Zápisky o zvieratkách – pohľad z druhej strany

Autor: Martina Tóthová | 12.10.2011 o 12:41 | (upravené 12.10.2011 o 12:49) Karma článku: 9,75 | Prečítané:  1501x

  Ahoj. Dnes ma Maťa poprosila, aby som vám niečo o živote psíkov, napísal sám. Vraj – kto už vie o psoch viac ako pes. A tak som jej vyhovel.

 

Volám sa Atlas a som škótsky teriér. Mám brata – dvojča, ako sa raz o nás vyjadrilo jedno milé dieťa. Ten sa volá Atrament a sme Matiní miláčikovia. Život s ľuďmi je v mnohých smeroch veľmi ťažký. Ľudia sú nevšímaví nie len ku psom, ale aj jeden k druhému, a tak často ani netušia, čo všetko my psíkovia potrebujeme. Niekedy príde Maťa z roboty veľmi smutná, sadne si na zem a iba nás hladká a my po nej skáčeme a prekrikujeme sa a každý chce dosiahnuť na tvár, aby jej dal poriadneho hudlana. Ale hneď zistím, že niečo nie je v poriadku, lebo je smutná a občas má aj mokré a slané oči. A tak nám príde odrazu akosi úzko a všetci prestanú skákať a blázniť sa, iba ja som vytrvalý a oblizujem jej tú slanú vodu z očí (tuším jej aj niečo tečie z nosa) a pusinkujem ju a vravím, aby to tak nebrala, že má predsa nás. To ju trocha rozveselí, a tak začneme zase všetci jačať a lietať po byte a predvádzať sa a prestaneme až vtedy, keď zašuchoce balíkom piškót. Vtedy urobím panáka a viem, že dostanem prvý.

S Maťou je ale častejšie zábava. Hoci ku každodennému životu patria aj rituály, ktoré by som hneď zrušil, ale nedá sa. Vždy ráno, po každodenných úkonoch, (hladkanie, venčenie...) nám robí „klinickú prehliadku“. (Najhoršie je, že to robí aj večer, keď príde z práce!) Je to trocha dehonestujúce, keď si ma obzerá, ako nejaký tovar na trhu raz z jednej, raz z druhej strany. Vždy mi vraví: počkaj, pozriem ti do očí. Tááák, (to á je strašne dlhé) odhrnúť záclonku. Vtedy mi odhrnie husté obočie z oka a vyberá prach, ktorý mi do očí nafúkal vietor. Je to hnusné, ale vydržím to. Výborne! Prikyvuje sama sebe a pokračuje: záclonku zastrieme a ešte druhé očko. A procedúru opakuje. Potom mi nadvihne pysky a híka, aké mám veľké zuby (to mi troška lichotí, lebo som na svoje zuby patrične hrdý), a ešte ma potom celého ohmatká, či nemám niekde nejaký bodliak, alebo vetvičku, osinu z trávy a tak... ale to už sa dám v nohy. Čoho je moc, toho je príliš. Dokážem sa predsa o seba postarať sám. (Nie celkom. Raz odišla na štyri dni na majstrovstvá sveta, a keď prišla, mal som obe oči zapálené a hnisavé, takže som cez ne ledva videl. Vtedy som bol rád, že jej prvá práca bola naša prehliadka. A že mala doma mastičku do oka.) A ešte som tomu rád, keď občas na ulici stretnem zanedbaného psieho druha. Vychudnutý, špinavý, blchatý. S bodliakmi a vytrhanou srsťou plnou lysín a ekzémov... brrr! Vtedy som naozaj šťastný, že mám svoju Maťu. Že mám svoju voliéru s búdou. Že mi do nej dala koberček a hrubú deku. A fotelku!, na ktorej najradšej spávam, pretože som vyšší! (To viete, my malí si našu „nížku“ - opak výšky – musíme nejako kompenzovať.) Telesnú výšku si tiež kompenzujeme svojím veľkým egom. Ja sám som egocentrik a nepoznám škóta, ktorý by nebol. Doteraz som si každého veľkého kolohnáta, ktorého Maťa priniesla na výcvik, vymodeloval podľa svojich predstáv. Lepšie je mu dať hneď od začiatku najavo, kto to tu drží pod palcom, ako potom lietať vzduchom.

A tiež som veľmi vďačný svojej Mate, keď ma vezme von a ja lietam po ulici bez vodítka aj s Aramentom a za bránami sú zavretí neurotickí, jačiaci psi, ktorí sa na nás hnevajú, že my môžeme voľne behať a oni nie. (Ale to by sa mali hnevať na svojich pánov, že ich nepustia, nie?) A tak behám od jedného plotu k druhému a vysmievam sa im a som veľmi, veľmi šťastný, že ja som ten na ulici. Že som, kto som, a že poznám voľný pohyb. (Viem chodiť aj na vodítku, Maťa ma to krvopotne naučila, keď s nami chodila na výstavy. Ale verte, že ani najdlhšie vodítko na svete, sa nevyrovná voľnému pohybu.) Ale aj vonku od nás Maťa vyžaduje určité pravidlá. Rešpektujem ich, pretože to nie sú príkazy. Väčšinou povie niečo ako: Atlasko, zlatíčko, postoj! To postoj si nevšímam, ale Atlasko – zlatíčko je milé spojenie a väčšinou po ňom nasleduje nejaká dobrota. A tak stojím a čakám ju, kým príde ku mne. To už sme pred križovatkou a ona pokračuje: si zlatučký. Pozor na autíčko! Nechápem a začnem sa obzerať, ktoré že to hračkárske autíčko nemám pošliapať. Medzitým po hlavnej ceste prefrčí nákladiak a ona ma pochváli: výborne! Rýchlo cez cestičku! Ja vypálim, ako vystrelený, lebo na druhej strane pri plote je čierny nemecký ovčiak, ktorý mi vždy pije krv, lebo sa naparuje, že je väčší. (Aby ste rozumeli: on mi v skutočnosti krv nepije. Len by skúsil! To sa len tak hovorí.) A cestou krútim hlavou nad Matinými zdrobnelinkami.

Najradšej som, keď nás (s Atramentom) vezme do mesta. (Pochopiteľne bez vodítka.) Mesto je... nádherné! Sú tam nové pachy, (občas aj psi), nové veci, nové stromy, nové patníky a kolesá áut (a všetko treba označkovať)... Sú tam obchody, do ktorých rád nakukujem, aj keď mi Maťa neustále pripomína, že nemám peniaze. Čo len vy ľudia máte zbytočností! A o všetkom si myslíte, že bez toho nemôžete žiť! Topánky! Čo je zlé na pazúroch?! V lete, v zime mám stále rovnaké a slúžia mi dobre! Milión rôznych druhov šiat! Červené, zelené, čierne, krátke, dlhé, hrubé, tenké... ja nosím jedny šaty už päť rokov a aký som fešák! Maťa ma raz za rok okúpe, dvakrát do roka otrimuje, raz za dva týždne očeše a vualááá! Aký som krásavec! Každý človek sa za nami obracia! Drogéria, parfuméria... brrr! Chovprodukt – zaujímavé. Potraviny – lákavé. Mäsiarstvo – neodolateľné!... Ešte sa nestalo, že by sa nejaký predavač hneval, že som nakukol do obchodu. A viete, čo je super? Že si tým rozvíjam svoju inteligenciu (nie že by som bol sprostý!) a žiadna situácia ma nezaskočí. Keď psík pozná autobus, vlak, dvere, ktoré sa samé otvoria do obchodu, výklad so zrkadlom, pohyblivé schody, zeleného panďuláka na prechode... ľudí, ktorí kričia, idú na bicykli... nič ho neprekvapí. Nemá strach, nekoná ukvapene a bez rozmyslu a neskočí niekomu pod nohy, alebo pod kolesá... A tiež nikoho v strese nepohryzie.

Som prihlásený aj na facebooku! (Atlas Mutantnetvorný) Niektorí ľudia sú takí nechápaví, že sa so mnou priatelia a ani len nevedia, že som pes. Ako keby moja profilová fotka nehovorila dosť jasne! (Robím na nej panáka) Minule jedna baba na nástenku napísala: ľudia, keby ste čokoľvek potrebovali poradiť o psoch, o výcviku, o tom, ako som ja začínala (koho by už len toto - ako začínala - zaujímalo?), keby ste niečo nevedeli... píšte, poradím vám. Tak som jej odpísal: a keby si niečo ty nevedela, napíš mi, poradím ti. A potom som ešte dopísal: veď kto by už o psoch mohol vedieť viac ako pes. Na to prišla prekvapená otázka: a ty si pes, čo čo? To čo ma dosť urazilo. Veď nie som nejaký patvar, alebo vec? Ale slušne som odpovedal: myslel som si, že je to z môjho profilu úplne jasné. Aj z fotiek mojej rodiny, ktoré mám na nástenke. Odvtedy ostalo ticho. Myslím, že vy ľudia ste aj dosť domýšľaví, keď si o sebe myslíte, že viete úplne všetko. Ani stotina z toho, čo si myslíte o psíkoch, nie je pravda. Nevidíte nám do našich krásnych hlavičiek a za naše tvrdé lebčičky, v ktorých lietajú myšlienky, ako splašené čínske draky. Neviem, či si uvedomujete, hľadiac do našich tmavých hlbokých očí, ktoré sú lesklé a tajomné, ako dva vyleštené obsidiány, že aj my ctíme vesmírne zákony. Že máme dušu a nie len fyzické potreby, ktoré treba napĺňať, aby sme boli šťastní a spokojní. Že máme bohatý citový, duševný a duchovný život, ktorý sme spojili s vami. Nechceme vám slúžiť. Všetko, čo robíme, chceme robiť z lásky k vám. Ako priatelia.

Henry Beston vo svojej eseji Autumn, Ocean and Birds (ak má niekto slovenský, alebo český preklad, Maťa ocení) vyjadril majestátnosť, tajomstvo a krásu živočíšnej ríše slovami: „Potrebujeme iné, múdrejšie a možno mystickejšie chápanie zvierat... Povyšujeme sa nad nimi pre ich nedokonalosť, pre ich tragický osud, vďaka ktorému sú tak hlboko pod našou úrovňou. A v tom sa mýlime. Zviera nemožno porovnávať s človekom. Vo svete staršom a plnejšom, než je náš, sa pohybujú hotové a dokonalé, obdarené rozvinutými zmyslami, ktoré sme my stratili, alebo nikdy nedosiahli. Žijú podľa hlasov, ktoré my nikdy nebudeme počuť. Nie sú to naši bratia, nie sú to naši poddaní. Sú to iné spoločenstvá chytené spolu s našim do pasce života a času. Spoluväzni nádhery i utrpenia zeme.“

Pán Beston bol jeden z mála ľudí, ktorí nám rozumejú. Nie sme vaši poddaní. Nie sme vaši bratia. Sme iný živočíšny druh, ktorý sa k vám pred mnohými tisícročiami pridal, pretože vedel, že nás budete potrebovať. A občas si tiež myslím, že nebyť nás, už by ste dávno vymreli a nepustošili by ste tento krásny vesmírny výtvor. Sme vaši priatelia. A tak by ste sa k nám mali správať.

Prajem vám krásny deň. A teraz choďte a milujte svojich psíkov. Zaslúžia si to.

Na záver som chcel napísať Váš... ale ja nie som váš. Som svoj a celým srdcom milujem Maťu, ktorá je za mňa zodpovedná. Takže:

Matin Atlas M v kruhu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?