zápisky z veteriny - trefa do čierneho

Autor: Martina Tóthová | 28.11.2011 o 13:30 | (upravené 28.11.2011 o 21:57) Karma článku: 16,17 | Prečítané:  2272x

Poľovníci sú zvláštny živočíšny druh. Radi si svoje nízke sebavedomie pozdvihujú pištoľkami, ale častejšie puštičkami, aby nimi mohli robiť bu bu bu, a všetci sa ich báli. Aj ja mám s nimi nemalé skúsenosti. Na šťastie, moji psi pri týchto stretnutiach – ktorých bolo neúrekom – nikdy neprišli k úhone. O našich pacientoch sa to povedať nedá. Tak aspoň dva prípady za všetky:

 

Robovi telefonuje nitriansky kolega, že mu posiela osteosyntézu – vraj stret s autom. V dohodnutý deň prichádza majiteľ s krásnym labradorom, ktorý má ľavú prednú nohu zaviazanú a cez obväz presakuje krv. Nie, nevidel ako sa to stalo. Bol v práci, a keď prišiel, psa našiel takého doma. Odväzujem ranu, ktorá je veľmi devastačná. Psovi chýba na lakťovom kĺbe koža veľkosti ľudskej dlane, aj kusy svaloviny. Psíka uspávame a šup s ním pod röntgen. Ale z „jednoduchécho“ stretu s autom sa vykľuje stret s homo stupidus polovnicus. Zvyšky roztriešteného plášťa z náboja sa nachádzajú v okolitom tkanive a pes má okrem kože a svalov poškodené šľachy a nervy. Jedinou alternatívou je amputácia. Robo sa pustí do vysvetľovania, ako nemá žiadny význam pokúsiť sa nohu zreparovať, pretože okrem toho, že psovi chýba kus svalov a kože, takže nemá, čo s čím prišiť, má aj poškodené nervy a šľachy, a tak by nohu iba bezvládne ťahal za sebou a deštruoval by si ju. Trápil by sa, a napokon by to aj tak skončilo amputáciou. Ale majiteľ stojí onemený hrôzou a vidno mu na tvári neskutočné zdesenie. A tak sa začnem vypytovať, aký starý je to psík (rok aj niečo) a či ho má poľovne upotrebiteľného (nie, deti sa s ním hrajú), a že psíkovi tá nôžka až tak veľmi chýbať nebude, že som poznala poľovného psa, ktorého zrazilo auto, prišiel o nohu, ale aj tak poľoval... Ale nič nezaberá. Majiteľ sem išiel s predstavou, že jeho psíkovi pomôžeme „jednoduchou“ (veľmi náročnou) operáciou a my z neho chceme spraviť mrzáka. Volám Roba na chvíľu do operačky a šepkám mu, aby dal majiteľovi čas stráviť všetky informácie. Nech sa rozhodne sám, aby nemal pocit, že ho do zákroku tlačíme. Možno nechce psa bez nohy. Možno ho dá uspať...

Vraciame sa z operačky a Robo necháva majiteľa samého, aby o návrhu popremýšľal. Že si dá medzitým kávu. Ponúka aj klienta, ale ten v takomto rozpoložení nemá na kávu ani pomyslenie. Ja stojím pri psíkovi a hladkám ho po krásnej čiernej hlave.

Ale... začne neisto majiteľ. Naozaj sa to nedá? Nedá. Vravím. Mohli by ste sa aspoň pokúsiť... snaží sa zúfalo, ako topiaci. Mohli. Možno by sa nám aj podarila nejaká plastika, ktorá by sa do dvoch mesiacov zahojila. Museli by sme pospájať kosti lakťového kĺbu – aj keď neviem, či by sa nám podarilo tie úlomky dať dokopy. Niečo by sme mohli spraviť so svalmi... nejako... sa snažiť zakryť tú ranu, kde chýba koža... stálo by to možno 400 euro...

To nevadí! Preruší moje rozprávanie majiteľ.

A nehnevali by ste sa na nás, keby sme si o dva mesiace vypýtali od vás zase asi 250 euro? Nepokladali by ste nás za podvodníkov?

A prečo?

Pretože tú nohu by sme mu museli aj tak amputovať.

Ale...

Nepoužíval by ju. Ťahal by ju za sebou, odieral by si ju o podklad, zraňoval by si ju. Mal by tam neustále infekciu, bolesť... a napokon by aj tak skončil bez nohy...

Naozaj to nejde inak?

Má poškodené nervy. Verte, že keby sa tá noha dala zachrániť, ani na okamih by sme neváhali...

Majiteľ smutne súhlasí. Vypisujem prijímací formulár – meno, adresu, telefónne číslo, zákrok, predbežnú cenu... a posielam ho domov. Keď bude po všetkom, zavoláme mu...

Vyprevadím majiteľa a odchádzam za Robom, že majiteľ sa rozhodol, a že sa môže chystať na chirurgiu...

(Myslím, že nezvratnosť zákroku si muž naplno uvedomil až na druhý deň, keď si prišiel pre psíka, ktorý k nemu dokrivkal na troch nohách. Bez hlesu sa mu spustili slzy ako hrachy a nebol schopný slova. Iba stál a prikyvoval na naše rady. Zaplatil a onemený hrôzou odišiel.)

A tak mladý labrador doplatil na to, že bývali na kraji dediny pri poli a diery v plote...

 

Do polikliniky prichádza známa klientka. Našla zatúlaného bígla a vzala ho na blízku farmu, že sa tam bude chodiť o neho starať. Má tam svojho koníka, a keď príde jazdiť, postará sa aj o psa. Ale psík sa aj tam túlal, a keď prišla po dvoch dňoch, našla ho raneného. Zamestnanci sa o neho asi veľmi nestarali. Priniesla ho k nám, aby sme ho dali do poriadku, že si ho vezme k sebe do bytu. Deti nemám, ale psov zbieram ako šibnutá. Vraví mi s úsmevom. Tento bude štvrtý.

Bigy – to je „pracovné“ meno biglice, má veľkú otvorenú a nekrotickú ranu na hrudi pri sterne – hrudnej kosti. Koža a svaly sú zapálené, spuchnuté a nekrotické. Sučke poskytneme prvú pomoc – antibiotiká, dezinfekciu rany, infúzky... ranu obviažeme, uložíme ju do hospicu s tým, že liečiť sa bude u nás.

Ale na druhý deň sa jej stav zhorší. Má pneumotorax, pri dýchaní vzduch „bublinkuje“ cez ranu a je jasné, že hrudný kôš je poškodený natoľko, že vonkajší vzduch sa dostáva do hrudníka a tlačí na pľúca. V hrudnom koši je totiž vákuum. Takže pri otvorenom hrudníku atmosferický tlak tlačí na pľúca, ktoré kolabujú. Sučke dávame tlakový obväz a Vlado informuje majiteľku. Tá súhlasí so všetkým, vraj nech psíka zachránime. Večer, keď je už všetko prázdne, robíme Bigy RTG hrudníka. Za pár sekúnd máme v počítači obrázok, z ktorého je jasné, že aj Bigy je obeťou strelca. Tak ako u labradora, aj v jej tele nachádzame zvyšky plášťa z náboja.

Operácia je dlhá a náročná. Vlado s Aničkou musia spojiť rozlámané rebrá, „vysekať“ všetko nekrotické tkanivo, aj kožu, takže pri „zatváraní“ im bude koža chýbať. Do hrudníka zavádzajú drén s trojcestným ventilom, aby sme mohli z hrudného koša odsávať ranový sekrét. Do rany dávame drén z gumovej rukavice, pretože aj tkanivo bude „smokliť“...

Sučka sa drží, aj pri nižšej oxygenácii. Ale keď po dlhých hodinách dokončíme operáciu a začína sa preberať, začína šokovať a kolabovať. Kyslík ide rapídne dole a je jasné, že takto dlho neprežije. Odsávame tekutinu z hrudníka a opäť je uspávame a moji kolegovia ostávajú v robote, aby Bigy monitorovali celú noc. Musí byť celú noc v anestéze a zobudia ju veľmi pomaly až ráno, aby sa z bolesti a operácie „vyspala“. Medzi tým jej budú v intervaloch odsávať z hrudníka tekutinu, aby sa jej dobre dýchalo. Ja upratujem operačku a odchádzam domov. Na nočný „žúr“ už nemám náladu...

Bigy u nás pobudla dva týždne. Aj keď bolo zranenie veľmi škaredé, devastačné a v nekrotickom stave, dostala sa z toho. Nesklamala naše nádeje, že je to predsa len bígel – tvrdý psík, ktorý si poradí so všetkým. A ktorého nejaký priestrel hrudníka nezloží na kolená. Chodila voľne po ordinácii a žila si svojim vlastným životom. Okolo chodili pacienti, ľudia von a dnu a ona mala v hlavičke jasné predstavy o tom, čo môže a čo nie. Takže nevidela nič zlé na tom, že vyskočila v inšpekčke na gauč, zmuchlala si pod seba Robovu drahú bundu, aby bola na mäkkom, a tak prespala pol dňa. Ale snahu ujsť von a ísť sa opäť túlať, alebo obťažovať klientov, prípadne pacientov – to ju ani nenapadlo...

Na záver by som vám chcela dať ešte jednu radu. Ak vás kdesi na prechádzke so psíkom stretne poľovník, ktorý sa nebude vedieť vpratať do kože a silou mocou si bude chcieť dokázať svoje strelecké schopnosti, neváhajte. Vytočte stopäťdesiat osmičku, dajte telefón na hlasný odposluch a policajtov na druhom konci oznámte, že vás strelnou zbraňou ohrozuje nejaký poľovník. Udajte presné miesto, kde sa nachádzate, aj to, že sa vám vyhráža strelnou zbraňou. Žiadne: ten debil chce zastreliť môjho psa!... Kto by ochraňoval psa, keď policajti často neochraňujú ani ľudí? Treba jasne a zrozumiteľne povedať: som tam a tam, prechádzam sa po vyznačenom chodníku, alebo za dedinou pri rybníku... a zastavil ma človek s nabitou puškou a mieri na mňa... To uvidíte, ako rýchlo sa poľovník odporúča.

(Kedysi dávno som šla s mojim troma veľkým psami po štátnej ceste. Zrazu predo mnou postálo auto, z ktorého sa začali hrabať von ľudia. V prvom okamihu som si myslela, že sa chcú spýtať na cestu. Dala som psom povel, aby zostali a bezelstne som sa vydala k nim. Ibaže v aute sedeli piati poľovníci, ktorí sa snažili vystúpiť všetci naraz, pochopiteľne so svojou vraždiacou pýchou. Bolo by to komické, keby sa neboli všetci prekrikovali, ako mi psov zastrelia - na štátnej ceste! -, ako som už ďalej ako 200 metrov od obývaného územia, a nepáchli pri tom „chlastom“. Spýtala som sa ich, či vedia, že vyhrážať sa strelnou zbraňou je v našom štáte zakázané a že si idem opísať ich poznávaciu značku a okamžite to idem nahlásiť na políciu. Ako urputne a nemotorne sa dovtedy snažili jeden cez druhého dostať von, tak chceli v okamihu rýchlo dnu. Zabuchli dvere a nikdy viac som ich nevidela. Ale zašla som ešte ďalej. Evidenčné číslo auta som si zapamätala a napísala som na miestnu poľovnícku organizáciu sťažnosť. Taký doklad po ruke nikdy nezaškodí, keď sa niečo stane a budete na súde brániť svoje práva. Pochopiteľne, za pravdu mi nedali – vraj nemám čo po ulici chodiť so psom, ale poľovníci mi dali dlhý čas pokoj.)

Nuž... a inak sa musíte postarať o to, aby sa váš psík bez dozoru nikdy nepotuloval po okolí. Pretože nikdy neviete, ako to môže skončiť.

Pokoj s vami, priatelia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?