zápisky z veteriny - strácame priateľov ako zuby...

Autor: Martina Tóthová | 23.9.2011 o 1:10 | (upravené 27.9.2011 o 20:19) Karma článku: 12,07 | Prečítané:  1956x

Hovorí sa, že by sme si mali dávať pozor na to, čo si prajeme, aby nás osud nechytil za slovo... Myslím, že je to pravda.

Ako malé dieťa som túžila po „veľa“ psoch. Nie po jednom. Po dvoch. Mala to byť svorka. Veľká, poslušná. Z takého aj onakého plemena. Ako dieťa som neuvažovala nad tým, na čo by mi bolo toľko psov. Len som ich chcela mať veľa. Vedela som, že by som sa o nich dobre starala a že by som ich ľúbila...

Splnilo sa. Osud to mnohokrát vyriešil za mňa a niektorí psíci nám zostali. Nepodarilo sa nám ich predať, nepáčili sa mi noví majitelia, nejakých mi dokonca viackrát „strčil“ do psinca Vlado (že na pár dní)...

Nie. Nesťažujem sa. Všetci psíci sú proste úžasní. Milujem ich celým srdcom, dala by som im posledné a starám sa o nich mnohokrát lepšie ako o seba. Občas Vesmíru poďakujem, že ma vyslyšal, pretože ako povedal Konrad Lorenz – život so psom nie je pod psa. Občas sa v duchu usmievam a krútim hlavou, aká som bola len naivná a hlúpa, keď som si kedysi želala veľa psov. (Mala som len pár rokov. Cca 5) Niežeby mi prekážali a vadilo mi, že na nich musím mesačne vynaložiť aj nemálo financií. Beriem ich ako svoje deti, ako koníčka, pri ktorom relaxujem. Ale aj väčšie množstvo psov má svoje nevýhody. (Napr. nevezmete všetkých na dovolenku...) Niekedy zodvihnem hlavu k oblohe a poviem – Pane Bože, už mi sem žiadneho neposielaj... Je to vtedy, keď som zúfalá a vravím si, že jediné, čo ma na tomto svete ešte drží, sú moji psi. Kto by sa o nich postaral? A že to tu musím vydržať aspoň dotiaľ, kým aj oni nepoodchádzajú...

Najbolestnejšia je ale chvíľa, keď sa niektorý z nich pominie a zrazu ostane po ňom neuveriteľné prázdno, ako keby ani ostatní neboli. A že je to „svorka“ obrovská, tak sa z nej míňajú často. Nie, nedajte sa pomýliť. Nevravím len o „svojich“ psíkoch – teda tých „domácich“, ktorí so mnou spia často v jednej posteli. Ktorí ma milujú celým srdcom, a keď prídem z práce, spustia rámus a prekrikujú a predvádzajú sa ako malé deti. Vravím o všetkých „svojich“ psíčkoch. Teda aj tých z cvičáku. Aj tých z polikliniky, aj tých, čo boli u mňa na výcvik... O každom jednom, ktorý sa v mojej opatere ocitol čo len na okamih, som uvažovala a uvažujem, ako o svojom.

Keď som prvýkrát odlietala zo španielskej Valencie, kde som robila v psom hoteli (a chovateľskej stanici), pukalo mi srdce za „mojimi“ psíkmi. Klasický „veľkopodnikateľ“. Päťdesiat psov dospelých, asi toľko isto šteniat. Čo sa týka stravy a lekárskej starostlivosti – na slušnej úrovni. (Slušnejšej ako kdekoľvek na Slovensku, čo som videla.) Čo sa týka lásky... o tom sa nedá rozprávať. Veľkokapacitný socialistický teľatník, bez akéhokoľvek vzťahu ošetrovateľov, ktorým nezdochlo teľa iba preto, že by to pocítili na výplate... to by bolo možno to vhodné prirovnanie. A ja som tam cvičila (a občas aj liečila) psov. Ja som mala čas. Ja som si k nim do výbehu sadla a láskala ich a hladkala... a bozkávala... Cudzích. Zachlpených. Nevyčesaných a špinavých. „Zlých“. Nervóznych, alebo bojazlivých. Hyperaktívnych. Vyprahnutých bez lásky, ako kvietky na púšti. Túžiacich po ľudskom teple, ale aj takých, ktorí sa ľudí báli, lebo dostávali často do držky. Niektorí sa pred človekom doslova plazili... Mnohí mali taký zubný kameň, že som im vravela – no besos, porfavor! Niektorí nemali ani meno, a tak som chodila za Zuzkou a pýtala sa jej: ako sa povie po španielsky žabka? Rana. Rana? To je žaba. Odvetila. Takže Ranita (Žabka) Ako sa povie po španielsky oslík? Buro je somár. Takže Burito (Oslík). Ako sa povie medveď?... (Oso) A svojim psíkom som dávala mená, aké ich najlepšie vystihovali, či už veľkosťou, povahou, farbou... Slepúšik, Cerítko, Edžika, Areska... ale aj tie španielske.

A keď som sedela a láskala svojich psíkov, tí od vedľa vrieskali a skákali a prosili: aj nás, aj nás! Prosím, prosím, prosím... aj nás. A tak som zostala päť minút a išla som do ďalšej voliéry a potom do ďalšej a ešte ďalšej...(do všetkých), ale tým prvým sa málilo a prosili – vráť sa... A tak som „kradla“ každý deň Júliovi z chladničky párky, ktoré si tam nechával na stopovanie a krájala ich na malilinké kolieska a snažila sa, aby sa ušlo každému... aj takto som prežila svoju časť života...

A keď som potom odlietala, tak som plakala až po Mallorku za svojimi psíkmi, ktorí budú zase iba výrobným prostriedkom. Kto ich bude láskať, kto ich bude objímať, bozkávať, brať na ruky? Kto im bude nosiť keksíky a kolieska párkov? (Nikto.) Moji psíci ostali osamelí...

...No najviac ma vždy zasiahne, keď ma niektorý zo psíkov opustí. Na fotke na blogu som s kavkazanom (to bol pes z psieho hotela, ktorý Júlio tiež prevádzkuje) a bastardíkom Lindou. Pred pár mesiacmi umrela. Dostala som od Zuzky SMSku, že ju našla umretú na cvičáku za rezidenciou. Linda bola z tých šťastnejších psích obyvateľov rezidencie. Bola najdúchom, bastardíkom, tak nemusela „produkovať“ šteniatka a bývala na voľno pustená. (Ostatní psi nikdy nezažili – správnejšie by bolo nezažijú – prítomný čas, voľný pohyb. Z kotcov sa pripli na vodítko a odviedli sa do denného výbehu. Kotce sa umyli, vysušili a večer sa psi opäť na vodítkach poodvádzali naspäť.) Zapálila som za ňu sviečku a popriala jej veľa šťastia na novej ceste Vesmírom...

Oplakala som svojich (tých skutočne svojich), keď ma opustili. Ale oplakala som aj Denynka, Dianku, Gizku, alebo mnohých iných, ktorí umreli v poliklinike. Ktorým som občas dobrovoľne pomohla od bolesti a pomohla som im na „druhý breh“, kde ich už čakal psí anjel a odviedol ich... asi do psieho neba...

A teraz, pred chvíľkou, mi prišla opäť SMSka od Zuzky: umrel Rockynko...

Bol to jeden z Júliových nemeckých ovčiakov. Starý pán na dôchodku. Dal ho k Zuzke, aby jej strážil dom a my dve sme sa tešili, že sa má na staré kolená dobre. Polihoval na slniečku. Kŕmila som ho psími „sladkosťami“, hladkala, láskala, brali sme ho spolu so Zuzkinými na prechádzku... Vymýšľali sme mu rôzne prezývky – Krokynko, Kraken... a potom sa Júlio so Zuzkou pre niečo pochytil a Rockyho si vzal späť do rezidencie. Zavrel ho do kotca a stal sa z neho pes, ako všetci ostatní. Síce nekryl, necvičil, ani nekotil štence – lebo bol pes a starý, ale o voľnom pohybe už iba sníval. Sníval o láske. O pohladení. O psích keksíkoch a o našej spoločnosti... A napokon svoj sen dosníval sám a opustený... A to je moc a moc smutné. Aspoň pre mňa.

Strácame priateľov ako zuby. Nakoniec to už nebolí. Ale aj tak...

(Mňa to aj tak bolí.)

(Linde. Krokynkovi. A ostatným …)

(a Zuzke)

PS: A Saškinej Laurike, ktorá mi cestou do polikliniky umrela v náruči.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?