Zápisky z veteriny – čo možno Fidel netuší.

Autor: Martina Tóthová | 29.9.2011 o 0:00 | (upravené 29.9.2011 o 0:05) Karma článku: 9,93 | Prečítané:  1277x

  Do práce prichádzam popoludní. V posledné dni máme veľa pacientov, a tak bežné „domáce práce“ ostávajú bokom. Dávam si zväzácky záväzok, že to napravím.  

 

Zazvoní telefón a na moje: veterinárna poliklinika. Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?, sa ozve: chcela by som rozprávať s lekárom, ktorý bude mať nočnú službu.

Odvetím, že na tom sa kolegovia ešte nedohodli, ale ak pani počká (lebo je to ženský hlas), tak to zistím a vyhoviem jej...

Nakoniec jej dávam k telefónu Roba. Telefonuje chvíľu a podľa jeho monológu si myslím, že pani bude „ťažký pacient“. Robo zakončí, že pomôcť cez telefón jej nemôže, že u nich doma nič nevyrieši, a že ak chcú psíkovi skutočne pomôcť, musia prísť.

Asi o dve hodiny stretnem v čakárni mamu s dcérou. Mladšia má na rukách hnedého bastardíka so zaviazanými nôžkami. Staršia ma požiada, aby som zavolala toho doktora, s ktorým telefonovala.

Práve operuje, vravím, ale idem sa pozrieť, koľko mu to bude trvať. Ponúkam ich kávou, alebo čajom, a na ich odpoveď: netrápte sa, odpovedám: netrápim. Prichádzam za Robom, vravím mu, že prišla pani, čo telefonovala, a či je to ten pes, ktorému chceli vytrhnúť zub bez anestézy. (Aspoň to som vydedukovala z jeho monológu.)

Pazúr! Vraví mi. Pani som ani nepresviedčal, pretože je... (zmĺkne), proste sa nedá presvedčiť. Pes nikdy nebol uspatý, ale nikdy ho ani uspať nedá. Už som chcel odísť, ale ešte ich vybavím, a pôjdem. Doloží. Už aj tak meškám. Došije mačičku, ja ju obriadim a on volá majiteľky do vyšetrovne. Odväzuje labku a počujem, ako vraví: Aha.. toto lôžko má veľmi zapálené a odhalené. Musím si ten prst oholiť, aby som to lepšie videl...

To je všetko, čo počujem, lebo odchádzam pre antibiotiká, analgetiká a dokončujem všetko v operačke. Dávam Aničke inštrukcie, že ju Robo prosí, že má zavolať majiteľke operovanej mačičky a odovzdať ju... Keď prídem, majiteľky hnedého psíka sú opäť v čakárni a Robo mi prikáže: prosím ťa, choď za nimi, opýtaj sa ich či ešte niečo potrebujú, a ak nie, môžu ísť. Už si to spravil? Čudujem sa. Neprešlo ani päť minút. Nie odmietol som týrať psa a trhať mu pazúr bez anestézy... Vybav, čo som ti kázal, ja musím ísť. Zvrtne sa na päte a odchádza. Prichádzam do čakárne a pýtam sa: budeme robiť ešte niečo? Nič! Vyštekne ma mňa staršia. Iba som zvedavá, že ak ten pes dostane otravu krvi, kto za to ponesie zodpovednosť?! Prečo by mal dostať otravu krvi? Pýtam sa nechápavo. Doktor mu oholil ranu až do krvi a nechal tak! Keď teraz dostane otravu krvi, kto za to ponesie zodpovednosť?!

Do krvi sme ho neoholili... Vravím zmierlivo, ale pani ma preruší: tečie mu krv! Ano, súhlasím. Ale iba preto, že má nechtové lôžko zapálené a odhalené. Holením sme mu ho nepoškodili... Ale prečo mu ho musel holiť?! Myslím, že to ani nie sú otázky, skôr plieskanie bičom. Pretože sa musel dostať k rane. Nemôžeme ošetrovať niečo, čo nevidíme... Ale my ho nechceme uspať! (Ďalšia šupa!) Ako môžete od nás chcieť, aby sme vášho psíka týrali? Veľmi radi ho ošetríme. Nech sa páči, vráťte sa, položte ho na stôl, ale spôsob, akým to urobíme, nechajte na nás. Nebudeme predsa psa fyzicky týrať. Je to veľmi bolestivé. Stresujeme ho. Bude mať paniku, len čo nás...

Alebo to spravíte bez anestézy, alebo nič! (Plesk!) Viete, ako to bolí? Pýtam sa. Vy si nechajte trhať zuby, nechty... lámať prsty a ruky bez anestézy...

To už sme v otvorených dverách a svedkom našej diskusie sú iní klienti. Napokon na mňa vyštekne aj dcéra, ktorej hádam tak ani nie dvadsať rokov: Fidélovi operovali ruku bez anestézy!! Na pár sekúnd onemiem. To je niečo..., na čo sa takmer nedá nič povedať. Tak oni svojho psa milujú, chcú mu pomôcť a ich pomoc vypadá tak, že ho prinesú do mučiarne, kde mu nejakí úchyláci budú zaživa kliešťami trhať „nechty z rúk“!

Váš pes nie je Fidel... vravím zmäteno a celkom ticho dodám: myslela som si, že ho máte radi...

Som zvedavá, kto ponesie zodpovednosť za to, keď dostane otravu krvi! Znova zašteká mama. Hnedý psík na rukách ani nemukne. Asi sa bojí, lebo tuší, čo ho čaká. (Vraj mu to už iný veterinár robil bez anestézy dvakrát a nič sa nestalo.) Ak budete mať pocit, že to treba ošetriť, nech sa páči, príďte, veľmi radi vám pomôžeme..., vravím dvom nasupeným vzďaľujúcim sa chrbtom.

Duševne „rozklepaná“ sa vraciam do operačky a dokončujem upratovanie. Nie, netrápi ma ich vulgarita. S tou sa stretávam u klientov často. Rozum mi vraví, že by som to mala pustiť z hlavy a sústrediť sa na iné. Iba sa nedokážem v tom okamihu vyrovnať s myšlienkou, že niekto môže byť ku svojmu zvieratku tak neuveriteľne krutý a hrubý. Že môže byť niekto taký zlý...

A tak Fidel ani netuší, ako svojou pevnou vôľou a odvahou nechať sa operovať bez anestézy zakýval duševnou rovnováhou jednej Slovenky...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?