Zápisky z veteriny – človek rozumný

Autor: Martina Tóthová | 29.2.2012 o 12:19 | (upravené 29.2.2012 o 12:28) Karma článku: 10,54 | Prečítané:  1180x

  Videli ste film Gladiátor? Určite každý z nás. Kto by nepodľahol bombastickej reklame. Kto by nedržal palce Maximovi (Russellovi Crowovi), ktorý si musel v aréne vybojovať slobodu, pomstiť rodinu a očistiť svoju česť. Odhliadnuc od toho, že film je jedna veľká historická nepresnosť (napr. môjho obľúbeného rímskeho cisára, filozofa a stoika Marca Aurélia Antonia Augusta zadusí jeho syn Commodus, hoci v skutočnosti Aurélius zomiera na jednom z vojnových ťažení na mor...), sú kulisy a špeciálne efekty úžasné.

 

Ale myslím, že hlavným dôvodom, prečo ľudia na onen film šli, boli dávne ohavnosti, ktorých chceli byť svedkom. Boj mečom muža proti mužovi, žiadne miesto na slabosti, boj divej zvery... vzrušujúce...

A hlavne keď človek vyšiel z temného kina do slnečného dňa, vedel, že ony temné dni sú dávno za nami. Že je to len história, ktorej „sa netreba báť“, pretože ju pochovali tekuté piesky času...

Pri písaní knižky o molossoch som v jednej kapitolke zablúdila aj k ich miestu v koloseu, a aby moje písačky boli historicky presné, dlhé hodiny, dni, ba týždne som sa hrabala v odbornej literatúre o dávnych gladiátorských hrách, spôsobe boja, filozofii, a „použití“ zvierat v koloseu. (Nehnevajte sa, že som slovo použitie dala do uvodzoviek, v tomto prípade je to eufemizmus, ako vyšitý.) Priznám sa, že som potom dlhé noci nemohla spávať. Ja viem, bolo to pred dvetisíc rokmi... ale aj tak... Predstava, že vás niekto priviaže v koloseu o stĺp a pustí na vás vyhladovaného a do nerozumnosti „napáleného“ medveďa, ktorý vás trvá a hryzie za živa... brrr. (Aj slovo napálený tu myslím dvojzmyselne, pretože divé zvieratá sa v „prípravovni“ rôznym spôsobom „vytáčali“ - napr. ich pálili žeravými železnými tyčami, aby boli zúrivé a mali chuť ničiť všetko, čo uvideli. Občas sa obrátili aj proti svojim „cvičiteľom“ - priznám sa, že aj po dvoch tisíckach rokov som pri čítaní tých riadkov cítila akési zadosťučinenie...)

Ano. Hovorilo sa tomu damnatio ad bestias – potrestanie divou zverou a bol to nastrašnejší rozsudok smrti, aký len mohol byť – a aj najponižujúcejší. Odsudzovali sa tak vojnoví zbehovia, otroci, atentátnici na cisára, kresťania... v podstate asi každý, kto si to „zaslúžil“. Zvrhlosti a ukrutnosti z onej doby sú strašné, a tak je napr. dochovaný záznam, ako jednu lesbičku odsúdili na smrť damnatio ad bastias tak, že ju nechali … (hm, fakt rozmýšľam, ako to slušne a výstižne napísať) perforovať býkom pri pohlavnom styku. (Celý postup bol historicky dochovaný a zaznamenaný, ale všetko ostatné nechávam na vašej predstavivosti...)

A keď som po dlhých týždňoch dokončila trojstranovú kapitolku o molossoch – gladiátoroch, vydýchla som si – ešte šťastie, že ony temné času sú úspešne za nami a my sme už ľudstvo iné, slušné, vyspelé, láskavé, bez barbarských zvyklostí, súcitíme s bezbrannými a ctíme zákony a morálne hodnoty... vari naozaj?

Zaniknuté gladiátorské zápasy síce vyvolávali a vyvolávajú vo väčšine ľudí odpor, ale súboje nezmizli. V stredovekej Európe vznikli ich varianty – duely – neľútostný súboj so smrtiacimi zbraňami. Ešte bližšie ku gladiátorským zápasom mal súdny súboj považovaný za boží súd. Dvaja muži obvinení zo zločinu bojovali dokiaľ jeden nepadol. Keď porazený zranenia prežil, bol popravený, pretože porážka sa považovala za dôkaz viny.

Inou formou bol turnajový súboj, pri ktorom zranenia boli často tiež veľmi devastačné a tým aj smrteľné... A od šestnásteho storočia sa objavila nová forma – formálny súboj: človek, ktorý sa cítil urazený, vyzval protivníka na súboj dýkou, neskôr pištoľou. Na „pomoc“ si prizvali sekundantov, aby bolo všetko „lege artis“...

A verejné popravy, ako počas gladiátorských zápasov, sa konali v Európe až do konca osemnásteho storočia. Panovníci – rovnako ako rímski cisári si týmto aktom verejných exekúcií upevňovali svoju moc. (A to už nespomínam „necivilizovanú“ Čínu, Írán, Afganistan... kde sa verejné popravy vykonávajú aj dnes.)

A hoci prehnané násilie kritizujeme, väčšina z nás si jeho určité formy stále užíva. Iste, forma a prevedenie sa síce zmenili, bezmedzná krutosť zostáva.

Koľko filmov obsahujúcich násilie ste videli za posledný rok? Neprejde hodina, aby niektorá TV stanica nevysielala program, kde násilie a vražda hraje kľúčovú úlohu. Akčné filmy sú stále krvavejšie a krutosti vo filmoch Davida Lynchea alebo Quentina Tarantina diváci doslova konzumujú s nadšením. Počítačové hry dávno prekročili hranice toho, čo sa smie a čo nie. Odstrelená hlava a črevá nepriateľa rozprsknuté po obrazovke nevadia – zábavný priemysel zarobí. Ja viem, všetko je len „ako“, virtuálne násilie nie je realita...

Zdá sa, že násilie moderného človeka fascinuje rovnako, ako obyvateľov starovekého Ríma...

A ja si takmer denne vo svojej práci uvedomujem, že dnes, po dvoch tisíckach rokov ľudstvo nie je lepšie. Je iba viac zošnurované zákonmi, ktoré, nebáť sa represálií tak ako kedysi, i dnes by sme bezostyšne porušovali. A keď máme pocit, že sa nám nič nestane, tak ich porušujeme, pretože nám ukrutnosti robia radosť...

Do roboty priniesli molossa – ročného psíka argentínskej dogy. Dobráčisko od prvého pohľadu. Ktosi ho otrávil kumarínom. Nemohol sám zjesť otráveného potkana, alebo pohodenú návnadu, pretože dávka to bola taká, že by poľahky zložila tisícku hlodavcov, ak nie viac. Krv mu tiekla zo všetkých telesných otvorov a my sme sa rozhodli pre transfúziu. Zašla som pre ďalšieho molossa – stredoaziatku Zaru. Je to sučka môjho priateľa, ktorú som cvičila (a tak, ako s každým psom, ktorý bol aspoň chvíľu u mňa, sme si vytvorili veľmi silné citové puto. Mám ju rada ako svoju a ona ma doslova zbožňuje...), má 65 kíl, a ako darca bola ideálna. Zara je ako každý aziat tvor veľmi opatrný a obozretný, ale dôverovala mi natoľko, že išla všade tam, kam som ju zavolala. A hoci sa na ňu v poliklinike okamžite „vrhli“ piati moji kolegovia, ona to statočne znášala, hoci by jediným pohybom zo seba doslova zmietla všetkých.

Zaru sme „vycedili“, krv dali argentíne a čakali...

Neviete si predstaviť našu radosť, keď doslova z hodiny na hodinu začal psík miesto krvi cikať čistý žltý moč. Bolo to ako zázrak. Psík, ktorý bezvládne ležal a zovšadiaľ z neho tiekla krv, „zrazu“ ozdravel...

Ale naša radosť bola predčasná, pretože už po pár hodinách pes prestal močiť. Sonografické vyšetrenie ukázalo cudzí predmet v močovom mechúre – nádor, polyp, alebo zrazenú krv... Babo raď! Operovať psa v takomto stave? Neoperovať? Veď prežije dva dni a umrie na zlyhanie obličiek... Vlado telefonuje majiteľovi a objasňuje situáciu. Dohodnú sa na laparotómii... (Je to veľmi riskantné, pretože nemáme ani len potuchy, či rany nezačnú nekontrolovateľne krvácať a či pacient nevykrváca na stole.)

Ibaže zvieratko má celú brušnú dutinu jednu veľkú krvnú zrazeninu. Všade je zrazená krv veľkosti slepačích vajec a močový mechúr je v takom stave, že ak ho rozrežeme, tkanivo už nezožijeme... Zostáva nám psíka „zavrieť“ a čakať, že sa zrazená krv pomaly rozpustí – k tomu má dopomôcť aj opatrná liečba. Na druhý deň je psíkov stav oveľa horší. Obličky má zlyhané, kreatiním 750, močovinu 25. Máme obavy, že zrazená krv je aj v obličkách – to by bol jeho koniec. Ak by boli zrazeninky menšie, je šanca, že ich z močového mechúra vyciká, ale čo s obličkami? Dialýza a už vôbec nie transplantácia sa u psov nerobí...

Prichádza majiteľ – šiestak na veteirnárnej fakulte. Za jeho prítomnosti sa rozhodujeme spraviť posledný pokus psíkovi pomôcť. Znova laparotómia – vybrať zrazenú krv z močáku, peritoneálna dialýza, preplach zapchatých močovodov a skúsiť naštartovať činnosť obličiek. Na tento úkon je nás osem ľudí – aj s majiteľom.

Operácia trvala tri hodiny... nebudem zachádzať do podrobností, lebo je to zbytočné. Podarilo sa nám vybrať zrazeninu z močového mechúra, prepláchnuť močovody, robili sme dialýzu a mali sme pocit, že obličky nie sú až tak poškodené, ako sme sa báli, a že sa pomaly rozhýbali... Cez to všetko hodinu po operácii náš pacient vzdal boj s traumou, s ktorou sa musel jeho organizmus vyrovnať počas posledných troch či štyroch dní...

Nepomohli vedomosti, ani rýchly zásah, nepomohla transfúzia, nepomohla naša snaha urobiť pre záchranu všetko... moja krásna Zara, nepomohla si!

A tak stále častejšie uvažujem nad tým, že svet sa nezmenil. My sme sa nezmenili. Zmenili sa len kulisy. Ale krvavé divadlo, na ktoré sa tak radi pozeráme s otvorenými ústami a naplnení vzrušením... to zostalo...

 

Venované Zare...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?