Zápisky o zvieratkách - Damina

Autor: Martina Tóthová | 20.5.2013 o 9:53 | (upravené 20.5.2013 o 16:41) Karma článku: 13,53 | Prečítané:  903x

Hovorí sa, že človek mieni a pán Boh mení... Pamätáte na tú slepučkú maltézáčku, pri ktorej som si povedala, že mám málo psov? Chcela som si ju adoptovať. Trikrát. No na poslednú chvíľu sa vždy niečo stalo, prečo som tak neurobila...

Ale Vesmír sa „pohol" a moju snahu o nového psa zaregistroval. A tak k nám znenazdania pribudla Damina...

 

Damina je stará sučka slovenského kopova, ktorá bola v útulku v Banskej Štiavnici. Niežeby útulok nebol aj tu, pár kilometrov od bydliska, ale keď už som cez Mirku vybavovala maltézáčku, povedala som si, že nech má Mirka aj teraz „zásluhy" a výber nechám na nej. Nuž a komu bola určená? Mamička môjho manžela je už 20 rokov vdova. V jej osamení jej robí spoločnosť malý bastardík - sučka Líška, ktorá ťahá na devätnásty rok. (Celý život nebola chorá. Ako šteniatko som ju odblšila, odčervila a ostatné nechala na svokru. Nuž a tá... si akosi myslela, že to jej stačí. Milá Líška nebola ani raz očkovaná a o odčervovacích tabletkách sa jej ani nesníva. Predsa nebola za tých skoro dvadsať rokov ani raz chorá. Takýto „nature" život jej evidentne ide k duhu...) Ale odbočila som. Svokra si predsa len uvedomuje že devätnásť rokov je na psíka až až, a preto ma poprosila, nech jej zoženiem ďalšieho. Má byť starší, aby nebol pojašený a ju aj jej starú psiu dámu neobťažoval svojou neutíchajúcou vitalitou, má mať už čo - to „odkrútené", aby sa mu nechcelo naháňať sliepky... proste nie psí mladík. A tak som Mirku poprosila, nech nejakého  vyberie. Výber padol na Daminu.

V dohodnutý deň mi ju priniesli, vyložili a spolu s pánom, ktorý sa staral o prevoz, sme ju zaniesli k svokre...

Všetko vypadalo v poriadku. Líška aj Damina si nemienili nič dokazovať a Damina sa správala aj u cudzích slušne. Pán „odfičal" do práce a ja domov, v presvedčení, že je všetko tak, ako má byť. Večer som sa znova u svokry zastavila skontrolovať prírastok. Doma som nikoho nenašla, iba psíkov, ktorí sa tvárili, že je všetko v najlepšom poriadku...

No o chvíľu prišiel starší syn a farbisto mi líčil, aká je vraj Damina neprispôsobivá a zlá, ako si ľahla pred schody a nechcela svokru pustiť zo záhrady do domu, ako ju musel „zachraňovať" a ako aj na neho vrčala a štekala... proste psia obluda...

Na druhý deň ráno som odišla do práce a svokru nechala „napospas" Damine v domnení, že to bolo len nedorozumenie a že je už všetko OK. Pripisovala som to ceste v malej prepravke, cudziemu prostrediu... to by vyviedlo z miery aj homo sapiens, nie len „hlúpučkého" psíka. Ale svokra mi volala zúfalá, že nemôže ísť vôbec von - „tá nová" leží na schodoch a len čo otvorí, šteká a útočí na ňu...

Nuž, aby som to skrátila. Svokra to s Daminou jednoducho nevedela. Hneď ako otvorila dvere, sa jej uprene zadívala do očí, čože sa tá zlá čuba chystá urobiť... Ak sa na vás niekto uprene díva a cerí na vás zuby (umelý chrup, ktorým sa svokra na Daminu „usmievala", aby: „sa nebála.."), budete nesvoji aj vy, nieto pes, ktorý berie uprený pohľad a cerenie zubov ako predzvesť útoku... A tak Damina štekla... na čo svokra zjajkla a „rozhodila" rukami (rozumej zdvihla ruky do výšky aj s paličkou, ktorou sa podopiera...). No a keď sa na vás bude niekto uprene dívať, ceriť zuby a ešte sa aj zaháňať palicou, nebudete čakať, že sa vám jedna ujde. Alebo sa dáte na útek, alebo... Nuž a Damina si vybrala druhú možnosť. Nehrýzla, iba svokre naznačila, že je takéto správanie neprístojné...

Nepomohla moja „domestikácia" svokry (vysvetľovanie, kde robí chyby), ani „domestikácia" Daminy (tvrdila, že nič zlé nerobí a biť bez príčiny sa nedá...), a tak mi svokra rázne oznámila, že: „... tú hnusobu nechce ani vidieť, nech pakuje z domu a nech ju vrátim"...

...Nevrátila som. Vzala som ju k nám, kde okamžite zapadla medzi mojich deviatich. Nechcela si nič dokazovať, nič jej nedokazujú oni. Za ten mesiac, čo je u nás, nastali medzi mini iba dvakrát konflikty. Raz si myslela, že môže Atlaskovi vziať žrádlo - nemohla (ale skončilo to iba „miernym pohlavkom"), a druhýkrát mala pocit, že môže prísť a vyhnať Whisky z pelechu. Tiež nemohla. (Tiež to skončilo miernym pohlavkom.) ... Raz jej Mimino pri svojich „opičkách", ktoré stváralo na posteli spadlo na hlavu - ako ležala pri posteli, čo ju mierne rozhorčilo, ale inak už žiadne zvady a hádky...

Nuž, a aká Damina je? Ako poľovný pes nepozná surové mäso. (Poľovné psy sa kŕmia od šteňaťa mäsom vareným, aby nenačínali zver.) Občas uvažujem, ako sa dostala do útulku - pretože poľovných psov - kopovov obzvlášť - chová minimum „nepoľovníkov", a tak je aj ich množenie za účelom predaja na zisk niečím výnimočným. Je teda zrejmé, že nepochádza od množiteľa. Niekedy sa jej pýtam, ako žila pred príchodom k nám, ale Damina mlčí, ako partizán. Jej život asi ale nebol ľahký. Na prednej nôžke má ťažkú artrózu (môj predpoklad), pretože na ňu kríva a je pri chôdzi veľmi pomalá. A tiež sa jej vytvorila fistula nad hornou P štvorkou, takže ju zajtra čaká cesta k nám, RTG zuba aj predných nôh, prípadne aj zadných a extrakcia zuba...

Inak je to mazel na pohľadanie. Je kontaktná, má nás rada, poslúcha na slovo a je úplne jasné, že vychádzky absolvuje ako všetci naši - bez vodítka. Keď prídem domov, svojím „zvonivým hláskom" mi dáva najavo, že je tu, že je prvá v poradí a že aj ona stojí o moju pozornosť. (Samozrejme, že sa jej pozornosti dostáva, ale ona má pocit, že si to za tie roky ústrkov, čo u nás nebola, musí vybrať aj s úrokmi a že moji to majú vybraté na pár rokov dopredu a že by všetka moja pozornosť mala patriť len jej.) Cez to všetko sa Damina vprace do kože a za ten čas som ju nemusela ani raz vyhrešiť. Je spôsobná, a aj keď raz mala takú snahu, že: však aj ostatní sú na posteli, aj ja môžem..., pochopila, že nemôže, a tak si ľahne na koberček pri posteli a celú noc ma poctivo stráži... nechcem tvrdiť, že moji ju učia všetkým svojim lotrovinám, skôr by som povedala, že Damina sa opičí po nich a všetky lotroviny berie ako spestrenie svojho života a vyžíva sa v nich. A ja ju nechám - čo môžu ostatní, môže aj ona, veď je jednou z nich...

Myslím, že psí pán Boh to opäť zariadil bez toho, aby sa ma na čokoľvek pýtal a Daminu proste určil k nám. A tak u nás dožije zvyšok svojho života. Dúfam, že bude šťastný...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?