Veveričky aj burunduky, líšku, ktorá bola krotká a napadol ju pes, medveďa, srnčiatka..., ale predvčerom priniesol poľovník dospelého srnca.
Divé zvieratká sa ošetrujú najťažšie, pretože sa v blízkosti človeka necítia bezpečne. Ale tomuto bolo veľmi zle, pretože vôbec neprotestoval.
Poľovník ho našiel na poli s repkou. Vo veľkom snehu, ale aj skoro na jar je repka jediným zeleným krmivom, ktoré je hlavne pre srnčiu zver veľmi jedovaté. Rastlina má totiž nízky obsah vlákniny a obsahuje jedovaté glukosinoláty. Okrem toho sa polia s repkou výdatne hnoja dusíkatými hnojivami, takže jej listy sú plné dusičnanov a spodné odumreté listy zase často obsahujú mykotoxíny.
Zvieratá majú gastrointestinálne problémy, zlyháva im pečeň, pľúca aj obličky, pridružia sa neurologické problémy... a nakoniec príde smrť (tak sa tuším volal nejaký román od Agathy Christie...).
Tento srnček bol aj vo svojej chorobe krásny... (Ja viem, nemali by sme posudzovať pacienta podľa vzhľadu, ale kde sa už len obyčajný človek stretne s takým úžasným tvorom? A keď sa stretne, všíma si aj to, čo iní možno pokladajú iba sa obal, ktorý chráni chutné mäso...) Rožky mu ešte len začínali pučať (… viem, sú to parohy, ale tieto boli malilinké, takže vypadali, ako rožky žirafky, čierny noštek, čierne hlboké oči a kožúšok taký hustý, že sa vzdal aj ten najostrejší strihací strojček...).
Iba nič nevravel – chúďa jedno, lebo mu bolo veľmi zle, takže iba ťažko dýchal.
Dominika mu vyholila krk, zaviedla venóznu kanylu, prišila ju o kožu a pustili sme mu teplé roztoky, pretože bol aj podchladený. Z anamnézy vyplynulo, že pán ho našiel už dva dni pred tým slabého pri repkovom poli a vzal ho k sebe, že sa snáď pri inej strave z problémov dostane. Vraj aj jedol, aj bobky boli práve také, aké majú byť..., ale na druhý deň ho našiel už iba nevládne ležať na snehu s hnačkou. A tak hop, naložil do auta a utekal k nám.
Srnček bol zdutý, a tak sme mu spravili výplach žalúdka. Nepodarilo sa nám to práve tak, ako by sme si želali. Dostali sme síce do neho aj lieky proti nadúvaniu, chceli sme tiež roztok z absorpčného čierneho uhlia – veľmi dobre na seba viaže rôzne toxíny, ale hrdlo mal už celé opuchnuté, a tak sa nám to nepodarilo. Dostal antibiotiká, aj lieky proti opuchom, keď stiekol ringer, dostal glukózu na posilnenie a napokon sme ho prijali za pacienta, pretože vo vyhriatej miestnosti mu bude určite lepšie, ako vonku v zime na snehu.
Okrem toho bol taký zoslabnutý, že iba ležal na teplej podložke prikrytý dekou. Troška som ho „posmeľovala", že keď sa uzdraví a bude v stáde rozprávať svoje zážitky, že mu to nikto neuverí.
Neboj sa, ešte budeš v klube rozprávať: položili ma na posteľ, prikryli perinou...
A čo je to posteľ? Pridal sa Janko, ktorý išiel okolo.
Posteľ? Odpovedám za srnčeka. Nuž, ako ti to... aj tak by si mi neuveril...
Poľovník sa usmieval a doložil, že ak prežije, ostane u neho. Vypísala som prijímací formulár, zaplatil a odišiel.
Iba Dominika bola skeptická a po prečítaní múdrej knižky mi oznámila, že srnček má už všetky príznaky otravy repkou, okrem úhynu...
...moja smena skončila, vystriedala ma Klaudia a ja som odišla domov.
Na druhé ráno som šla opäť do práce. Červený kotúč slnka práve vyliezal z bieleho oparu a mňa napadla krátka replika z filmu o pánovi prsteňov – slunko vstává rudé – v noci byla prolita krev... a hneď som si spomenula na „svojho“ srnčeka a nejak tak som vedela...
Klietka, kde včera ležal bola prázdna, čistá a všade bolo nesmierne ticho...
V inšpekčke som našla Dominiku, ktorá bola po nočnej. Srnček umrel. Vravím, ale je to skôr otázka, alebo ešte skôr očakávanie, že mi moju oznamovaciu vetu vyvráti niečím takým, akože: tak sa mu polepšilo, že si ho odviezli...
Utratila som ho! Tiekla z neho čistá voda, mal ťažké neurologické problémy, mykal sa, zraňoval, nedalo sa pozerať na to, ako trpí...
Spomenula som si na tie krásne štíhle nohy s mäkkými kopýtkami, ktoré už nikdy voľne nepobežia poľami. Na ten hustý sivohnedý kožúšok, ktorý toto zvieratko ochráni aj pred najväčšou zimou. Na maličké rožky, ktoré sú vlastne parohami, na pyštek, čierny ňufáčik a na tie úžasné očká...
Zbohom, Srnček Parožtek. Zašepkám pre seba a dávam sa do práce...