zápisky z veteriny – míľa navyše

Autor: Martina Tóthová | 15.2.2012 o 23:22 | (upravené 15.2.2012 o 23:33) Karma článku: 14,37 | Prečítané:  1353x

  Je večer. Sedím pred telkou a pozerám v správach, ako sa dnešná chumelica, ktorá tak veľmi potešila mňa a mojich psov, „zahrala“ s účastníkmi cestnej premávky v mnohým mestách Slovenska. Zrazu sa ozve telefón...  

 

Skôr, ako ho zdvihnem, pozriem na displej. "Ploigová výcvik". Okamžite som v obraze: majiteľka nemeckej ovčiačky, cvičenej pred rokom. Isto potrebuje poradiť. Zdvíham telefón a počujem rozrušený hlas: dobrý večer, pani Tóthová. Aké je číslo k vám na veterinu? Diktujem jej číslo a vravím, že tam musí najprv zavolať. A na konci – kvôli tomu rozrušenému hlasu – sa pýtam: a čo sa stalo? Mini nám zrazilo auto. Ozve sa hlas a jeho majiteľka sa dá do plaču. A nechcete, aby som šla s vami? A vy by ste to pre nás spravili? Pýta sa a v hlase jej cítiť niečo... čo ani neviem definovať. Radosť? Nie. Úľavu? Možno. Skôr nejakú nádej, že keď s nimi budem ja, tak to dobre dopadne...

Dobre, zavolám do roboty. Vravím na jej vetu, že ide pre auto a ide ku mne.

Na pohotovostnom čísle sa ozve Robo a ja mu vysvetlím, že asi za dvadsať minút prídem aj so zrazeným psom, ktorého som kedysi cvičila. Majiteľka prichádza asi za desať minút na obrovskom džípe a na moju otázku, ako je na tom sučka odpovedá, že ju nechali doma a išli najprv pre mňa. Vysvetľujem ešte, že ju mali aspoň položiť na teplú deku a prikryť ďalšou, aby sa nepodchladila (pretože pri šoku je dôležité dodržať 5T – ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesti a transport). Majiteľka rozpráva niečo o policajtoch, čomu nerozumiem, a už sme na mieste činu.

V strede cesty stojí blikajúce auto, na krajnici leží ovčiačka, ktorá je podľa môjho prvého pohľadu (z auta) mŕtva. Vystúpim, pristúpim k telu, ktoré začína tuhnúť a skontrolujem či reagujú zorničky. Nič. Skontrolujem na sliznici pysku CRT... kapiláry sa neplnia... položím ruku na hrudník – ani ťuk. Žije ešte? Pýta sa majiteľka, ktorú obstali jej dve deti. Mrzí ma to. Je mŕtva. Chúďatko. Doložím a pohladkám ju po hlave. Zdochla? Pýta sa šofér, ktorý je účastník nehody a začne mi vysvetľovať, že šiel „krokom“ a že mu skočila celým telom pred kapotu a už nestihol nič urobiť. Ešte sa posťažuje, že policajti nechodia a nechodia...

Deti plačú a objímajú mamu, ktorá každou rukou objíma jedno. Je to útla, drobná žienka, ktorá nemá snáď viac, ako štyridsaťpäť kíl. Volám Robovi a oznamujem, že ak neodišiel ešte z domu, nikam nemusí ísť. Počujem ho, ako fučí a vraví, že už je na pol ceste, že si dal práve večeru a pohárik vína, keď som volala a teraz pešo šliape do roboty. Vysvetľujem mu, že psík umrel a že ma mrzí, že som ho prehnala. Chudák pes. Zakončí Robo a popraje mi dobrú noc. Aj pre túto jeho – akoby mimochodom – vyslovenú ľútosť, ktorú vždy mimovoľne prejaví pri smrti každého zvieratka ho mám rada a vážim si ho. Nikdy nefrfle, že je neskoro, že je unavený, indisponovaný, že sa mu nechce, nemôže... vždy bez slova ide k prípadu a ak dopadne zle, vždy mu je zvieratka úprimne ľúto...

Prichádzajú policajti. Majiteľ auta aj majiteľka psa sa k nim pridajú a vysvetľujú... ja stojím pri mŕtvom tele a čakám. Prichádza chlapec, ktorý má asi desať rokov, hladká mŕtvu ovčiačku, položí si hlavičku na jej hrudník a načúva. Keď sa zdvihne, plače. A tak ho objímem, pretože mama je práve zaneprázdnená a hladkám ho a odpovedám na jeho otázky... napokon odchádza. Prichádza dievča – chodí do siedmej a malo Mini najradšej. V podstate to bol jej pes. Kľačí pri nej a plače a vraví, že mala mať mladé, a že je to už tretí ovčiak, ktorý im tragicky zahynul... A ja ju znova objímem keď sa postaví a ona mi vraví, ako volala babičke a: babička mi povedala, aby som sa ukľudnila, že už po troch minútach Mini začínajú odumierať mozgové bunky... A ja ju objímam a vravím, že Mini bola za pár sekúnd mŕtva, že mala isto veľké vnútorné zranenia a že ani veľmi netrpela... čo mám vravieť dieťaťu, ktorému pred očami umrie milovaný pes? Pozrie k svetlám reflektorov z policajného auta, v ktorých je vidno jej mamu a vraví: maminka to má asi najťažšie. Veru tak. Mala by si ju troška utešiť. Ešte stále ju objímam. Možno skôr zabudneš na svoje trápenie. Myslím si.

Kým policajti vypĺňajú tlačivo o dopravnej nehode, majiteľka prináša deku na ktorú položíme mŕtve telo, ale policajt nám oznámi, že to ešte bude fotografovať. A tak opäť čakám, kým všetko urobia čo majú. Napokon prichádza policajt s fotoaparátom a vraví: prosím ťa, odhrň mi to. Tyká mi a ja uvažujem či ma pozná, alebo je to familiárne tykanie len z pozície „sily“. Bez slova odhŕňam cíp deky, ktorým poryv vetra prikryl ovčiačku, on fotí, a potom zase odchádza. Prichádza majiteľka. Zoberiem vás domov, vraví, ale máme počkať a podpísať zápisnicu. Asi mu budem musieť aj zaplatiť škodu. Neverím, že išiel tridsiatkou. Bola to taká šupa, že ju odhodilo cez celú cestu. Vôbec som si nevšimla, kedy vybehla. Šli sme odhŕňať sneh... Doloží ešte na vysvetlenie. Mám pocit, že aj ona potrebuje utešiť. Ale ako? Isto by sa nenahnevala, keby som ju objala, ale tá správna chvíľa už pominula. Určite máte poistku na dom aj zariadenie. Isto tam bude nejakým spôsobom zahrnutý aj pes. Mali by ste sa informovať … vravím, pretože mám pocit, že musím niečo povedať. Manžel je kde? V práci? Vyzvedám a ona prikývne, že všetka starosť zostala na jej pleciach. Spolu odnášame ťažké telo do dvora a vraciame sa na ulicu. Prichádza policajt, ktorý fotil psa a vraví: Nazdar. Ani som ťa nepoznal. Ešte ti vravím – odhrň deku, lebo som si myslel, že je to nejaký chlapčisko. Má to byť ospravedlnenie, ktoré mlčky prijímam. Na jeho nazdar odpovedám čau a úporne premýšľam, kto to je, keď ma už skutočne pozná a keď si tykáme. Pýtam sa ho aká je služba v nádeji, že to nejakým spôsobom vydedukujem z hlasu, alebo čo ja viem čoho, a že ku koľkej dopravnej nehode ho dnes volali. Nastúpil som do nočnej. Vraví. Po maródke. Jedenásť dní beriem antibiotiká a nezaberajú. Aj Asia bola nejaká soplavá a robila jej repíkový čaj... Koliečka v mojej hlave sa rozkrútia rýchlejšie a zúbky na ich okrajoch začnú zapadať jeden do druhého. Povedal Asia. Je iba jedna Asia, ktorú poznám. Je to maltézáčka, ktorú som pred desiatimi rokmi predala Zlatici a tá sa o ňu stará lepšie, ako iný o dieťa. Už som v obraze... A tak už teraz s vedomím, že viem s kým sa rozprávam, prehodím s policajtom ešte pár viet, kým príde majiteľka, že je už všetko vybavené a že môžeme ísť. Zaželám mu príjemný zvyšok služby a nastupujem spolu s mamou aj dcérou do džípu, ktorý cúva, otáča sa a mieri k môjmu domovu. Mlčíme. Pred domom, skôr než vystúpim, mi mama povie: mrzí ma to, že som vás vytiahla večer von. Nehnevajte sa. Nevedela som, čo robiť. Ďakujem. To nič. Oponujem. Rado sa stalo. Len ma mrzí Mini. Otočím sa k dievčaťu. Keď budeš mať nového psíka, dávaj na neho pozor. A prídi mi ukázať šteniatko. Prikývne. Zakývam, zavriem dvere a po dvoch krokoch otváram bránku. Psi ma vítajú, akoby som bola preč dlhé roky. Ovoniavajú ma a čítajú z pachu mojich rúk. Nechávam ich, nech ukoja svoju zvedavosť. Vedia, že sa stalo niečo zlé, lebo sa snažia vyskočiť na mňa a oblízať mi tvár. Robia to iba vtedy, keď ma chcú utešiť. A mňa tak napadne: preto to vlastne robíš? Nik ti to nezaplatí. Nič z toho nemáš. Iba sa zbytočne trápiš pre cudzích psov a pre cudzích ľudí. Tá otázka ma zaskočí. Ale len na chvíľu. Spomeniem si sa Ježišove slová: ak ťa niekto požiada o službu na dve míle, ujdi s ním tri...

To je odpoveď.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?