reklama

zápisky z veteriny - psie dni

Myslím, že tak nejako sa hovorí takýmto horúcim letným dňom v nemecky hovoriacich krajinách. Veľké teplo škodí nie len ľuďom, ale aj psíkom a nemusia to byť práve brachycefalické plemená s krátkym pyskom...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Už v nedávnom bologu o Janke som spomenula, ako sa v letnej horúčave prehrial ratlík, ktorého dostala za pacienta. Majitelia buldogov, buldočkov či mopsov vedia, že v takých dňoch je život ich psíka doslova v ohrození, a že vychádzka je možná takmer po tme, keď sa troška schladí. Je to dané hlavne tým, že náš chov brychycefalických plemien je viac ako žalostný, a hoci sa v štandarde anglického buldoga doslovne píše, že: zvieratá s dýchacími problémymi by mali byť vylúčené z chovu..., ešte som na Slovesku nevidela buldoga, ktorý by nemal dýchacie problémy... bohužiaľ.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale aj „obyčajným“ psom môže ísť v takýchto horúčavách o život...

Keď sa tento rok prihnala prvá vlna horúčav, prišli majitelia a čau čauom. Psík mal tympániu a hrozila torzia žalúdka. Ich auto nemalo klímu, pes mal ešte stále nevyčesanú zimnú podsadu, a kým prišli bol prehriaty, takže sme sa museli rozhodnúť čo skôr – chladiť, alebo vypúšťať obsah žalúdka. Snažili sme sa urobiť obe veci naraz – psa sme zakanylovali, pustili studené infúzky, prispali, zaintubovali a chceli vypustiť žalúdok... Všetko to netrvalo dlhšie ako 15 minút, ibaže čau skolaboval a neprežil. Ešte som totiž nespomenula, že jeho teplota bola: (dobre počúvajte) 43, 8 stuňa Celzia!!! Bola to najvyššia teplota psa, s akou som sa kedy stretla. A aj keď má pes vyššiu telesnú teplotu ako človek, nad 40-tku sa považuje za život ohrozujúcu, presne ako u človeka... (Majitelia ani nevyšli z auta a 30 euro za našu snahu sa im videlo príliš veľa...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Predvčerom sme cez obed chvíľu sedeli, keď prišiel za mnou šéf, že potrebuje kamsi odbehnúť čosi vybaviť. Ešte spomenul, že volal nejaký pán, ktorý k nám ide s prehriatym psom, a tak mi nakázal pustiť klímu na plné. Klíma ide, hlásim (buhužiaľ po prerábke v poliklinike ju máme zatiaľ iba na operačkách), tažke nemaj strach, o všetko sa postaráme. „Chlácholím“ ho. Už je presne vo dverách, keď sa doslova zrazí so starším pánom, ktorý drží vo vzduchu za obojok westíka, ktorý ledva lapá po dychu je cyanotický a vypadá, že už už skolabuje. Už je práve tu! Kričí na mňa Róbert, a ja v okamihu preberám psa. Utrúsim poznámku o tom, že pes, ktorý sa dusí sa nenosí „obesený“ za obojok na krku..., ale ďalej nedopoviem, pretože s ním doslova letím do operačky pod klímu. Hneď ho dávam do umývadla a púšťam na neho vodu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozerať sa na psíka, ktorý sa dusí a doslova vám umiera pod rukami je veľmi žalostné. Aj keď mu veľmi chcete pomôcť, vždy ide takmer o sekundy a nie vždy to výjde. Ale na šťastie sú tu hneď všetky moje kolegyne. Robo ide s nami, a keďže sú to všetko mladé a menej skúsené dievčence, radí čo majú spraviť. Ale čo mne v tom okamihu najviac robí „dobre“ je to, že žiadna z nás (z nich, ja držím psa pod klímou a pod vodou) nezmätkuje, nerobia dve tú istú vec naraz, nezavadzajú, nestresujú... Zuzka prináša kanylu a ja ho jednou rukou držím, rozprávam mu, aby vydržal a druhou rukou komprimujem cievu... šup... prichádza Dominika s kortikoidmi na zníženie edému pľúc, Linda prináša ľad... proste v okamihu z lenivej obednej idylky sme v plnej pohotovosti. Bez kriku, bez stresu a každý z nás s jasným cieľom a predstavou, čo je jeho povinnosťou, a ako najlepšie pomôcť. Prichádza Anička s teplomerom a strká mu ho do konečníka... 42,6! Dominika odbieha pre studené infúzky z chladničky, Robo jej ešte nakáže dať do roztoku furosemid a stráca sa mi z obzoru...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Psík strašne chrčí, má už neurologické príznaky, pretože sa mu varí mozog a ja mu stále opakujem aby vydržal. Ľad nechávame vo vode, pretože ju takto skôr ochladí, ako telo psa pokryté chlpami a to zase skôr schladí ľadová voda, ako kúsky ľadu...

Psík stále strašne chrčí, zadúša sa, ale stále dýcha... stále dýcha... a stále dýcha a čo je hlavné, jeho dych sa postupne prehlbuje a upokojuje. Jazyk nie je canotický, ale ružový... Dviečence odchádzajú dojesť svoj obed a ostáva len Dominika, ktorá drží inzúzku (namiesto stojanu) a ja, stále máčajúca westíka v ľadovej vode... Pochvíli ho vyberáme, utieram ho a meriame mu teplotu – 39,6. Super. Zastavujem infúzku a nechávame ho samého v operačke pod klímou, aby si pochodil a trocha sa znormalizoval. Vraciam sa k majiteľom, ktorí čakajú v čakárni na lavičke... Vysvitne, že psíka našli. Vraj ho už tri dni videl ktosi kdesi pobehovať – bez jedla, bez vody... a im sa ho uľútostilo a tak si ho deň pred tým vzali. Aj sme ho okúpali, dali jesť... vysvetľuje pán. Viete, ja mám dvoch psov, ale nemám to srdce nechať ho v tom teple napospas osudu... Je už asi starý, zuby má veľmi škaredé... vraví ďalej. (Pravda pravdúca, všimla som si, keď som mu kontrolovala sliznice.) Alebo sa možno niekomu iba zatúlala... pokračuje pán. Je to sučka? Pýtam sa a on prikývne. Alebo už niekomu odkotila, a tak ju vyhodil... doložím a idem skontrolovať psíka. Má sa k svetu a je to veľmi milý ksichtík. Beriem ju na ruky a idem s ňou k novým majiteľom.

...Je taká prítulná... vraví opäť pán. Nemáme to srdce vyhodiť ju. Iba nevieme čo jej môže byť... preto sme sa k vám vybrali...

...Zvyšok doriešila Linda. Napokon sa sučka úplne stabilizovala a odišla spokojne po svojich do nového domova, ktorý bude snáď lepší, ako ten predchádzajúci. Keď som o pár hodín odchádzala domov aj ja, spomenula som si na ňu a priala som jej už iba všetko dobré. Bola som doslova šťastná, že sme ju ukradli hrobárovi z lopaty, pretože naozaj ostávalo doslova pár minút, aby bolo po nej. Takú hroznú smrť si nezaslúži nikto. Už vôbec nie psík, ktorý verne roky slúžil svojmu pánovi. Cestou domov na svojom malom skústriku som uvažovala, čo sa stalo, že sa tak veľmi prehriala. Moje vysvetlenie je takéto (aj keď som si ho u majiteľov nemohla overiť). Pán sa so sučkou vybral k nám na prehliadku práve v najväčšej horúčave – 14 hodín, a keďže šli pešo – a maličké zvieratko po asfalte, ktorý môže mať aj 80 stupňov, bola to vlastne pravdepodobnosť hraničiasa s istotou, že sa prehreje...

Na to by sme nemali nikdy zabúdať. Čím menší je psík, tým je jeho telíčko bližšie k rozpálenému a sálajúcemu asfaltu a tým viac tepla do seba absorbuje. Keď ma prišla minulý rok v lete pozrieť moja sedemročná neter, bola u mňa práve Zara. Keďže Karolínka zbožňuje psov, hneď začala: teta Maťka, ako sa volá tento psík? A pozryzie ma? A aké je to plemeno? Môžem s ním ísť na prechádzku?... Bol práve obed a ja som nechcela chúďa Zaru preháňať po horúcom asfalte. Teraz nie, zlatko, večer, keď sa trocha ochladí. Ale teta Maťka, večer pre mňa príde mamina... prosím... aspoň malý kúsok... Je ťažké odoprieť malému dieťaťu jeho jednoduchú a prostú túžbu a zároveň rešpektovať potreby psa. (Okrem toho si myslím, že Kajkiná mama by vôbec nechápala, ako som mohla dať prednosť „sprostému psovi“ pred malým dieťaťom a odoprieť mu prechádzku so psom...) Rezignovala som, ale urobila som kompromis: dobre, ale musíš ísť bosá. Vravím Kajke. Prečo? Lebo aj Zara je bosá, aby si videla a hlavne cítila, aké to je, keď musíš chodiť po horúcej ceste. Neodhovorila som ju. Ale poslušne sa vyzula šliapala po horúcom asfalte. Prechádzka nebola dlhšia ako 50 metrov tam a 50 naspäť. Ale aj tak už cestou naspäť sa Zara ku mne otočila a z jej očí som jasne vyčítala: toto jej dovolíš?! A ja som sa cítila strašne mizerne...

Mali by ste pamätať, že aj vonku v tieni sa môže akýkoľvek psík prehriať, nemusí byť práve čierny. V takýchto veľkých teplách by ste vždy mali dopriať svojmu štvornohému priateľovi chladné miesto v pivnici, alebo na dlaždičkách chodby. Prípadne ho kúpať, alebo poliať hadicou, pretože psi sa na rozdiel od nás nepotia, takže hrozí prehriatie veľmi rýchlo. A naozaj nikomu neprajem, aby videl svojho psíka umierať na prehriatie. Verte, že je to hrozný pohľad.

PS – ja som dnes svojim kúpila plastové detské pieskovisko (plastovú mušľu hlbokú asi 40 cemtimetrov, s priemerom tak do metra), tam som im napustila vodu a tak sa celý deň čľapotali, ako kačky v „psom bazéniku“. Veľmi sa mu tešili a ja som sa tešila s nimi.

Krásne letné dni, priatelia, plné pohody...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu