zápisky z veteriny - okná do duše

Autor: Martina Tóthová | 31.12.2011 o 18:54 | (upravené 31.12.2011 o 19:00) Karma článku: 12,24 | Prečítané:  1053x

  Minule na mňa padla clivota pri čítaní článku o tom, ako je cesta na Mont Everest posiata mŕtvolami. V článku spomínal nejaký horolezec, ako ľudia v honbe za dosiahnutím svojho „vrcholu“ idú doslova cez mŕtvoly a nemajú snahu pomôcť spolupútnikom, ktorých opustili sily. Museli by totiž s nimi zliezť do základného tábora a na nový výstup by už neostávalo dosť síl, kyslíka, prostriedkov, času... Na potvrdenie svojho bilancovania o zhrubnutí dnešných mravov spomenul prípad (už neviem akého) horolezca, ktorého míňala jedna výprava za druhou, derúc sa vpred za víťazstvom. Keď sa vracali dolu, bol už v takom stave, že telo vôbec nereagovalo, iba na očiach mu bolo vidno, že žije. A tak tam – pred očami vracajúcich sa výprav – zamrzol. Zamyslela som sa, či – pozerajúc sa na fotky z najvyššieho bodu Zeme – sa tí ľudia, aspoň sami pred sebou, zahanbia a začervenajú, a že si povedia, že možno, keby mali znova možnosť, že by sa zachovali ináč...

 

Ja na šťastie nezdolávam vrcholy. Aspoň nie tie osemtisícové. Ale oči, ktorými mi moji spolupútnici vyjadrujú svoju bolesť, strach, obavu, odovzdanie... tie vídam denno denne. A že je v nich nadmieru zúfalstva, bolesti, smútku, strachu... to snáď nemusím ani vravieť.

Mačičky sú tvrďasky. Málokedy dávajú najavo svoje pocity a bolesť znášajú mlčky a dôstojne, ako aristokratky. To už naozaj musí byť neuveriteľné utrpenie, aby im na očkách bolo vidno aj niečo iné, ako určitý „odstup“. Sú aj mačičky „beštie“, ktoré si vravia – život je pes, ktorý sa so mnou nemazná, a preto ani ja dvojnožcom nič nedarujem. Poďte bližšie a uvidíte (ucítite) moje pazúre a zuby. Tieto mačičky sú divošky Amazonky a vždy majú moju úctu (a rešpekt). (A občas aj kožené rukavice.)

Psíkovia sú otvorenejší a v ich očiach môžete čítať, ako v rozprávkovej knihe. Zračia sa v nich starosti, bolesť, smútok, opustenosť, neistota... Je toho tak veľmi veľa, že niekedy sa im do očí ledva odvážim pozrieť bez toho, aby som necítila vinu, že im nedokážem pomôcť. Že im nedokážem splniť ich jednoduché želania – byť zase v pohode, so svojím majiteľom. Bez bolesti, bez klietky, obväzov, kanýl a štipľavých injekcií či iných bolestivých zákrokov...

Aj mnohí psíkovia sú „Atamani“ (etymológia tohto slova je sporná, vraj môže mať germánsky, poľský, ale aj turecký pôvod) a v ich očiach vidno divokosť a „vyskakovací nožík“, ktorí sú ochotní použiť okamžite, ako sa im naskytne príležitosť. Priznám sa bez mučenia, že je s nimi vždy viac práce ako s ostatnými. A aj keď sa moji kolegovia na nich často hnevajú, že musia spolu zápasiť, aj tak týchto tvrďasov ospravedlňujem: keď sa človek postaví tyranovi, a aj napriek tomu, že bude kruto potrestaný, sa bráni, tak ho ľudia obdivujú a pokladajú za hrdinu. Ak sa vzoprie hrubej sile pes, pokladáme ho za neovládateľného a nevychovaného „debila“...

Jasné, že ho napokon premôžem. Ale môj obdiv a úctu má stále – aj ako „porazený“. A jeho oči vyjadrujú hnev a nezlomnosť. A nejaké pichanie injekciou? Skús to urobiť bez toho, aby ma držali štyria ľudia a daj mi dole náhubok... Tieto oči občas vyjadrujú sklamanie, že sa ich majiteľ nezastal. Poznám to, raz som pichala všetkým svojim psom imizol (strašne štípe) a tie Olwenkine oči – a ja som ti dôverovala... – na tie nikdy nezabudnem...

Neviem, či sa niekto dokáže pozerať do očí tvorčeka, ktorý na vás hľadí ako na Boha (myslím, že nikto z dvojnožcov sa tak nikdy na žiadneho Boha nedíval) a jeho oči kričia: pomôž mi! a vy to nedokážete... Vtedy mám chuť vystreliť si mozog z hlavy, aby ma tie oči už nikdy neprenasledovali.

Pozerala sa tak na mňa moja maltézáčka, môj Mimíček – psíček, keď bola chorá. Pozerala sa tak na mňa čivavka s nádorom na sánke, ktorú priniesli majitelia uspať, lebo: „mali ju síce veľmi radi, ale s nádorom na papuľke je škaredá a oni ani nechcú byť pri tom, keď bude umierať“. Ako ju Vlado niesol v košíku dozadu, jej hlavička sa otáčala za majiteľmi, ktorí tam stáli bezostyšne a kruto, a keď už nedovidela na nich, uprela svoj prosebný pohľad na mňa. Je to už osem rokov a ja tie oči stále vidím v hlave...

Všetky tie oči, ktorým som nesplnila ich jediné želanie. Nedá sa na to zabudnúť. Nedá sa nepozerať. Môžem si iba povedať, že každý je strojcom svojho osudu a že každá jedna duša sa sama rozhoduje, na akú skúšku sa podujme a čo všetko v živote prežije... Aj keď sa mi zdá, že to nič neuberá z mojej miery zodpovednosti za nich. Na šťastie sú očká – okná, v ktorých svieti slniečko, v ktorých je radosť a šťastie... Vždy keď ich hospitalizovaných príde pozrieť majiteľ, keď ich prepustíme domov, keď ich už netrápime. Majitelia často plačú šťastím, psíkovia lietajú po ordinácii, vykrikujú, tešia sa... dokonca mám občas pocit, že v tom okamihu nám všetky naše krutosti odpúšťajú...

Králičky, škrečkovia a morčiatka majú v očkách iba obavu a úzkosť. Tých nikdy neokabátime a nevysvetlíme im, že to nič nie je, aby nemali strach. Ich očká čierne ako gorálky sú vydesené, aj keď im iba striháme prerastené pazúriky.

Vraví sa, že strach má veľké oči. Ale ono sa to iba nehovorí. Ono je to pravda. V strachu sa nám rozširujú (okrem potenia, sucha v krku, zvýšenej produkcie adrenalínu...) zreničky, a tak v nich vidím v práci to, čo nevidia mnohí majitelia...

Blíži sa koniec roka a ja vám chcem zaželať veľa radosti a zdravia. Pohody, úsmevov a krásnych chvíľ strávených v spoločnosti vašich štvornohých priateľov. Moje články boli vždy veľmi subjektívne. Aj tento je. A preto vás okrem želaní všetkého dobrého prosím aj o to, aby ste na svojich zverencov dávali dobrý pozor. Pretože keď sa zahľadím do očí našich pacientov, často mám sama slzy na krajíčku. A verte, že nie je nikto, kto by sa mi v tej chvíli pozrel do očí, pochopil ma a „pomojkal“ ...

Šťastný nový rok!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?