zápisky o zvieratkách - rozprávka pre Atlaska

Autor: Martina Tóthová | 11.2.2012 o 17:13 | (upravené 13.2.2012 o 20:44) Karma článku: 6,90 | Prečítané:  752x

Otvorila som dvere na obývačke, Atlasko sa okamžite prešmykol, zaujal svoje obľúbené miesto na fotelke a oznámil mi, že má chuť sa rozprávať. Chceš rozprávku? Pýtam sa a on sa zaškerí. Rozprávaj mi nejaký príbeh. Vraví. Ale nech má začiatok, stred aj koniec. Nech je v ňom nostalgia, napätie a láska a nech môžem hlavnému hrdinovi držať palce. Zamyslím sa...

 

Pri dnešných bezduchých programoch, kde je iba sex a násilie mi neostáva nič iné, iba siahnuť po starej antike. Rozprávku o trojhlavom psovi mu rozprávať nebudem. Ako ho poznám, hneď na druhý deň by ma čakal so siahodlhým pergamenom, na ktorom by mal rozpísaný svoj rodokmeň siahajúci až k oblude z podsvetia a vôbec by mu neprekážalo, že on má svoj pôvod v Škótsku. Jemu sa totiž takýto "zločinci" páčia zo všetkého najviac.

Dobre. súhlasím. Tak dobre počúvaj. Poviem ti príbeh starý skoro dvetisíc rokov...

...to je veľa? Vyzvedá.

Strašne veľa! Pritakám. Kde bolo, tam bolo...

Atlasko privrie oči a zasníva sa.

Pred jedným tisícročím a deviatimi storočiami, na úpätí obrovskej hory - vulkánu - sopky, ležalo mesto Pompeje.

Pomyje?

Nie! Pompeje!

A boli v nich psi?

Samozrejme, že v nich boli psi. Vy ste všade...

Aj v Číne?

Jasné, že aj v Číne. Pritakávam a nechcem túto tému ďalej rozvíjať. Mohol by sa dozvedieť, že v starovekej Číne jedli čiernych psov ako liek pri zápale pľúc a mohol by mať z toho nočné mory. Teraz už počúvaj... napomínam ho.

Aj na Mesiaci?

Aj na Mesiaci! Dodám trocha ostrejšie rozmrzelá, že ma zase prerušil.

A ako sa tam dostali?

Chceš ten príbeh, alebo nie?

Atlasko sa zavrtí na fotelke, pohodlnejšie sa usadí a dodá: už mlčím.

A tak pokračujem: Pompeje založili Oskovia na území, ktoré nazývli a dodnes nazývajú Kampánia na prelome šiesteho a siedmeho storočia pred naším letopočtom. Kedysi boli Pompeje bohaté a veľké mesto - tretie najväčšie medzi vtedajšími mestami. Ubránilo sa aj Pyrrhovi - molosskému kráľovi.

Toho poznám! Vykríkne Atlasko. O tom si už vravela.

Ano, prikývnem. Si pozorný psík. A možno práve vtedy, keď sa Pompejčania bránili molosskému kráľovi, sa nejaký pes molosský zatúlal za hradby mesta a zanechal tam potomka, ktorý sa stal neskôr hrdinom...

Aj ja som hrdina! Zanechal som potomka! Dodá Atlasko sebavedome, ale pri pohľade na mňa stíchne. Pompeje boli ako každé antické mesto. Bola v nich vládnuca bohatá vrstva...

...aj ja som vládnuca vrstva! Vládnem nad Ťapom. Len neviem či som aj bohatý.

To vieš, že si bohatý. Máš predsa mňa.

Tak už pokračuj! Nabáda ma.

Bola v ňom aristokracia, slobodní občania, plebs i otroci. Marcus bol malý chlapček, ktorý mal veľmi bohatých a vážených rodičov. Boli aj veľmi oľúbení, pretože často usporadúvali gladiátorské zápasy. Bola to zábavka, na ktorú sa zišiel všetok ľud Pompejí, všetci oslavovali, pili, jedli a zabávali sa. Mali veľký a krásny dom s priestrannými, bohato zdobenými miestnosťami. Na stenách boli nádherné maľby, na zemi krásne mozaiky a na podstavcoch sa vynímali úžasné mramorové sochy bohov a bohýň. Záhrada bola plná omamných vôní, ktoré sa niesli z kvetinových záhonov a ovocných stromov. Fontány tryskali čistú vodu  a osviežovali a chladili horúce letné dni. Otroci pracovali vo viniciach, v stajniach a na poliach a obskakovali nie len chlapča, ale aj jeho rodičov.

Ale v tie dni, o ktorých ti chcem rozprávať sa deje niečo čudné.  Moloss je už pár dní nepokojný. Ani sám pes nevie presne, čo ho trápi. Tak rád by o svojom nepokoji povedal ľuďom. Malému Marcovi. Alebo skôr jeho otcovi Maximovi - je dospelý, isto bude vedieť, čo treba robiť. Ale nikto si ho nevšíma. Dospelí sú zaujatí nepokojným dobytkom, ktorý sa na pastve neustále plaší. Marcus behá po dvore so svojím dreveným mečom, ktorý mu vystrúhal jeden z otrokov, a hrá sa na Antónia - obľúbeného gladiátora, hrdinu, ktorý vyhral už desať zápasov za sebou a ešte nik ho neporazil. A tak moloss, aby zabudol na nepokoj, pobehuje s malým pánom po dvore a rád sa podujme na to, že bude hrať obávaného leva, s ktorým Antónius zápasil, a ktorého v koloseu porazil. Maličký Marcus sa zúrivo vrhá na svojho psieho kamaráta, ktorý statočne znáša všetky údery dreveným mečíkom. Zlatom a červeným hodvábom vyšívaná biela tunika chlapca je špinavá od prachu, ako sa obaja - chlapča i pes, v spoločnej hre váľajú po zemi. Nikto z nich si nevšimne, že odrazu stíchli všetky vtáčence. Je počuť iba vzdychy a výkriky malého zápasníka...

Zrazu sa ozve dunenie, ktoré je silnejšie, ako hrmenie vĺn narážajúcich do skál...

...To zareval moloss, keď ho to nepodarené chlapčisko trafilo mečom do oka! Vyštekne napätý škótik.

Kdeže. Oponujem a pokračujem. Zmätené otrokyne vybiehajú z domu a hľadia na obzor, kde čnie vysokánsky Vezuv. Z toho sa začína dymiť. Otrokyne sa vracajú do domu. Za posledné dni sa Vezuv viackrát rozčertil, ale nikdy sa nič nestalo, a tak nemajú strach ani teraz... Opäť sa ozve ohlušujúci výbuch a z krátera sopky vyletí do vzduchu obrovský stĺp dymu a žeravej lávy. (Atlasko, ktorý sa trochu upokojil, že štvornohý hrdina má stále všetky oči, je pri mojej poslednej vete opäť ako na ihlách.) Pohroma je nečakaná, pokračujem. Veď za viac, ako tisíc päťsto rokov nikto ani len nechyroval, aby sopka vybuchla. No teraz sa Vezuv ako obrovské, storočia väznené zviera otriasa a búrlivo hlási k životu..

A má aj pazúre?

Nie miláčik. Veď je to sopka. Reve a  hučí a chrlí roztavenú horninu, ktorá v ňom bola storočia uväznená...

Na reťazi?

Dá sa to aj tak povedať. Žeravá hornina vyvrhnutá do výšky viac, ako tridsať kilometrov sa v atmosfére mieša so studený vzduchom, tuhne a začína padať k zemi.

Atlasko s neprítomným pohľadom pomaly pokyvkáva hlavou zhora dole. Zrejme si predstavuje padajúcu lávu.

Aj Marcus prestáva so psom zápasiť a obaja hľadia na to divadlo. Marcus s obdivom malého hlúpeho dieťaťa, moloss so strachom a obavami a s túžbou utiecť do bezpečia. Trvá pol hodiny, než sa smrtiaci dážď znesie na Pompeje. Ulicami sa ako obrovský ohnivý drak pomaly plazia žeravé jazyky lávy.

Ale tento má zuby, však? Vyzvedá škótik.

Kto, tento? Strácam niť príbehu.

Tento drak! Povedala si, že sa ulicami plazí ohnivý drak. Bude s ním bojovať pes molosský? Ja by som bojoval!... Atlaskovi svietia očká.

Vzdávam to. Bude!

A vyhrá?

No... to sa dozvieš na konci. Vravím a pokračujem. Vďaka pyroklastickým vlnám...

Akým?

Strašne rýchlym. (čo mu budem vysvetľovať, že pyroklastický prúd je pohyblivá, fluidizovaná zmes žeravých plynov,  úlomkov magmy a sopečného popola s teplotou až do 800 stupňov Celzia, pohybujúca sa dole vulkanickým svahom, rýchlosťou až 300 km za hodinu. A že pre tieto vlastnosti je jednou z najdevastujúcejších foriem sopečnej činnosti.) Vďaka tým strašným vlnám je pohroma rýchla a hlavne nečakaná, a tak málokto z obyvateľov mesta má čas sa zachrániť. Nie len chlapcova rodina si zo začiatku z výbuchu veľkú hlavu nerobí, ale ani iní obyvatelia mesta sa netrápia pohromou, pretože sa nazdávajú, že sa ich netýka. Vezuv vyvrhuje lávu do obrovskej výšky, kde sa mieša so studeným vzduchom, tuhne a mení sa na drobnú poréznu pemzu, ktorá sa v podobe jemného a ostrého popolčeka znáša na mesto a celé ho halí do svojho sivého plášťa. V Pompejách nastáva tma. Prach sadá na tvár, dostáva sa do očí, do nosa, do úst a hlavne sa pri nádychu dostáva až do pľúc všetkého živého, ktoré drobné ostré hrany pemzy režú, ako tisíce žiletiek... Ale to nie je všetko.  Medzi drobnými úlomkami pemzi sú aj obrovské kamene, ktoré sa rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu rútia k zemi a rozsievajú skazu a smrť. Ničia domy, ovocné záhrady, zabíjajú dobytok aj ľudí... v meste nastáva panika. Všetci sa prekrikujú, snažia sa dostať domov, ale keď vidia, ako im obrovské žeravé kamene zapaľujú domy a ničia ich ťažko nadobudnuté bohatstvo, snažia sa zachrániť čo sa dá, a chcú si to odniesť do bezpečia. Všetci sa strkajú, bijú, otroci utekajú od pánov, chudobní sa snažia okradnúť bohatých a všetci sa prekrikujú a tlačia, padajú, stúpajú po sebe a ponáhľajú sa, aby si zachránili majetok i životy... Aj v dome Marca je tomu tak. Otrokyne sa s krikom rozutekajú. Jeho otec je práve ďaleko na lúkach, pretože bol zháňať zatúlaný dobytok. Keď Vezuv vybuchol, naskočil na voz a ponáhľal sa domov.  Ale kone sa splašili a zišli z cesty. Na jednom výmole voz nadskočil, zlomila sa os držiaca koleso, voz sa prevrhol a Marcov ocko zletel dole a zlámal si väz...

Ale prežije to, však? Vyzvedá Atlasko.

Jeho otázku prejdem mlčaním...

Mnohí ľudia sa boja a schovávajú sa v chrámoch, kde prosia bohov o pomoc. Ale práve kvôli ohlušujúcim výbuchom vulkánu sa zúfalé prosby Pompejčanov nedonesú až na Olymp, k sluchu bohov. Nik ich nevypočuje, nik im nepomôže. Niektorí ľudia sa zadusia, iní zhoria. Niektorých zabijú obrovské kamene, alebo zbúrané domy  a chrámy, v ktorých sa ukrývajú...

Aj dom Marcových rodičov spadne a začne horieť. Chlapča stojí vydesené na dvore a kričí na mamu, ale tá ho nepočuje...

...hluchá bola, však? Pyta sa dobromyseľne Atlasko.

Kdeže. Leží pod stenou, ktorá sa na ňu zrútila. Otroci dávno utiekli a na malého pána zabudli a nechali ho napospas osudu. Nezostal s ním nik, iba moloss. Jediným verným je pes, ktorý ho ani teraz, keď sa žeravá láva valí k ich domu, nemieni opustiť. Ale áno. Aj on má strach. Bojí sa. Veľmi sa bojí. Jeho zmysly mnohokrát citlivejšie ako ľudské, vnímajú smrtiaci pach síry a iných otravných plynov. Cíti približovať sa smrť, ktorá obchádza okolo a naťahuje svoju žeravú ruku k malému chlapcovi. Ale moloss svojho pána miluje celým srdcom. Veď s ním denno denne prežíva nádherné dobrodružstvá. Vari mu Marcus nedáva pod stolom celé kusy pečeného králika len preto, že ho má rád?  Či ho denne nehladká, nečeše, nevytiahol mu tŕň z labky, keď sa mu do nej zapichol? Malého chlapca všetci opustili. Je úplne sám. Stojí na dvore, plače a volá mamu. Obrovské slzy mu padajú na špinavú a potrhanú tuniku a psiemu obrovi puká srdce, keď vidí malého priateľa nešťastného. Nikdy nedovolí, aby bol Marcus nešťastný. Nikdy a nikomu! Ani nejakej hlúpej sopke, ktorá práve vybuchla. Ak sa jej všetci boja, on svoj strach prekoná!

Vedel som to! Vykríkne Atlasko. Psíkovia sú najlepší!

A tak moloss pozbiera všetku odvahu, ktorá v jeho krvi koluje a prichádza na pomoc malému pánovi. Obtrie sa o neho a ubezpečuje ho, že ho nikdy neopustí. Že ho ochráni. Že s ním sa nemusí báť. Ňufákom do neho strká a snaží sa ho schovať pod polospadnutou stenou. Neskoro... (Atlaskovi spadne sánka.) Ďalší výbuch vulkánu je ešte hrozivejší a vlna horúceho popola sa rýchlosťou blesku rúti z oblohy rovno na dvor a na chlapčeka, ktorého všetci ľudia opustili. Ostal s ním iba moloss, ktorý sa snaží zo všetkých síl malého pána ochrániť. Keď vidí, že nestihnú ujsť, skočí na malého pána a zaľahne ho svojím obrovským telom. Ale nie preto, že by mu chcel ublížiť. Ale preto, aby ho ochránil pred lávou, popolom a dymom. Pred ohnivými jazykmi, ktoré sú už tak blízko, že oblizujú molossov kožuch. Už cíti pach zhorenej srsti. Už počuje jej škvrčanie. Už sa prvé uhlíky prepálili srsťou a teraz ho pália na koži...

Psieho hrdinu to veľmi, veľmi bolí. Ale vie, že nesmie cúvnuť. Že nesmie utiecť. Kto by ochránil Marca? Kto by mu pomohol? Vydrží! Vydrží všetko. Koľkokrát sa bil s inými psami a prišiel dohryzený a dotrhaný a predsa všetko vydržal? Ibaže moloss nevie, že dnešný deň je iný, ako všetky ostatné. Že dnešný deň je jediný v živote. Posledný v živote. Že je to koniec sveta, ako ho doteraz poznali. Toto je konec života nie len jeho - psieho hrdinu, ale aj Marca a všetkých obyvateľov Pompejí...

Tak čo?! Zachránil ho? Vykríkne Atlasko.

Nezachránil. Pokrútim hlavou. Pod náporom balvanov a horúceho popola našli smrť malý chlapec a veľký pes.  Aj keď bol statočnejší, ako ktokoľvek iný. Aj keď bol odhodlaný chrániť svojho pána do posledného dychu... Vezuv vychrlil do ovzdušia celkom asi 4 km kubické magmatu a Pompeje sa ocitli až šesť metrov pod "zemou". Tam zostal i malý Marcus so svojím priateľom molossom. Tam zostali všetci ľudia i zvieratá Pompejí...

V dnešných Pompejách je odliatok spopolneného pradávneho molossa, ktorý svojím telom chráni malé dieťa...

Zmĺknem, a potom ešte dodám: a Atlasko. Tento príbeh je pravdivý. Ten psí hrdina sa totiž volal Delta...

Atlasko mlčí. Jeho zastretý pohľad naznačuje, že je mysľou stále ešte v roku 79 nášho letopočtu a že prežíva všetko, o čom som doteraz hovorila. Napokon, keď si uvedomí nezvratnosť osudu, ozve sa troška nesvoj: Aj ja by som ťa zachránil. Tiež by som ťa priľahol. Ani ja by som neušiel a neopustil by som ťa.

Ja viem, miláčik. Vôbec o tom nepochybujem. Hladkám ho po čiernom čele, ale v duchu sa vidím, ako Vezuv chrlí do vzduchu stĺp žeravej horniny. Ako rozsieva smrť, a ja sa snažím zachrániť život svoj i Atlaskov. Ako svojho malého škótika v panike schmatem pod pazuchu a ako s ním bezhlavo bežím cestou necestou, kam ma oči vedú. Ako ma prepadne panika, keď zistím, že niet kam ujsť a niet nádeje  na záchranu. Ako stojím onemená hrôzou a rezignovane čakám, až ma žeravá láva dohoní a pohltí svojou obrovskou bezodnou papuľou, v ktorej skončili všetci moji dvojnohí i štvornohí priatelia.  Ako mi tečú slzy zúfalstva a objímam a hladkám  a slzami zmáčanými perami bozkávam svojho malého psíka, ktorého napokon priľahnem a prikryjem ho vlastným telom...

Ja vie, miláčik. Viem. Hladkám ho. Nám by sa to nestalo. Ty by si ma zachránil a som ti za tom moc, moc vďačná...

Magister dixit! Doloží Atlasko v latine a tým je všetko vypovedané...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?