zápisky z veterriny - Riky (alebo ako sa kradnú autá).

Autor: Martina Tóthová | 10.9.2011 o 20:25 | (upravené 11.9.2011 o 23:21) Karma článku: 9,98 | Prečítané:  1462x

Sedím u kaderníčky. Poznáme sa. Tykáme si. A keďže vie, čo robím, využíva moje služby: Maťa, náš Rikinko má na bruchu takú veľkú hrču. Čo to môže byť? Vyzvedám, kto je Rikinko. (Aljašský malamut.) Aký je starý. (Osem rokov.) ...a či to nie je suka. (Nie je, takže nádor na mliečnej žľaze to nebude.)

 

Počas strihanie povyzvedám celú anamnézu. Aká veľká je hrča, odkedy mu rastie. Ako rýchlo mu rastie... a majiteľka vyzvedá, čo všetko by to mohlo byť a ako to odstrániť. (Môže to byť nádor? Môže. Áááá? A neumrie? Jasné, že umrie! Hííí. Ale Maťa! Ty ma strašíš! Nestraším. Všetci umrieme! Utešujem ju. A je to isto nádor? Nie. Ale veď si povedala... Povedala som, že sa na to musím pozrieť a že aj tak to nebudem s určitosťou vedieť. Veď nemám röntgenové oči... ) Po mojom prekáraní si vymôže sľub, že prídem Rikinka pozrieť, aby som vyriekla ortieľ...

V jeden deň, po telefonickom dohovore konečne plním svoj sľub. Na dvore ma privíta neuveriteľne obézny malamut Rikinko. Ten má snáď sto percent nadváhu. Isto váži 60 kíl. (65!)

Chytám hrču pod bruchom, ktorú zhodnotím ako lipóm (tukový nádor), a majiteľky sa vypytujem na stravovacie návyky. Ani veľmi nemusím. Špinavá miska plná granúl zaliatych tukom hovorí sama za seba. Dávam sa do vysvetľovania, varovania, že ho takto „samou láskou“ zabíjajú... ale Ivetka dôvodí, že to nie oni, že to manželov dospelý brat, s ktorým bývajú spolu. Ten vraj použitý olej vylieva Rikymu do misky s granulami, lebo mu je ho ľúto vyhodiť...

Napokon ich presvedčím, aby dostával tretinové dávky a trikrát toľko sa pohyboval. Ale som si istá, že moje slová nepadnú na úrodnú pôdu. Rikinko veľmi rád papá. A to má chudáčik hladovať?... Atď.

Ivetka sa ozve za pár týždňov, že nádor narástol a nevie, čo má robiť. Vraj teda predsa len tá operácia... o ktorej som hovorila... a či budem v robote... a či im ho postrážim..., aby to dobre urobili!

Sľubujem. Aj keď sa pri takýchto prosbách v duchu usmievam. Ako keby moji kolegovia robili dobre iba vtedy, keď im dávam pozor „na prsty“! (Keď mi naposledy volala známa, ktorej bulteriérka si zlomila nohu, prízvukovala mi. A daj pozor, aby to …. urobil dobre! Chcela som sa jej v zápale humoru opýtať či mu dala obálku, a ak odpovie, že nie, moja odpoveď by bola, že nech nečaká žiaden zázrak. Ale upustila som od toho, pretože som si istá, že by to nepochopila ako žart, ale vzala by to ako skutočnosť. Tak to totiž mnohí robia u humánnych lekárov...)

Rikinková operácia dopadla dobre. Aj keď moje peripetie s ním neskončili. Ivetka si zmyslela, že to budem ja, kto mu bude dávať antibiotické injekcie a kto sa bude v rekonvalescencii o neho starať. K „ruke“ mi mal byť jej dospelý syn. Nemusím nič robiť. Príde pre mňa autom, odvezie ma k nim, podrží psa, zavezie domov... Aj keď som protestovala, že nemusí, že prídem svojim autom, Ivetka si pokladala za povinnosť moje auto šetriť pred poveternostnými vplyvmi a stavom vozovky a trvala na svojom. A tak jej syn každý deň prišiel, odviezol na k maródovi a zase priniesol domov.

Problém nastal o týždeň, keď sme mali ísť s Rikym na kontrolu. Opäť volá Ivetka a prosí, či to nevybavíme sami, lebo je v práci. Lukáš ma vyzdvihne, naloží... a tak. Súhlasím. V ten deň je neuveriteľne teplo. Pred domom zastavíme a Lukáš začne zatvárať okná na aute. Chcem mu povedať, nech sa s tým nezdržuje, že len naložíme psa a odchádzame, ale potom si to rozmyslím. Je dospelý, ešte k tomu nie je mojím synom, čo ho mám čo poučovať. Lenže toto isté nutkanie mám aj vtedy, keď auto zamyká. Opäť mu chcem povedať, aby ho nezamykal... ale zase sa zdržím poznámok.

Rikymu sa nechce. Je síce na vodítku, ale trucuje. (Asi aj on niečo tuší.) Lukáš odomyká kufor auta a za mojej pomoci vykladáme psa do kufra. Skôr, ako kufor zavrie, sa mi v hlave rozsvieti poplašná žiarovka – vraj – povedz mu, aby si všetko skontroloval... ale znova ju odoženiem – nikomu sa nepáči, keď ho poučuje „stará teta“. CVAK. Kufor ja zaklapnutý. Lukáš si oprašuje ruky.

Otváraj auto a ideme. Velím konečne. Začne si siahať po vreckách a napokon sa otočí na mňa. Vedúca, kde sú kľúče? (TAK! Toto je to, čo mi moje podvedomie celý čas pripomínalo.) Veď ty si šofér! Ty si ich mal. Vravím nahlas, ale som si úplne istá, že ich zabuchol v kufri...

Presne tak. Pri podrobnejšom skúmaní ich objaví vedľa pachtiaceho Rikyho. Čo budeme robiť? Opäť sa otočí ku mne. Choď do domu pre náhradné kľúče. Vravím. Odchádza. Vráti sa o päť minút, ktoré mne pripadajú ako večnosť. Bez kľúčov, zato so špagátom. Náhradné kľúče nemáme. Ale skúsim otvoriť auto. Ako? Čudujem sa. Videl som to na internete. Vraví a dá sa do práce. Zabehne ešte po kus drôtu a ja mu nakážem priniesť deku, prehodím ju cez zadné sklo auta, nech sa v ňom Riky neuvarí...

Volá Iveta a vypytuje sa, ako sa nám darí. No... nie veľmi. Lukáš zabuchol kľúče v kufri a auto má zamknuté. A čo teraz? Vyzvedá. Teraz ho skúša otvoriť drôtom a špagátom. Komentujem jeho konanie...

Lukáš mi vysvetľuje metódu otvárania zamknutého auta. On to skúša na jednej strane, ja na druhej. Ani jednému sa nedarí. Vidí nás sused a so záujmom sa pridá. Vraj to robíme úplne zle a vysvetľuje novú techniku. Mám pocit, že všetci naokolo dokážu ukradnúť zamknuté auto, iba ja nie. Pozriem na hodinky – už sa trápime desať minút. Lukášovi zvoní telefón. Keď dotelefonuje, oznámi mi. To bol Fero (otec). Vraj sa mám pobaliť... Neboj, smejem sa. Nič sa neje také horúce, ako sa uvarí. Dnes budem spať asi v stane. Hundre Lukáš a snaží sa ďalej...

Lukyno. Ohlásim ho. Máš ešte nejakú inú metódu otvárania auta? Pretože Riky už musí von, lebo ho upečieme. No... ešte je tu kladivo. Výborne. Prisvedčím. Myslím, že to je ten najsprávnejší spôsob, ako rýchlo otvoriť auto. A nie trápiť sa s drôtom a špagátom... Prináša dvojkilové kladivo. Vyberáme správne okno a... o pár sekúnd je prehriaty Rikinko vonku. Dávam mu napiť, sprchujem ho a znova ho, za jeho odporu nakladáme do auta. Zapíname klímu a letíme do polikliniky.

Zavádzam mu kanylu a púšťam roztoky z chladničky, aby som ho trocha schadila. Inak by sa nám to nepodarilo. Riky je neuveriteľne obézny so zimnou srsťou. Žiadna voda ho neochladí dostatočne rýchlo. Kým Rikymu tečie infúzka, Lukáš ma prosí či môže odskočiť do servisu dohodnúť výmenu okna. Prikyvujem. Strážim Rikyho. Vyberám stehy. Robo kontroluje ranu, ktorá bola veľmi škaredá, veľká a bolo veľké pnutie na kožu. Práve to bol dôvod našej návštevy. Chcel vedieť či šitie drží a nenastali žiadne komplikácie.

A prečo mu tečie infúzka? Vyzvedá Robo, keď ma stretne vo vyšetrovni a psa skontroluje. Lebo má 41 stupňov Celzia. Vravím. Ako je to možné?! Veď rana nie je zapálená... Nie. Oponujem, ale varil sa v zamknutom aute. A vysvetľujem, čo sa nám cestou stalo...

Rikinko je odvtedy zdravý ako buk. Keď zájdem do kaderníctva ostrihať sa, nezabudnem sa spýtať Ivetky, ako sa má Rikinko. Ná dobre. Odpovedá. A už schudol? Usmievam sa. Víš čo? Ná... né. Ja mu neviem odoprieť jedlo.

Vraví a ja si ho viem predstaviť nemotorného a tučného, ako sa ledva kolembá po dvore...

Pri svojej práci sa vždy teším, keď sa naučím niečo nové. Pri chorom Rikinkovi som sa naučila, ako sa kradnú autá...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?