zápisky o zvieratkách - bojoví psi

Autor: Martina Tóthová | 10.6.2012 o 20:19 | (upravené 10.6.2012 o 22:37) Karma článku: 11,17 | Prečítané:  1380x

Tak ako vo všetkom inom na svete, aj vo svete psov jestvujú protiklady. Sú ľudia, ktorí bez psa nemôžu byť, a sú ľudia, ako moja suseda, ktorá psov nemôže ani vystáť, je presvedčená, že život by bol oveľa krajší, keby všetkých psov niekto vystrieľal a vždy sa o nich vyjadruje v strednom rode: ja by som To nikdy nepohladkala... Je jedno či je to kilová čivava, alebo šesťdesiat kilová doga.

 

Termín: bojový pes je dnes v našej spoločnosti hojne zaužívaný a obľúbený. V podstate z akéhokoľvek plemena, ktoré niekoho pohryzie, dokážu médiá v okamihu spraviť bojovú obludu! Nebudem sa pozastavovať nad tým, že väčšinu uhryznutí si zapríčinia ľudia sami. Jeden prípad za všetky: pred pár rokmi rozvírila pokojné hladiny televíznych staníc informácia, že dvoch chlapcov (mali okolo 13 – 15 rokov) napadli dvaja vlčiaci a dohrýzli ich, keď k nim cez plot padli chlapci zo stromu. Pozemok, kde sa títo psi nachádzali, bol riadne oplotený s výstražnými tabuľkami, že je strážení psami. Ak len nešlo o absolútnych analfabetov, tak isto vedeli čítať a museli vidieť za pletivom ich besniace rotvorené papule plné veľkých zubov. Cez to všetko vyliezli (chúďatká jedny nerozumné) na strom, ktorý rástol v úplnej blízkosti pozemku a z neho spadli na pozemok, kde si na nich zgustli štvornohé obludy, ktoré by slušný človek ani nemal nazývať psami, ale rovno ich utratiť. A majiteľovi napariť pokutu, ktorá ho finančne položí za to, že si dovolil chovať také monštrá! Televízne stanice sa predbiehali v tom, ktorá prinesie drastickejšie zábery chudákov zohavených chlapcov. Moderátori im podsúvali slovíčka, ktoré ani nechceli povedať, napr: určite si sa veľmi bál, že?! Alebo: isto ťa to veľmi bolelo... Pochopiteľne, že hryzance bolia. Chyba bola v tom, že moderátori chceli silou mocou zapôsobiť na emócie divákov, a ovplyvniť tak verejnú mienku proti majiteľovi. Žiadna TV stanica už nepovedala nikdy to, prečo tam tí chlapci vôbec liezli. Mne to povedal policajt, ktorý to všetko vyšetroval: pointa bola prostá. Na pozemku sa nachádzal pár (pes a suka) nemeckých ovčiakov, ktorí mali mladé. A práve šteniatka boli v strede záujmu oných nevinných dokaličených chlapcov. Jeden mal vyliezť na strom a svojím krikom prilákať psích rodičov, zatiaľ čo druhý preliezol plot na druhej strane a mal kradnúť šteniatka. Chvíľu všetko šlo podľa plánu – psi jačali pod stromom a mladý zlodej kradol. Šteniatka začali ale nariekať, a tak sa rodičia rozhodli ich chrániť... Prvý z komplicov sa silou mocou snažil upútať ich pozornosť, aby ochránil svojho priateľa (asi len toto jediné mu ja osobne pripisujem k dobru), a tak robil na strome „cirkus“, až sa pod ním haluz zlomila a on zletel cez plot. Čo mu „povedali“ do nerozumnosti vytočení psi videli všetci v televízii... (Napokon sa ale z detí stali obete a nie zlodeji a z majiteľa netvor s obludami... čo k tomu dodať?)

Ja som ale nechcela písať práve o tomto. Mňa vždy zaujme termín bojový. Naša krajina delí plemená psov podľa FCI na služobné a pracovné, na poľovné a spoločenské. A je to dané ich pracovným využitím. Malá čivavka alebo maltézsky psík nám svojou postavou, stavbou tela, či dlhou hodvábnou srsťou dokážu robiť „iba“ spoločnosť v osamení, rozveseliť nás, títo psíci sú kontaktní, ústretoví, otvorení, priateľskí... ťažko si ich vieme predstaviť, ako napr. pasú ovce... Jednoducho na to nemajú. Poľovné plemená využívajú poľovníci a aj ich môžeme ešte ďalej deliť – podľa činnosti, ktorú vykonávajú: na duričov – duria zver, stavačov – vystavujú ju, sliedičov, prinášačov (retrívrov)... O delení pracovných psov sa už rozpisovať nebudem, lebo je toto delenie asi najznámejšie. Vždy ale delíme psov podľa ich činnosti! (Nie napr. podľa vzhľadu, stavby tela, alebo ich vlastností, ktoré ruka človeka „vytiahla do popredia“ ad absurdum – napr. ich koristnícky, alebo lovecký pud či aktívny obranný inštinkt.)

Bojových psov by sme teda – podľa tohoto logického delenia mali používať v boji. A že ich ľudia v boji používali, je určite všetkým jasné. Najmenej psov v boji využívala celé „veky“ armáda USA – väčšinou ich mala ako maskotov. Ale všetci bojoví psi sa nemali tak dobre, ako labradori v americkej armáde. Bojoví psi sa používali už v antike, ba ešte skôr, v starovekej Asýrii. Neskôr ich používali Gréci, ale najviac starovekí Rimania obrovských molossov, ktorí rozsievali v nepriateľských vojskách strach a paniku. Narúšali pevne utvorené falangy, rozdávali zranenia a neskôr boli psí obri poobliekaní do „overalov“ a na chrbtoch mali pripevnené nádoby s ohňom, a takto boli vysielaní do nepriateľského tábora. Na molossov nedal dopustiť ani Alexander Veľký, ale o tom som už písala.

V novoveku sa bojoví psi využívali v bojoch vo všetkých svetových (aj nesvetových) vojnách. Používal ich Červený kríž na vyhľadávanie ranených. Je to dlhá a temná história a rozpísať sa o nej čo len troška viac, by zabralo nie len veľa času, ale hlavne stránok. Spomeniem iba, že títo odvážni psi pracovali pre človeka v extrémnych podmienkach. Boli vysielaní na svoju prácu väčšinou v noci, kedy neboli videní nepriateľom. Mŕtvych vojakov si nemali všímať, ale mali vyhľadávať iba živých. Nosili v tornách malé lekárske vybavenie, fľašku vody, alebo alkoholu, a ak ranený mohol, niečo z toho použil. Psi boli vycičení tak, aby vzali ranenému helmu, alebo čiapku a s ňou sa vrátili k psovodovi – saniťákovi. To bolo znamením, že niekde na vojnovom poli je človek, ktorý potrebuje pomoc...

Ďaľšou prácou bojových psov bola práca kuriérov, kedy nosili správy od obkľúčených jednotiek na veliteľstvo. Často mali na bokoch umiestnené špeciálne krabice, v ktorých prenášali poštových holubov. Kuriérny pes dokázal prenášať správy päťkrát rýchlejšie, ako človek a bol spoľahlivejší. Niektoré dochovaná záznamy popisujú nie len neuveriteľnú schopnosť prežiť, ale tiež nesmierne vyvinutý zvierací zmysel pre zodpovednosť a pre splnenie úlohy. Je napr. dochované, že írsky teriér menom Paddy, cez to všetko, že čiastočne oslepol následkom zasiahnutia otravným plynom, dokázal takmer slepý prejsť 14 kilometrov vojnovou líniou a priniesť zverenú správu.

Bojoví psi sa osvedčili tiež ako vynikajúci nosiči. Ťahali špeciálne upravené vozíky, na ktoré sa mohli vydriapať ranení, a tých potom odvážali do bezpečia za vojnovú líniu. Dokázali túto službu plniť bez podpory človeka. Boli relatívne malí (aj keď sa na túto službu využívali veľkí molossi, a ako saniťáckí psi a psí kuriéri, skôr psi strední), takže nepriateľom menej viditeľní a zasiahnuteľní, ako kone, ktoré ku svojej práci potrebovali ľudskú pomoc. Tiež sa používali na prepravu ťažkých nákladov cez horské priesmyky, hlavne v zime, kde sa najviac osvedčili berňáci. A tiež napr. boli využívaní francúzskou armádou na prepravu ťažkých guľometov Maxim, ktoré ťahali do boja na „špeci“ podvozkoch...

Bojových psov používala aj sovietska armáda v druhej svetovej vojne. Okrem mnohých iných to boli skôr menší psí kríženci, ktorí boli cvičení vrhať sa s výbušninou na chrbte pod nemecké tanky...

A takto by som mohla pokračovať takmer do nekonečna, a písať stále a stále o psej láske, odvahe, o pokore, s ktorou slúžili ľudským pánom a väčšinou za to mali iba guľku v srsti...

Ale späť do prítomnosti. Tu vlastne ani nejde o bojových psov, ktorí si skôr zaslúžia našu úctu, náš obdiv a uznanie. Skrôr si zaslúžia pomníky, ako svetoví vodcovia, ktorým ľudstvo stavia nebetyčné pamätníky...

Prečo vlastne o nevychovaných a mnohokrát zúbožených a často tiež frustrovaných psoch vravíme, že sú bojoví? Ja viem, odpoviete mi, že sú to plemená, ktoré boli vyšľachtené na psie zápasy. (Tak by sme ich mali volať zápisnícke psy.) Ale psie zápasy sa už nekonajú (aspoň nie legálne) a hlavne v Anglicku a USA na konci devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia, kedy bol tento „šport“ najpopulárnejší a nejrozšírenejší nikto nepoužíval také plemená, ako napr. tosa-inu, rhodézsky ridgeback, nemecký ovčiak, argentínska doga, brazílska fila atď. atp., teda plemená, o ktorých dnes s gustom mnohí tvrdia, že patria medzi bojové (pretože o mnohých oni tréneri psích zápasníkov ani nechyrovali).

Skôr si myslím, že je to naša ľahostajnosť a hlavne naša naznášanlivosť. Litera zákona napr. jasne hovorí, že: majiteľ (chovateľ, držiteľ...) psa je plne trestnoprávne zodpovedný za konanie svojho psa a nesie za neho všetku zodpovednosť. Napadne ma teda pes, ktorý vyletí z nezatvorenej brány a dotrhá mi vetrovku za 500 euro, mám možnosť aj súdnou cestou vymáhať si finančnú náhradu. Napokon bude musieť neprispôsobivý majiteľ zaplatiť aj súdne trovy, ktoré môžu byť aj mnohonásobne vyššie, ako cena poškodenej veci. Ak by človek, ktorý permanentne nedodržiava zákon a necháva svojho nevychovaného a neovládateľného psa pobehovať po ulici a ohrozovať ľudí, dostal pokutu napr. 1000 euro, alebo oveľa viac zaplatil v súdnom konaní, prípadne od neho pokutu vymáhal exekútor, myslím si, že by si druhýkrát taký „špás“ rozmyslel. Ale ak sa miesto policajtov zavolá TV a urobí sa na verejnosti „bububu“ s tým, že toto plemeno by malo patriť medzi bojové a malo by sa zakázať chovať, tak sa tým nič nevyrieši. Neprispôsobivý človek si prinesie iné veľké plemeno, ktoré bude vďaka nemu opäť na listine bojových a zakázaných...

A že o nás píšem, ako o neznášanlivých? Ale áno, väčšina z nás je neznášanlivá. Predstavte si, že by sa vypracovala štatistika, v ktorej by sa zistilo, ktorá značka auta, aké pohlavie ľudí (muž či žena), v akom veku... spôsobuje najviac dopravných nehôd. No a potom by som trebárs ja osobne začala kampaň za zakáz jazdiť tejto značke vozidla, tiež by som chcela, aby nejazdilo ono najviac neposlušné pohlavie a tiež v tom vekovom rozpätí. Napr. by to boli škodovky s mužmi od 18 do 25 rokov. Zrušili by sme všetky škodovky? Zakázali by sme mužom jazdiť len preto, že už dnes štatistiky dokazujú, že muži sú v šoférovaní dravší a menej ohľaduplnejší ako ženy? Že práve mladí šoféri spôsobujú veľmi veľa dopravných nehôd? Nebolo by lepšie a jednoduchšie postihovať iba vinníkov a žiadať od nich náhradu škody ako celoplošný zákaz? Isto bolo. Veď to tak robíme. Nerozumiem ale, prečo máme dva metre – jeden pre neprispôsobivých vodičov a jeden pre neprispôsobivých majiteľov. A že nám nevadia veci oveľa nebezpečnejšie – popolček z fabrík, výfukové plyny a oderky z pneumatík na cestách a celková špina, ale vadí nám doslova obyčajné psie ho... To preto, že sa na psíčkaroch môžeme „odbavovať“, ale len by sme sa skúsili „odbavovať“ na automobilovom priemysle. Hneď by nám členovia vlády vysvetlili, ako sa máte „starať o svoje“, a ako sú autá našou hnacou ekonomickou silou. A že keď už chceme niečo naprávať, nech si nájdeme neškodných protivníkov – napr. psíčkarov s ich nevychovanými psami. Čo na tom, že spôsobujú menej škôd, ide o to dobre si na niekoho zanadávať...

A tak si občas s ľútosťou spomeniem na slová významného rakúskeho etológa, pána Konrada Lorenza, ktorý na sklonku svojho života povedal, že za jeho mladosti bola Viedeň rajom pre psov. Bolo ich v nej veľa, ľudia ich milovali a boli k nim láskaví a tolerantní. Dnes sa deväťdesiatpäť percent viedenčanov vyslovilo za zákaz chovu veľkých psov v meste... a nielen za bojových...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?