Zápisky o zvieratkách - my sme sa toho našťastie zbavili

Autor: Martina Tóthová | 7.4.2013 o 15:18 | (upravené 7.4.2013 o 15:23) Karma článku: 17,46 | Prečítané:  1331x

  Veru, keď sa nie len človek, ale aj zviera zbaví atopického ekzému, alergie alebo kožnej choroby, môže si gratulovať. Pretože liečba je náročná, zdĺhavá a často neúčinná.

 

Ale teraz nechcem hovoriť o chorobách. Minule lialo dva dni v kuse. Keď sa konečne ako – tak vyčasilo, chcela som vziať psíkov na dlhšiu prechádzku. Už boli po dvoch dňoch leňošenia unudení. A keďže bolo všade nesmierne blato, išli sme na prechádzku krížom cez dedinu. Všetci moji psíkovia sú ukáznení, a tak s nimi nie je ani na frekventovanej ceste problém. Okrem toho žijem na „periférii“, a tak je cestovná premávka malá. Väčšinou stretáme cyklistov, chodcov (a iných psov). Tak tomu bolo aj vtedy. Jediným spolupútnikom, ktorého sme na našej hodinovej prechádzke stretli, bola poštárka (ktorá sa ich veľmi bojí, pretože majú silne vyvinutý teritoriálny pud, a tak jej za ohradou rázne vysvetľujú, čo jej urobia, keď naruší „ich kruhy“...) a starší manželský pár, ktorý sa tak, ako my, vybral na prechádzku.

Pani ma oslovila: jéééj, čo to máte? Škôlku? Ano. Prikyvujem. To máte na chov? (túto otázku mi pokladajú ľudia často a slovko chov je eufemizmom pre slovo biznis.) Nie, pre radosť. Odpovedám popravde. Aj my sme mali hentakých bielych, našťastie sme sa toho už zbavili...

Pár ide svojou cestou, ja so psíkmi svojou. Ale ono: našťastie sme sa už toho zbavili... mi stále rezonuje v hlave a ja sa tej vety nie a nie zbaviť. Viem si predstaviť, akým spôsobom sa ľudia „toho“ zbavujú. Vídam to v správach takmer dennodenne, denne čítam tieto správy na facebooku a zdieľam profily opustených, vyhodených a týraných psíkov. A mnohokrát je mi do plaču – nie nad utrpením a ľahostajnosťou sveta (stále si opakujem, že každý si vyberáme svoj osud. Nie je to všeliek na bolesť v mojom srdci, ale slabá náplasť), ale nad bezmocnosťou s tým niečo urobiť a prispieť k náprave. K osvete. K zlepšeniu stavu týchto psích nešťastníkov žijúcich na periférii našich sŕdc...

Neustále zdieľam prosby o pomoc – finančnú, materiálnu, o dočasnú opateru, o trocha lásky, porozumenia a pohladenia. O vľúdne slovo... Niektorí tvrdia, že je to boj s veternými mlynmi, ale odkedy sa mi podarilo cez facebook umiestniť francúzáčku Brendičku, ktorá trpela „motolicou“, a predsa sa našla dobrá duša, ktorá ju milovala, odvtedy nedokážem ani jednu prosbu ignorovať. Čo keď to bude práve môj profil, na ktorom si to niekto prečíta a „toho zbaveného“ sa ujme? A ako prinútiť takýchto „ľudí“, aby sa za svoje činy aspoň hanbili, keď už za ne nenesú zodpovednosť? Ako kričať za tých, ktorých hlas nejde do neba –, čo horšie, ani do parlamentu, že tu sú, že trpia, že nie len ich telá sú utrápené až na smrť, ale aj ich duše? ... Ako presvedčiť pána Jahňátka a spol, že skôr, ako zákon zakazujúci a represívny zákon o chove psov, by sa malo viac dbať na dodržiavanie zákona o ochrane zvierat, a takýto „ťiežľudia“ by mali byť trestaní, a malo by im byť odňaté právo vlastniť psa? Vari pán Jahňátek (či iný slovenský „potentát“) žije v bubline, izolovaný od „normálneho“ sveta? Vari on nepozerá správy a nečíta prosby útulkov o pomoc? Vari ním úbohé psie osudy nehnú? ...

Na šťastie sú aj na Slovensku ľudia, ktorí „to“ (čoho sa títo pobožní, bezúhonní a poctiví ľudia „našťastie zbavili“) „zbierajú“ po uliciach a poskytujú „tomu“ dočasnú opateru, lekársku starostlivosť, jedlo a hlavne lásku. Neváhajú si z ulice vziať päť aj šesť starých či zdravotne hendikepovaných zvieratiek, a okrem tepla a jedla „tomu“ poskytnú pohladenie a lásku –, teda niečo, čo tieto tvory v doterajšom živote nepoznali...

Ozvala sa mi Martinka – dočaskárka malej utýranej maltézáčky, ktorú som si pred časom chcela adoptovať. Vraj má už veľa psíkov, a tak je len malá šanca, že bude môcť dočasne poskytnúť domov ďalším psím úbožiatkam, ktoré to potrebujú. A teda že ak naozaj chcem, môžem si staručkú maltézáčku vziať. Súhlasila som, aj keď som mala trošku zmiešané pocity. Bude to nová starosť a bude musieť slepučká zapadnúť nie len medzi mojich psíkov, ale sa aj naučiť orientovať na novom mieste. Ale moc som sa tešila. Už som nás v duchu videla, ako bude chodiť s mojimi všetkými na spoločné prechádzky krajinou –, ako zažije to, čo nikdy nezažila. (Pochopiteľne, kvôli hendikepu, na vodítku.) A nie „spolu s mojimi“... ona sama bude moja...

V dohodnutý deň mi Martinka skoro ráno zavolala. Takmer s plačom. Áno, vie, že je to v dnešný deň. Vie, že mi ju sľúbila. Ale celý týždeň naspí a zviera jej srdiečko pri pomyslení, že ju dá z domu. Pozoruje ju, ako suverénne sa orientuje v byte. Ako sa bez strachu schúli do košíka s poloslepou šickou a staručkou pudlicou, a spolu, poprepletané jedna cez druhú, spokojne spinkajú... Ako by ju mohla dať z domu, kde je navyknutá? ... (plače). Nehnevám sa? Nedá mi ju!

Nehnevám. (A tiež plačem.) Od dojatia, že pre niekoho psík stále nie je „to“, ale živý tvor. Rovnocenný partner, ktorý si zaslúži porozumenie, súcit, ale hlavne rešpekt...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?