Zápisky o zvieratkách - asi som už dospulá...

Autor: Martina Tóthová | 10.6.2013 o 0:01 | (upravené 10.6.2013 o 9:24) Karma článku: 8,29 | Prečítané:  1162x

Vitajte ľudia. Už dávno som vám nič nepovedala. Pravdou je, že na vine je Maťa, ktorá sa na mňa dlhý čas vykašľala a nechala ma napospas nude.  Predpokladám, že už viete, kto vám píše. Že nie? No, hádam ste nezabudli na úžasnú aziatku Zaru. Áno, som to ja...

 

Včera ma Maťa konečne po dlhom čase priniesla k sebe domov. Dom vypadal tak, ako som si ho pamätala, aj dvor, dokonca aj podaktorí psi boli stále rovnakí... (najprv ma ovoňali, a okamžite sa im v ich malých lebčičkách rozsvietilo a vedeli, kto prišiel, a uzurpuje si právo na  svoje miesto pod slnkom). Akurát jeden nový člen Matiných havkáčov - Damina, ešte nebola oboznámená, ako to tu chodí, keď prídem. Na tých svojich krivých nôžkach sa snažila, čo jej sily stačili, aby mi vysvetlila, že: môj dom, môj hrad! Pche! Zdrapila som ju pod krk, priľahla a hučala som na ňu, či už niečo počula o psoch molosských a o ich práve na všetko pod slnkom...

Poviem vám, nie je to fér. Moja lekcia nebola ešte ani v tretine, a už ju Maťa prerušila, že stačí! Dosť ma tým naštvala, ale Maťa je, ako som už viackrát spomínala, nedotknuteľná...

Druhá možnosť na prevýchovu Daminy sa mi naskytla za chvíľu na dvore. Viete, ja si naozaj nemusím nič dokazovať. Ja iba rada dokážem niečo tomu druhému, ktorý ešte nepochopil, že aziat = stred vesmíru. Priznávam, že tento kopov je hlúpejší, ako som si myslela, pretože sme sa o niekoľko málo minút spolu stretli a ešte stále mala pocit, že mi ukáže, že patrím na koniec svorky a mrmlala čosi o omega mastných kyselinách... Aha, to bolo vraj postavenie omega. Nuž, priznám sa - také sprostosti ma vôbec nezaujímajú, ale že po mne vyletela aj druhýkrát, tak to ma fakt nasrdilo. (Jasné, že na vine je Maťa! Keby ma nechala moju výchovnú lekciu dokončiť hneď prvýkrát, k tejto druhej by vôbec nemuselo dôjsť.)

Ale to viete, aziati sú poctiví pedagógovia, a tak som znova zdrapila Daminu pod krk, priľahla ju a valchovala, aby som jej trocha nehnala strach. Ručala ako pavián, a čo horšie, mala pocit, že zubami sa z toho vykrúti... Dám vám jednu veľmi dobrú radu - nikdy sa nestavajte aziatovi na odpor. A už vôbec nie aziatke! Je s podivom, že túto poučku veľmi dobre ovládajú Matiní bieli psi, ale Matiní čierni psi sú blbečkovia, tým to musím pri každej návšteve doslova vtĺkať do hlavy.

A tak som Daminu valchovala a naháňala jej strach (pochopiteľne, že som všetko robila len akože, keby som bola chcela, zabijem ju jednou ranou.), ale Maťa opäť zasiahla, čo ma dosť rozhnevalo, a v zápale zastrašovania Daminy som sa otočila proti Mate...

Bolo to strašné! V okamihu, ako sa moje oči stretli s Matinými, sa v mojej hlave niečo zoplo a rozsvietila sa výstražná tabuľka s červeným písmom MAŤA SA NEHRYZIE! MAŤA JE BOH!...

Nie, moje zuby sa jej nedotkli, ale tá hanba, že som sa obrátila proti svojmu Bohu... celým mojím obrovským telom cuklo, okamžite som zavrela papuľu (Damina sa medzitým spodo mňa vykrútila a odplížila sa preč) a strašne, skutočne strašne som sa hanbila... Pretože Maťa sa na mňa pozerala neuveriteľne vyčítavo, ako keby som ju sklamala... Zaliezla som pod morušu a hanbila sa, ale ona prišla za mnou, že sa nič nestalo a že sa nemá prečo hnevať. Práve toto na nej milujem. Že vie, kedy to ako myslím, že je dôležitý úmysel. Nie to, že sa mi pošťastilo otvoriť si na ňu popuľu... (aj tak si za všetko môže sama!)

...Za chvíľu nás vzala všetkých na prechádzku a potom som s ňou smela ísť na cvičák...

Doma ju sprevádzam na každom kroku, aj keď... má občas blbé nápady. Napríklad, že ma odfotí s prednými labami na jej pleciach, aby bolo vidno, aká som už veľká. Viete, uctievať svoje božstvo je jedna vec. To je takmer prapodstatou psa. Ibaže každý, čo len troška rozumný pes, vyžaduje od božstva jedno jediné: aby ho svojimi rozmarmi a hlúpymi nápadmi ono božstvo neobťažovalo. Strážiť? Samozrejme. Dokonca aj tých Matiných prťavých psov, na ktorých si tak zakladá. Beda komukoľvek, čo by im chcel skriviť chlp na hlave. Ale fotiť?  A hlavne pózovať? Stáť vo výstavnom postoji len preto, aby si Maťa hladkala ego, že má veľkého, úžasného a bohovského psa?  Kdeže. Nasledujem ju ako chvostík všade, kam sa pohne... ale stavať a tlačiť  do polôh len tak z rozmaru... to sa mi zdá príliš hlúpe. Dokonca aj pusinkovanie na fotky s Maťou. (Ale to viete, že som ju vybozkávala, keď som ju po dlhom čase stretla. Ale to bolo spontánne. Toto je umelé a strojené.) Maťa akoby občas zabudla, že som moloss prírodný, ničím a nikým neskazený. Dokonca ani ňou samotnou... A tak sa musela uspokojiť s fotkami, ktoré som jej vo svojej veľkodušnosti dovolila urobiť.

Napokon Maťa skonštatovala, že som už dospulá a vyslovila to s akousi  hrdosťou. Aj keď neviem čo to znamená, nepriečim sa. Nech má Maťa radosť...

Pekný večer, priatelia...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?