zápisky o zvieratkách - čo nás trápi

Autor: Martina Tóthová | 7.1.2012 o 14:46 | (upravené 7.1.2012 o 15:32) Karma článku: 10,79 | Prečítané:  860x

Ahojte priatelia. Pamätáte si na mňa? To som ja –  škótksy teriér Atlasko. Dnes vám chcem povedať čo nás, psíkov, pri spolužití s vami, trápi. Tak dobre počúvajte.

 

Mnoho ľudí má svojich psíkov v byte. Ale je ešte stále veľa zástancov názoru, že pes je pes, a preto by mal žiť vonku, na dvore. Súhlasím aspoň s tým, že pes je pes. Veď nie som žiadna gorila, ani zebra, prípadne camelopard. (Že neuhádnete, čo za zviera je to posledne menované? O tom píše Maťa v knižke Krok za krokom s molossom. Ale trocha som odbočil...)

Je pravda, že väčšine psíkov je veľmi dobre vonku. (Nie všetkým. Veď taký maltézáčik už viac ako dvetisíc rokov spríjemňuje svojou spoločnosťou ľuďom chvíle v osamení. V starej antike ho bohaté dámy nosili na rukách a mať maltézáčika bolo nie len výsadou aristokracie, ale bolo to aj určitým statusom. Kto mal tohto malého nežného bieleho psíčka, bol „niekto“. Väčšinou sa tieto zvieratká nedali za žiadne peniaze kúpiť a mohli ste ich dostať darom za určité zásluhy. A tak si neviem dosť dobre predstaviť, že by toto nežné hodvábne klbko malo byť v lete, v zime vonku – v blate, prachu, špine, vetre a daždi... bŕŕŕ – chúďa jedno...)

Vonku je nám dobre. Ibaže zabúdate, že svet sa zmenil a mnohí z vás to akosi odmietajú akceptovať. Kedysi žil psík na dvore, ale ten dvor bol... plný „prekvapení“, „záhad“ a „dobrodružstiev“. V každom dvore boli chlieviky s rôznymi zvieratkami, kôlničky, stroje, maštale, ohrady, senníky, stohy slamy... proste prostredie na lašovanie, tajné výpravy, lovy hlodavcov a iné báječné hry, prípadne pracovné činnosti. Ľudia nesedeli v byte pred telkou, ale boli celý rok vonku – kosili trávu, sušili a obracali sená, zvážali ich, stavali stohy, čistili králikom, svinkám, hoviadkam, koníkom, pásli ovce, kozy... proste mali toho na práci strašne veľa a MY – psíci sme im v tom usilovne a bezplatne pomáhali. Niekedy sme im aj troška prekážali a liezli na nervy, priznávam, ale verte, že i vy nám často leziete na nervy. Každopádne sme boli na nohách celý deň, nenudili sme sa, pracovali sme a musím sa priznať, všetko sme to robili s láskou. Večer sme počkali na večerné dojenie, zjedli sme svoj prídel jedla a spokojní sme zaľahli do slamy a spali spánkom spravodlivých. Hoci... aj to iba na pol ucha, pretože to druhé bolo vždy v strehu. Takto sme v práci a šťastí so svojimi majiteľmi prežili svoj život, ktorý bol úžasný a plnohodnotný...

Dnes je na dvoroch iba anglický trávnik, alebo zámková dlažba a jediným chlievikom na celom dvore je maštaľ pre štvorkolesového plechového tátoša. Zmizli hlodavce a všetky iné štvornohé „potvory“, maximálne sa po ňom potuluje mačka a od nás vyžadujete, aby sme sa k nej správali slušne a priateľsky, takže si ani len nezašportujeme v šprintoch na krátke trate. Zakazujete nám hrabať diery a robiť si zákopy, ocikávať stromčeky, vyhrýzať kríčky a cibuľky kvetov... a vôbec všetko, čo robilo život kvalitným a znesiteľným. Ani vy už netrávite väčšiu časť dňa prácami vonku, a potom sa čudujete, že sa nudíme a chceme dnu za vami. Mali by ste mať stále na pamäti, že keby sme s vami nechceli spojiť svoje životy a nechceli by sme žiť S VAMI (nie VEDĽA VÁS!), tak by sme sa k vám nikdy nepridali...

Na šťastie je naozaj už dosť ľudí, ktorí si nás berú do bytu a pokladajú to za samozrejmosť. Ale ani tu nemáme ustlané na ružiach. (Asi by to aj pichalo.) Opäť je to o nude. Vezmete nás von vyvenčiť sa okolo bloku a máte pocit, že ste svojim povinnostiam urobili za dosť. Potom si sadnete pred telku, alebo k počítaču a tam dokážete presedieť hodiny a hodiny... Ale my si nedokážeme nájsť uspokojenie v nečinnosti. Sme s vami síce veľmi radi, a tak sa vám ochotne prispôsobujeme. Aj keď sme celú noc prespali, po krátkej vychádzke, keď si sadnete k PC, dokážeme ešte dve tri hodinky driemať a čakať, kedy si spomeniete na nás. Ale dlhodobá nečinnosť nás deptá a ničí. Nudíme sa! Predstavte si, že by ste museli hodiny a hodiny každý deň sedieť v malej nudnej čakárni s bielymi stenami a vykachličkovanou dlážkou. Bez nejakých plagátov či nástenky, bez možnosti niečo si prečítať, hrať sa s telefónom (vaša obľúbená činnosť na zabitie času – napr. u zubára), alebo sa s niekým porozprávať. Stavím sa, že po chvíľke ničnerobenia, by ste začali študovať steny, či na nich predsa len neobjavíte nejaký fľak, ktorý by vám niečo pripomínal. Začali by ste rátať kachličky na dlážke, študovať ich vzor, uloženie... A keby ste vyčerpali všetky možnosti zábavy a rozptýlenia, „ponorili“ by ste sa do svojej hlavy a vymýšľali si nejaký príbeh, alebo čosi podobné... My nič z toho nedokážeme! Nedokážeme sedieť pred telkou hodiny (hoci Whisky rada pozerá prírodopisné seriáli a správy). Nedokážeme si facebookovať (hoci ja to niekedy robím – za pomoci Mati – pochopiteľne!) Nedokážeme čítať knihy a prežívať imaginárne dobrodružstvá, štrikovať háčkovať či inak pasívne tráviť svoj čas a život. Preto hľadáme činnosti, ktoré nás trocha zabavia a uberú z času, ktorý musíme tráviť v nečinnosti. Mnohí psíci si do nekonečna vylizujú, prípadne vyhrýzajú srsť na labkách. Chvoste, alebo kdekoľvek inde. Biele plemená majú srsť hnedú od rôznych enzýmov nachádzajúcich sa v našich slinách. Dokonca oblizujú koberce, alebo vankúše, alebo iné veci. Do nekonečna hrabú v koberci, točia sa, naháňajú si chvost, štekajú „bez príčiny“, ohrýzajú a ničia veci, zavýjajú... Postupne sa z týchto činností stávajú obsesie a neurózy, ktoré mnohí z nás nedokážu ovládať. Často sa dožadujeme potravy, aj keď sme najedení. Nie preto, že by sme boli pahltní, ale preto, aby sme niečo robili. Čokoľvek! Aj žrali do prasknutia... Veru tak. Nuda je strašná. A to je niečo, na čo opäť zabúdate. Často nás okrikujete a nadávate nám, že sme nevďační, hlúpi a zlí, a že čo by sme ešte od vás chceli a že nevieme čo od dobroty, lebo ste nás predsa vzali dnu a my si to nevážime... (alebo niečo podobné.)

Je veľmi smutné, že ste nás určitým spôsobom začali pokladať za veci (ktoré sa dajú kedykoľvek odložiť) a prestali ste nám rozumieť. A tak sme moc smutní a deprimovaní. Túžime po nových zážitkoch a dobrodružstvách, a my sme s vami ochotní zdieľať čokoľvek a kdekoľvek. Iba vy by ste nemali zabúdať, že sa stávate navždy zodpovední za to, že ste si nás kúpili (a pripútali ste nás k sebe) ...

PS: Dnes ma vzala Maťa opäť do mesta. Milujem obchody, na ktorých je iba prečiarknutá cigareta (a nie prečiarknutý psík) a ešte je tam taká zelená nálepka so stromom a pod tým text: spoločne pomáhame chrániť životné prostredie. Neviem, ako to robia. Možno tak, že nenechávajú psíkov mrznúť pred obchodom, ale dovolia im ísť dnu. A keďže neznášam vodítka, bol som bez vodítka aj obojku a robil som panáka a všetci si ma fotili - aj zákazníci, aj zamestnanci (bol to obchod s telefónmi) a Maťa o mne rozprávala, aký som úžasný, ako poslúcham a ja som si svoje ego vyhrieval na výslní záujmu a popularity. A robilo mi to moc a moc dobre. Cestou späť som objavil klietku s niečím úžasným! Boli v nej malé farebné operené drahokami, ktoré poletovali z bydielka na bydielko a strašne pri tom škrekotali. Maťa povedala, že sú to andulky. Veľmi sa mi páčili. Obchádzal som tú veľkú klietku zo všetkých strán a hľadal v nej nejaký otvor a bol som celkom zaslepený a očarený (a tým pádom aj hluchý k Matiným prosbám, aby sme už išli). Napokon vyšli majitelia obchodu a Maťa mala troška strach, že sa budú na mňa hnevať, že im tie ich úžasné vtáčiky plaším (neplašil som!). Ale oni ma zase obdivovali (no, kto by ma neobdivoval, takého krásneho, múdreho a inteligentného psíka?!) a pýtali sa Mati, či som ten kerský modrý (teriér), na čo ona odvetila, že som škótsky! A oni povedali, že či má ešte jedného, a ona pritakala, že Atramentka, ale že všetci boli vnútri, iba ja vonku, takže ma vzala so sebou. Potom nám zavolala taxík (lebo Matúško je v práci autom) a odviezol som sa domov na zadnej sedačke, ako pán!

Takto by ste mali prežívať dni so svojimi psíkmi – spolu, v radosti a príjemnej činnosti. Potom budeme šťastní, plný nevšedných zážitkov a poslušní.

A teraz choďte a vezmite svojich psíkov na prechádzku a zahrajte sa s nimi úžasné hry. Už sa dosť nasedeli pri vašich nohách a dosť načakali, kým si toto prečítate na nete.

Prajem vám všetko pekné v novom roku.

Hav!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?