Zápisky z veteriny – vy máte radi psov?

Autor: Martina Tóthová | 9.11.2012 o 20:52 | (upravené 9.11.2012 o 21:06) Karma článku: 16,46 | Prečítané:  1770x

  Dnes priniesol chlap maltézáčku na pôrod. Hneď nám oznámil – viete, to je tá, čo bola zdutá a zachraňovali ste ju tu. Okamžite som bola v obraze...

 

Bolo to pred rokom a majiteľ nakŕmil svojich psov pekárenským droždím. Surovým. Mnohí mali tympaniu, hrozila torzia. Kto už by dal psom „žrádlo“, ktorého úlohou je nadúvať a kvasiť?... Priznám sa, že všetci do jedného sme ho chceli udať štátnym.

Problém je v tom, že väčšinu takýchto ľudí žiadny postih nečaká. Za prvé, ani nemusia kontrolórovi otvoriť. Ten sa môže sa vrátiť a prísť s policajtom. Ale ani toho nemusí majiteľ pustiť.

Napokon, keď ich pustí, môže dostať pokutu, ktorú nezaplatí s odôvodnením, že nemá peniaze. Žiadny exekútor ju od neho nebude vymáhať. Okrem toho – mnohí „producenti“ ani na svojich dvoroch psov nemajú – ale kdesi v polozbúraných maštaliach, kam dochádzajú raz denne, a hlavne nikto o tom nevie, že ich majú práve tam. A nakoniec – ja nechcem, aby dostali pokutu! Chcem, aby im odobrali psov a súdnou cestou im ich zakázali chovať! O toto by sa mal starať pán premiér a jeho „lúpežníci“. Tvrdia sice, že máme zákon na ochranu zvierat, ale ten je v reále bezzubý... Ale o tom som nechcela...

Sučka bola vychudnutá a malá a majiteľ trval na asistovanom pôrode – žiadny cisarák. (Viete, každá suka u mňa musí porodiť do hodiny. A dobrá je iba taká, ktorá nešteká... Viem si predstaviť, ako a kde končia tie, ktoré nespĺňajú tieto jednoduché aspekty fungovania.) Viem si ich predstaviť „nasáčkované“ v chlievoch, jednu vedľa druhej, celý život za mrežami bez možnosti voľného pohybu, bez pohladenia, nežného slova, bez lásky... Presne takto vypadala. Zúbožená, s očami plnými strachu a otázok. Dominika z nej „vydolovala“ dve obrovské šteniatka a ona pritom jačala. Vždy sa mi chce z takýchto majiteľov vracať. Ak môžem, rýchlo sa „odporúčam“ a idem si po svojom. Ale bolo ju treba prekanylovať. Držala som malé telíčko a to psíča svojimi vystrašenými očami hľadelo do mojich. Zlatíčko moje. Aké máš len krásne očká. Vydrž chvíľku... chlácholím ju a majiteľ sa zarehoce. Zrejme mu moje rozprávanie sa s „výrobným prostriedkom“ pripadá detinské, naivné, hlúpe, priblblé... možno aj niečo iné. Máte rada psov? Opýta sa s posmechom. Áno. Odpovedám. Vy nie? Vy nie, odpovedám okamžite za neho. Veď inak by ste ich nemali šesťdesiat! Mlčí. Pre neho je šesťdesiat psov, ako pre mňa šesťdesiat kolíkov v záhrade, ku ktorým uviažem na jar rajčiny...

Po druhom šteniatku ho Dominika posiela von – choďte sa s ňou poprechádzať. (Nech sa šteniatka v brušku posunú.) Jáj, to ona nevie... Pochopiteľne. Ako by mohla. Nemá meno, a nedokáže nič. Veď je to iba stroj na kotenie peňazí. Nečudo, že vôbec nie je vychovaná...

Je ale s podivom, že k nám prichádzajú aj iné „sorty“ ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že svojich psíkov milujú. Že sú to ich deti, ich členovia rodiny, len rozprávať... a predsa ich nemajú zvládnutých. Nie vycvičených. Ale ani vychovaných. Fakt mi to nejde do gebule. Ak mám tri deti a dve vychovám, aby z nich neboli vagabundi, čo ma vedie k tomu, že na výchovu tretieho – štvornohého dieťaťa kašlem? Ja rozdiel vo výchove detí a vo výchove psov nevidím. Mnohí majitelia – hlavne veľkých ( a teraz aj onálepkovaných nálepkou: „nebezpečný“) psov mi tvrdia, že: títo psi sa nesmú cvičiť a do školy ho dáme až po pol roku... Ale ja nehovorím o výcviku! Oponujem. Vravím o výchove. Kedy ste učili svoju dcéru používať toaletu? Umývať si ruky? Použiť príbor? Pozdraviť? Poďakovať? Zaviazať si šnúrky na topánkach?... Pýtam sa a oni iba nechápavo hľadia. Aj deti vychovávame od malička. A na „výcvik“ do školy ich dávame od šesť rokov. Ale už sú vychované. Vedia mnohé veci. Sú samostatné... Prečo to tak nerobíte aj so psom?...

Je zarážajúce, že sú ľudia ochotní tvora, ktorého (vraj) nadmieru milujú, pre svoju ľahostajnosť, neochotu, nevedomosť, pohodlnosť... celý život obmedzovať a odopierať mu jeho prirodzené a prírodou dané potreby, medzi ktoré patrí predovšetkým voľnosť pohybu. Výchovou psovi dávate „krídla“. Je samostatný. Slobodný, voľný a hlavne šťastný...

Dennodenne sa ma ľudia v ordinácii, alebo na cvičáku vypytujú: a ako ho mám naučiť toto? Ako ho mám naučiť hento? Čo mám robiť keď...? Ako ho odnaučiť?... Ale keď im to vysvetľujem, ani len nepočúvajú. Keď im odporučím knižku o výchove, tak zavrtia hlavou – ešte tak maximálne požičať. Nemám knižky na požičiavanie! Je v nich moja práca, môj pot, moje dlhoročné skúsenosti. Moje „ prehry“ aj „víťazstvá“. A hlavne sú v nich moje peniaze (a nie malé), ktoré som zaplatila tlačiarni, aby mi ich vytlačila. Nemám knižku na rozdávanie! Mám ju na predaj. Je to dobrá knižka, tématikou jedinečná na našom trhu. Žiadna komerčná príručku a veľkým množstvom fotografií a krátkymi popiskami, ktoré vás nič nenaučia. Ale na počudovanie, ľudia práve túto knižku o výchove, zo všetkých kynologických publikácií, ktoré vo svojom internetovom kníhkupectve ponúkam, kupujú najmenej. Nie preto, že stojí veľa. (Nestojí). Ale preto, že nemajú o ňu záujem. Čo už by im taká knižka dala? Na čo by im bola? Mali by snáď väčší plat? Alebo by sa lepšie najedli? Boli by spokojnejší či šťastnejší?... Nabrali by vedomosti a mohli by si sami vychovať svojho psíka? Vyvarovať sa mnohých nepríjemností a zlozvykov? A na čo? Budú mať z toho oni sami nejaký prospech? (Nie ten hlúpy pes, o ktorom sice tvrdíme, že ho máme radi, ale na jeho potreby zvysoka kašleme), my osobne! Čo z toho kvapne práve nám? Nič! (Ak je nič dobrý pocit, že môj pes je šťastný a slobodný.)

Tri mesiace mám novú skupinu na cvičáku. Stretávame sa občas aj dvakrát týždenne. (Dakedy aj tri. Vždy sa prispôsobím a nikoho neodmietnem, hoci ma to stojí veľa času a občas aj síl.) Každý majiteľ dostal na začiatku odo mňa aj knižku o výchove s tým, aby si ju prečítal, pretože s radami a výchovnými postupmi opísanými v knihe sa budeme na cvičáku stretávať pravidelne a bude dobre, ak ich už bude majiteľ ovládať. Mnohí si neprečítali ani úvod. Na čo? Veď im poradím. Veď im ukážem. Veď im poviem. Veď preto ku mne chodia... Čo na tom, že neovládajú ani len elementárne teoretické znalosti, bez ktorých sa pri výchove a výcviku doslova nepohneme z miesta a bez ktorých svojho psa iba kazia? (Čo je horšie, svojho často veľkého a silného psa nedokážu ovládať. Je to o to smutnejšie, že práve vďaka takýmto majiteľom máme dnes v našej republike „zoznam nebezpečných psov“ a čudujú sa, že médiá „bijú na poplach“...)

Vtedy musím hľadať náhradné riešenia a majitelia svojho psa uviažu a cvičia so psom imaginárnym – to znamená, že chodia po cvičáku, dávam im povely a oni robia čo dokážu, ťahajúc za sebou prázdne vodítko. Je to síce na smiech a možno aj ponižujúce, ale je to jedniný spôsob, ako do nich dostať množstvo vedomostí, skúseností, rád a teórie, bez ktorých sa pri výchove svojho psa nezaobídu... proste všetko to, čo si mohli doma naštudovať z knižky, ibaže nechceli, a pri tom im nepokaziť ich psa... Pretože ak to všetko neovládate, nie že si na cvičáku svojho psa sami nevycvičíte, ale ešte si ho aj pokazíte. (Aj preto sa majitelia na svojich psíkov často bezdôvodne hnevajú. Pes totiž robí všetko rád a presne so mnou, ale s nimi to robiť nechce. Nie preto, že je „zradca“, ako ho sami radi titulujú. Ale preto, že ja viem, ako mu to vysvetliť, aby to pochopil a urobil, čo od neho požadujem. A práve to je to, čo nájdu v mojej knihe!)

Myslím si však, že vedomosti sa dnes už ani „nenosia“, ani nie sú často „k mání“. Nie prázdne informácie. Tých máme až až. Sme zahltení informáciami. Preplnemí. Máme ich nad hlavu! Ale sú to zbytočnosti. Plevy, ktorými nám médiá vypĺňajú v hlavách náš prázdny priestor, aby sa do nich nevošli vedomosti, ktorú sú relevantné, potrebné a pri ktorých sa nám v hlavách rozsvieti ona povestná žiarovka a spojíme si „dve a dve dokopy“. Informácie, ktoré nás naučia, ako premýšľať vlastnou hlavou a dávajú zmysel. A zrejme sa im to dobre darí, pretože mnohí vlastnou hlavou nepremýšľajú, iba opakujú naučené, odkukané a odpočuté frázy z komerčných televízií či iných médií. (Keď sa nedozviem, že Barack Obama si kdesi v predvolebnej kampani obliekol modré sako a modrú kravatu a tak splýval s pozadím sály, isto v tú noc ani nezaspím...!) Viem, teraz som ironická. Verte ale, že spím oveľa spokojnejšie, keď viem, že sa na svojich psov môžem vždy na sto percent spoľahnúť.

Často si ich beriem na cvičák. Hlavne Atlaska. Mnohí z majiteľov sa pýtajú, čo môj pes vie. Vraj či vie chodiť pri nohe, sadnúť, ľahnúť, skákať cez prekážky... (na tých svojich „kyptíkoch“?) Nevie nič. Odpovedám. Ale keď im poviem, aby svojho psa privolali (učia ho to tri mesiace!), neposlúchne ani jeden, hoci na neho doslova revú a ja poviem Atlaskovi iba: poď sem, zlatičko. A ide a nechá sa pripnúť na vodítko. Atlasko nie je vycvičený. Je „iba“ vychovaný! (Alebo zostane, keď ho odložím, zdolá kladinu, doslova prehopká na svojich krátkych nôžkach rebrík, vylezie na Áčko, alebo hryzie s pasiou do rukávu... pretože to chcem a pretože to jemu robí radosť – robiť mi radosť...) Nikdy sa so žiadnym psom nepobije. (Hoci sa dokáže ubrániť mnohonásobne väčším a ťažším psom a budí prirodzenú autoritu. Často na svojho „soka“ iba uprie pohľad, a ten si útok rozmyslí.)

Mnohí majitelia tvrdia, že: mne je dobre, lebo ja viem cvičiť psov, a tak ma moji psi poslúchajú. A pri tom sú škóti také tvrdé „palice“, že je málo im podobných plemien, ktoré by boli také tvrdohlavé. (napr. Sealyham teriér.) Dokonca aj horskí molossi sú v mnohom prispôsobivejší, ako škóti. Tých je umenie už naučiť chodiť na vodítku. (Spýtajte sa majiteľov škótov, keď mi neveríte.)

Je to všetko o výchove a prístupe. Je to o tom začať hneď a nečakať pol roka či osem mesiacov. Verte, že tak ako u ľudí, iba niekto výnimočný je génius, tak aj v psej populácii sa génius vyskytuje v stotinách promile. Ak by to bol práve váš pes, poznali by ste to tak, že by ste ho nič nemuseli učiť, všetko by vedel sám. Ak to tak nie je, patrí medzi „šedý priemer“, medzi „plebs“, medzi väčšinu, ktorá sa musí vzdelávať, aby sa niečo naučila tak, ako ja či moji psi. Ibaže to asi nie je moderné. Pretože ľudí skôr zaujímajú „pikošky“ z bulváru – kto s kým, za koľko, kedy a kde... ako to, ako mať svojho psíka vychovaného, a tak mu dať slobodu. (A nie len to. Práve v dnešnej dobe by si mali majitelia hlavne veľkých psov uvedomiť, že každý jeden jedinec je reprezentantom onoho plemena. Že možno aj práve vďaka nim sa ono plemeno ocitlo na zozname nežiadúcich. A je oveľa ťažšie ľudí presvedčiť, že náš veľký pes je mierumilovný, ak s nami na vodítku zametá a ide si, kam si umane a my sme na konci vodítka, len jeho smiešnym módnym doplnkom, ktorý za sebou bezducho ťahá...) A tak som sa vlastne zamyslela, či naozaj tých našich psíkov máme tak neskutočne radi, ako to o nich s hrdosťou vyhlasujeme...

 

PS – ak máte pocit, že toto je reklama na moje knižky, nie je to tak. Na to mám vlastné webové stránky: www.sehnerova.cz

PS 2 – viem, že tento článok nebude mať veľkú karmu – ľudia sú neradi, ak ich niekto kritizuje, ale nech...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?