzy. Bez slova. Bez hlesu. Iba tečú prúdom stále a stále. Ona zatiaľ moju Mimi štopká, umýva a napokon mi ju vráti krásnu a čistú... ibaže mŕtvu...
...Pochovala som ju v záhrade. Vedľa mojich ostatných psíkov. Často sa tam zastavím. Sadnem si do trávy a rozprávam sa s nimi, ako by stáli vedľa mňa.
Svojím vnútorným zrakom stále vidím svoju Mimi. Zdravú a krásnu. Prekypujúcu šťastím a radosťou. Vitalitou a krásou. Prajem jej na jej ceste všetko dobré a často ju prosím, aby na mňa počkala. Predstavujem si, že až umriem, a hneď ako „otvorím nebeskú bránu“, zvolám: MIMÍÍÍČEEEEK!!! a ona priletí, vrhne sa mi do náručia a bude ma bozkávať a oblizovať ma tak, ako to robila, keď tu bola so mnou. A ja ju budem objímať a objímať a stále objímať a budem sa ju báť pustiť, aby mi zase neodišla... A keď sa jej už dosť nabažím a namojkám a už bude netrpezlivá a dá mi najavo – už ma pusť, chcem ti ukázať kopec vecí... tak ju pustím, a spolu pôjdeme dlhou pláňou tak, ako sme to robili na tomto svete. Vidím ju, ako strečkovala v mladom obilí, z ktorého jej vial iba biely chvostík, ktorý sa mihal raz tu, raz tam. Vždy sa vrátila rozosmiata a šťastná. Tam hore bude tiež strečkovať v mladom obilí. Ibaže to obilie bude z nadýchaných bielych obláčkov, a tak uvidieť tam mihať sa jej biely chvostík bude vyžadovať sokolí zrak...
Potom ma zrazu prepadne strach, že ma nečaká. Že sa rozhodla znova sa narodiť a niekomu inému odhaliť nepoznané a naučiť ho tajomstvám Života a Vesmíru tak, ako to učila mňa. Vtedy sa mi znova do očí nahrnú slzy a je mi moc smutno, že už svoju Mimi nikdy neuvidím. Napokon svoje posedenie zakončím vetou, ktorá znie vždy takmer rovnako - Mimi, nech si kdekoľvek, prajem ti, aby si bola šťastná...
A to je vlastne všetko. Šteniatka sme vychovali – boli to štyria chlapci a jedno dievča. Chlapcov sme predali a dievča dostalo meno Mimi druhá. Ale nikdy z nej nebola (a nie je) „naozajstná“ Mimi. Ostalo iba (to) Mimi, alebo, ako mu hovoria moji chlapci, keď im lezie na nervy – retard. Mimi nie je „naozajstný“ pes. Nemá tie naozajstné psie maniere a spôsoby, a vôbec sa nechová ako pes. Ano, je chlpaté, má štyri nohy, chvost, uši, čierny ňufáčik, bielu srsť, ale proste … nie je to to, čo si pod pojmom pes predstavíte. Nespráva sa ako pes. Nedokáže byť psom. Neviem, či je to dôsledok tých päť minút, ktoré bola už Mimi mŕtva, keď sme šteniatka vyberali. Hoci... jej bratia sú normálni. Iba Mimi je iná. Iné. Naše Mimítko. Dnes má desať rokov. Ale to je už iný príbeh... Jej narodeniny budú mať vždy pre mňa slanú príchuť sĺz...
