zápisky z veteriny - Brenda

Autor: Martina Tóthová | 25.10.2012 o 15:08 | (upravené 25.10.2012 o 15:45) Karma článku: 16,11 | Prečítané:  1934x

Brendička je sučka frnacúzskeho buldočka, ktorá „oklamala“ osud a vzoprela sa mu. Pochopiteľne, že sme jej v tom výdatne pomáhali.

 

Brendu priniesol majiteľ k nám asi pred mesiacom. Vraj má problémy s koordináciou, nedokáže chodiť, iba leží, „ťahá“ ju na jednu stranu a neustále padá. Už aj potrebu robí pod seba a musí ju krmiť rukou. Vraj už tri mesiace s ňou chodí po doktoroch a nikto jej nedokázal pomôcť. Ujala sa jej Dominika, ale ani my – po všemožných vyšetreniach sme neodhalili príčinu jej problémov. Sučka iba apaticky ležala na podložke, ťahalo ju na jednu stranu, ako po porážke, ale stav sa neustále zhoršoval. Keď sme ju chceli otočiť na druhú stranu, tak v kŕčoch a „panike“ robila „kotrmelce a váľala sudy“ a bolo vidno, že psychicky veľmi stráda. Majiteľ požiadal o eutanáziu. Vraj ju chcel na chov, ale čo z takej suky. Súhlasili sme. Veď ju už tri mesiace kolegovia liečia a výsledok nie a nie sa dostaviť a stav sa jej neustále zhoršuje. Vlado povedal, že by si na nej urobil myelografiu. Mal to byť iba pokus, pretože sme vedeli, že nemá poranenú miechu a že tá nie je príčinou jej problémov. Chápem, že zvieratká odsúdené na smrť občas takto slúžia lekárom, aj keď sa mi to nepáči a mám s tým duševné problémy, viem, že sa to často robí. Dokonca viem, že sa to robí aj na smrteľne chorých ľuďoch – hlavne tých s rakovinou. Lekári dôvodia, že keby nie takýchto pokusov, bola by medicína niekde iba v „počiatkoch“ a že za mnohé dnešné úspešné vyliečenia vďačia ľudia, ale aj zvieratká práve pokusom... Chápem. Logicky. Ale duševne sa s tým neviem vyrovnať. A tak Brendička u nás čakala na myelografiu... Urobili sme (Vlado s Dominikou), podarilo sa, pacient prežil, dokonca nemal ani žiadne problémy, ktoré popisujú mnohé odborné knižky. Stále jej bolo rovnako (zle). Ale ešte namala skončiť jej púť, pretože Vlado chcel skúsiť ešte dačo. V jeden deň mi vraví, že po práci tú operáciu na Brende urobíme. Prečo práve so mnou? Hútam. Veď vie, že ja som odporcom takýchto vecí. Nech si zoberie za asistenta niekoho iného... Celý deň mi v hlave lietali chmúrne myšlienky a predstavy toho pokusu. Ale Vlado to vzdal, že nie je na to duševne pripravený, že dnes určite nie, že niekedy nabudúce...

Tešila som sa. Na druhý deň ráno ma privítala Brendička v klietke. Jej oči... myslím, že tie oči nedokážem popísať žiadnymi slovami. Boli to oči odovzdané, plné otázok i láskavé zároveň. Boli to oči žalujúce a milujúce a priateľské. A z mojích očí sa spontánne spustili slzy... zlatíčko, ty tu čakáš doslova na popravu. Poď vezmem ťa medzi ľudí, aby si tu nebola sama. Veď nedokážeš nič. Ležíš celé hodiny na jednom boku na tvrdom plechu bez reptania. Nesťažuješ sa na zimu, na bolesť, na otlačené svaly, na samotu, na smútok... Nesťažuješ sa na nič, iba odovzdane čakáš, kedy príde tvoj čas...

Vzala som Brendu, zabalila ju do deky a preniesla do inšpekčky. Pod hlavu jej dala vankúš, aby bola podopretá a napolohovaná a aby mala aspoň aký taký očný kontakt s okolím. Kŕmiť sme ju museli z ruky, aj to jej hlavičku krútila neznáma choroba, celé telo mala v kŕčoch a pri snahe obrátiť ju, sa začala hystericky krútiť a „váľať sudy“. Najhoršie bolo, že toto svoje konanie nedokázala ovládať. Chápem majiteľa, že je pre neho takýto psík príťažou. Vlado každý deň prišiel do roboty, že „dnes už Brendu spravím a potom ju uspím“, ale vždy to napokon vzdal, lebo na to nemal žalúdok. Viackrát som ho „napomínala“, že sa nechováme humánne, že to zvieratko nechávame (hlavne) psychicky trpieť a že ma to deprimuje, atď atp... Každý deň som brala Brendu k nám do inšpekčky a po dvoch týždňoch sme zbadali maličkú zmenu k lepšiemu. Už iba neležala na boku, ale snažila sa oprieť o lakte a aktívne pozorovala okolie okolo seba. Táto zmena bola podnetom k tomu, že jej dievčence nasadili cefalosporíny, začali magnetickú liečbu a Linda sa začala „prehrabovať“ v homeopatikách a hľadať pre Brendu to najvhodnejšie...

Vladovi sme oznámili, že pokusy nebudú a myslím, že to prijal celkom s uľahčením, pretože aj keď je Vlado zvedavý a rád sa učí, aj on má s takouto formou nadobúdania vedomostí psychické problémy.

Brenda trávila s nami svoje dni. Stav bol stále rovnaký, až na tú zdvihnutú hlavičku a záujem o okolie. Každého ale okamžite „dostali“ jej oči. Keď sme ju ohlásili menom a pozrela na nás, každý „šiel okamžite do kolien“. Tie oči vyjadrovali to, čo nikdy nikto nredokáže vyjadriť slovami, ani starogrécky poet nie...

V jeden deň bolo Aničke zle, a tak som ju vystrnadila domov. Jej obed som naliala do misky a podstrčila Brende. Teraz, keď dokázala aspoň chvíľu udržať hlavičku zdvihnutú, chcela som, aby jedla sama. Robilo jej to problémy, lebo hlavičku jej vykrúcalo na jednu stranu, ale veľmi sa snažila, a ja som jej nepomáhala, že má čas a nech sa trošku potrápi... Trápila sa. Ale snažila sa jesť. Kto by odolal mäsu z ryžou a dal prednosť granuliam? Po pol hodine som odtlačila misku od jej hlavy, aby si mohla spokojne ľahnúť a mala aspoň aký taký komfort. Na moje počudovanie sa snažila dostať do polohy na bruchu (stále leží iba na tom jednom vykrútenom boku), a keď sa jej to ako tak podarilo, zdvihla sa na nohy a snažila sa urobiť krok k miske, v ktorej boli ešte zvyšky mäsa v omáčke a ryža. Nie! Urobila dva kroky!... a to bol osudový moment...

Skrátim to. K antibiotikám, magnutu a homeopatii sme pridali intenzívnu fyzioterapiu. Môže sa z môjho rozprávania zdať, že sme iba sedeli v inšpečke a Brendu pozorovali. Nie je to tak. Každý z nás si musel denne plniť kopu svojich povinností a o Brendu sme sa starali iba počas svojho voľného času, ktorého v práci nikdy nie je veľa. Náš šéf bez reptania znáša všetky výdavky spojené s liečbou Brendy. Každý deň zje dve dietetické konzervy, ktorých cena je mnohonásobne vyššia, ako cena nejakej paštéky. Všetky ošetrenia, antibiotiká, homeopatiká... všetko platí a nereptá...

Brendičku sme začali nosiť von, aby mohla na tráve trénovať chôdzu. Všetkého sa bojí, zo všetkého má paniku. Ale statočne trénuje. Vidno na nej, ako sa sústredí každou bunkou svojho tela, aby zdvíhala a kládla nôžky v správnom poradí. Chodí síce ako nejaký robot. Strnulo a toporne a občas, keď sa vyplaší a prestane sa kontrolovať, tak sa opäť zvalí na tú postihnutú stranu a opäť začne váľať sudy. Ale snaží sa sama postaviť a ísť ďalej. Dokonca sa začala vonku počas tréninku aj spontánne venčiť. Začína žiť úplne od začiatku, ako ľudia postihnutí ťažkou porážkou. Všetko ju zaujíma. Toporne chodí po vonku sústrediac sa na každý ďalší pohyb, ale snaží sa objavovať obyčajné krásy života. Ovoniava stromy, na ktorých zanechali značky iní psi. Dokonca sa otriasla a udržala pri tom horko – ťažko rovnováhu. To sa jej pred tým ešte nikdy nepodarilo. Brendička má pred sebou proste nový život a stojí úplne na začiatku. Ešte má pred sebou dlhú cestu, ale prvé kroky k samostatnosti už spravila. A my sa vôbec nedohadujeme, čo pomohlo najviac. Či antibiotiká, magnet, homeopatiká, alebo masáže a fyzioterapia. Všetci z nej máme neskonalú radosť, že sa nám zase podarilo prekabátiť Smrť. Nedohadujeme sa, komu ju napokon dáme a nehľadáme silou – mocou nového majiteľa. Vieme, že tak, ako osud zasiahol a jej život ušetril, tak aj teraz, keď bude pripravená, zošle jej úžasného, chápavého a milujúceho majiteľa. Brendičkiné oči sú stále rovnako úžasné. Ale už v nich nie sú výčitky a odovzdanosť. Je v nich pevná vôľa a odhodlanie. A láska...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?