zápisky v zeteriny - Viki

Autor: Martina Tóthová | 5.2.2012 o 12:37 | (upravené 6.2.2012 o 10:12) Karma článku: 11,49 | Prečítané:  936x

V poslednom článku sa na nás (nie len na mňa, ale aj na lekárov) zniesla spŕška kritiky, ako sa vraj hráme na bohov a neutratíme zviera, ktoré je veľmi choré a trpí. Pravdu povedia, ani si neviete predstaviť, ako ma teší, že nechodím so svojimi zvermi k lekárovi, ktorý s tým nemá duševné traumy a ťažko choré zvieratá uspáva ako „na bežiacom páse“.

 

Hrdinom dnešného príbehu bude sučka francúzskeho buldočka. Meno Viki dostala od novej majiteľky potom, čo ušla hrobárovi z lopaty.

V jeden rok bolo veľmi veľa parvovirózy. Taký rok pred tým, ale ani potom sme už (chvalabohu) nezažili. Chovatelia k nám nosili celé vrhy. (Práve vtedy sme sa rozhodli aj pre hospic a pre dlhodobé ustajnenie. Bolo nám ľúto majiteľov dakedy aj z veľkej diaľky preháňať do polikliniky aj trikrát denne na infúzie.) Nebolo ničím výnimočným, že priniesli šesť šteniatok, druhého rána sa aj napriek akejkoľvek snahe dožili tri, ďalšieho jedno a aj to do večera zomrelo. (Nezdochlo! Zomrelo.) Práca s týmito pacientmi bola veľmi náročná a aj nepríjemná. Doslova každú chvíľu sme museli (väčšinou ja, alebo kolegyňa, s ktorou sme sa striedali) šteniatka „okiepiť“ od zvratkov a hnačky. Keďže to boli celé vrhy a šteniatka boli v klietke pritisnuté jedno k druhému, vždy ušpinili aj brata či sestru. Stalo sa, že som ich všetky očistila, a keď som ich čisté vložila na novú deku späť, tak sa doslova „potentovalo“ ďalšie a mohla som začať odznova...

Mysleli sme si, že vlna parva pominie s príchodom jari, ale nestalo sa. V ten rok sa táto choroba držala svojho žezla ako despotický vladár celé leto, jeseň, aj nasledujúcu zimu a my sme sa celý rok mordovali s parvoviróznymi psíkmi.

Občas som z toho bola „na nervy“, lebo som sa jednostaj motala iba v kruhu nekonečnej špiny, v bolestivých injekciách, v infúziách, ktoré sa nedali aplikovať automatom, pretože ich bolo treba zohrievať. (Hadička sa rosila a citlivé „zmysly“ prístroja okamžite spozorovali nejakú „zradu“, prestal aplikovať infúzku a začal pípať ostošesť a vypisovať kadejaké nezmysly, že je tam príliš veľký tlak, alebo nesprávne dávkovanie, alebo hoc čo iné...) A tak som často takmer celú smenu venovala iba infekčným pacientom. V strachu, aby som nepreniesla chorobu na iné zvieratko som si do nekonečna dezinfikovala ruky (hoci som používala aj rukavice), tvár, podrážky topánok a pokožku som mala zničenú od mydiel, neustáleho umývania, savovania a rôznej dezinfikcie.

Občas sme sa nejako skúsili „zabaviť“, a tak sme sa hrali na „lietadielka“: do barelu na granule som nanosila litre teplej vody, až bol plný a šteniatka sme v nej kúpali. Janko ich špinavé a smradľavé vyberal za kožu na chrbte (jediné čisté miesto na tele) z klietky a cestou k barelu vydával zvuk stíhačky (prepáčte, neviem ho písomne zobraziť). Rukou robil uhýbacie manévre, ako sa snažila stíhačka vyhnúť iným bombardérom, a keď obletela celú vyšetrovňu, pristála na vode (šteniatko v bareli). Tam sa ho zmocnili potápači (moje ruky) a robili na nej údržbu. Potom stíhačka zacúvala do hangáru (uterák), kde ju zgenerálkovali a uložili na čistú podložku do čistej, vydezinfikovanej klietky, kde mala čakať na ďalší odlet... Keď Janko vybral tretiu stíhačku a začal s ňou lietať po vyšetrovni s typickým zvukom, zrazu sa otvorili dvere, v ich ráme sa objavila Vladova tvár, ktorá nás pár sekúnd pozorovala a opäť sa mlčky stratila... Takto sme to urobili so všetkými šteniatkami v klietke. (A pravdu povediac, práve tento vrh celý prežil...) Ale teraz k Viki.

Patrila k vrhu siedmych francúzskych buldočkov, ktorí mreli každý deň jeden. To, že sa musíte starať o špinavé, smradľavé šteniatka je jedna vec. Druhá vec sú zvuky bolesti, ktoré musíte znášať a ktoré sa vám vrývajú do mozgu ako nebožiec do dreva a nie a nie sa odtiaľ dostať. Zvieratká pri parvoviróze majú napadnutý vírusom gastrointestinálny trakt a majú veľké bolesti. Niektoré hlasno kvília, niektoré plačú, iné postonkávajú a nie je nič, čo by im pomohlo. Môžu dostávať malé dávky analgetík, ale tie pri takom rozsiahlom poškodení nezaberajú. Veľkými dávkami im človek zase môže „odfajčiť“ pečeň, takže umrú na zlyhanie pečene... Takže okrem neuveriteľne intenzívneho, typicky sladkastého smradu, ktorý vydáva krvavá hnačka a ktorý sa v tom čase nesie celou poliklinikou, sa ešte človek musí (hlavne duševne) vyrovnávať aj s neustálym plačom pacientov. A práve to stonanie je najdeprimujúcejšie. Občas sme im dali na jazyk malilinkú kvapôčku acepromazínu, aby si zvieratká pospali, ale ani to sa nedá robiť do nekonečna, lebo by sa mohli prespať na druhý svet...

Takto v kŕčoch a bolestiach a za neustáleho kvílenia umrelo šesť šteniatok zo siedmych. Majiteľka už za nimi ani nechodila, iba sme jej telefonovali každý deň, že už má o jedno šteňa menej a že sa majú stále rovnako (zle). Keď ostalo posledné, povedala, nech ho utratíme, že už na to nemá nervy. Prišla, zaplatila za liečbu a odišla so slovami, aby sme mŕtvolu dali do kafilérky. Ale Vlado dal šteniatku ešte jeden deň... Jeho stav sa nezlepšoval. Celé hodiny preplakalo a prekvílilo a my sme okolo neho chodili a starali sa najlepšie, ako sa dalo. Každú chvíľu som sa Vlada pýtala: neuspíš ho? Uvidím, ako mu bude zajtra. Odpovedal. Ak sa nezlepší, uspím ho. Celý deň mu bolo rovnako zle a mne ho na jednej strane bolo strašne ľúto a na druhej strane ma unavovalo kvílenie, a tak som sa na druhý deň Vlada opäť spýtala, či sučku neuspí. Nezabijem ju, Martinka! Ak chceš, zabi ju ty! Bola jeho odpoveď. Na okamih som onemela. Áno. Je oveľa jednoduchšie zniesť zo sveta tvora, keď o ňom človek povie, že ho uspal, ako keď povie, že ho proste zabil. Eufemizmy sú „náramný“ človečí vynález. Zakrývame nimi nechcené, kruté a hrubé výrazy, často hlavne na to, aby sme ospravedlnili svoje konanie.

Ale ja... habkám. Ja nie som lekár. Oponujem, hoci inokedy s tým nemám duševné traumy. A ja sa zase nechcem hrať na vraha! Ty áno? Odsekne Vlado a ide si po svojej práci. Rezignujem. Možno mu v tej chvíli pripadám krutá, ibaže ja som presvedčená, že šteniatko aj tak behom pár hodín, maximálne dní umrie v strašných bolestiach, a ja ho chcem iba bolesti ušetriť... Prejde ďalší deň... a ďalší... a každý jeden deň je úplne rovnaký, ako ten predošlý. Psík je kosť a koža a ja sa Vlada každý deň pýtam, dokedy ho nechá trápiť. Majiteľka ho dávno odpísala a my by sme jeho utrpenie nemali predlžovať. Ale Vlado je zaťatý...

a dodnes som mu vďačná. Šteniatko sa mordovalo viac ako dva týždne, kým sa z parvovirózy dostalo. Ďalšie dva týždne sme ho „rozpapávali“ na dietách a napokon sme sa rozhodli, že mu nájdeme nový domov. A keďže som v tom čase mala doma vlastné šteniatka a bála som sa nákazy, väčšiu časť starostlivosti som nechávala na našej novej mladej kolegynke – Kristínke, ktorá u nás zastupovala chorú Janku. Keďže nemala žiadneho psa, sučku sme jej ponúkli a ona si s radosťou prisvojila „mrzáčika“, o ktorého sa neúnavne v práci starala. Dnes má už päť rokov. (Viki, nie Kristínka.) Dlhá a ťažká choroba v období, keď mala najviac rásť ju poznamenala a aj v piatich rokoch má veľkosť pol ročného šteniatka. Je to taký mini buldoček. Ale je zdravá, šťastná a žije si spokojne s paničkou, ktorá ju ľúbi...

Vtedy som si uvedomila starú pravdu, že cesty pána sú nevyspytateľné a dnes už nikdy s ľahkosťou, hraničiacou s nerozvážnosťou, nerozmýšľam nad tým, ktoré zvieratko si „zaslúži“ zabiť a ktoré nie.

A prezradím vám ešte čosi: v našej poliklinike – čo sa týka viery – sme veľmi rôznorodí. Sú medzi nami ateisti, dogmatickí kresťania, pravoslávni, aj luteráni. Ja sama síce verím, ale nedokážem sa zaradiť k žiadnej cirkvi, pretože mi ani jedno učenie „nesedí“. Ale prečo to spomínam. Nikto z nás veriacich či neveriacich nikdy len tak (z plezíru), teda z vlastného presvedčenia a hlavne bez súhlasu majiteľa! neuspal žiadne zvieratko, aj keď si myslel, že by mu tým uľahčil. Ak majiteľ nesúhlasil, vyslovili sme názor, že by sme ho najradšej uspali, pretože mu niet pomoci, ale názor majiteľa sme rešpektovali. Vždy! Aj ateisti, aj veriaci. Jediný, kto s tým nikdy nemal žiadny duševný problém, je kolega, ktorý je dogmatickým kresťanom veriacim, že človek je korunou tvorstva a Pán ho stvoril na to, aby vládol tejto zemi a všetkým tvorom, ktoré ju obývajú. Pán nám však nekázal vládnuť, ale spravovať túto zem. Ibaže rozdiel medzi týmito dvoma slovami si mnohí z nás už možno neuvedomujú...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?