Zápisky z veteriny – kde je zdravý rozum?

Autor: Martina Tóthová | 19.6.2013 o 21:23 | Karma článku: 15,29 | Prečítané:  2193x

Môj šéf pristupuje k písaniu môjho blogu skepticky. Dokonca aj moje návrhy, ktoré by som rada dala na naše oficiálne webové stránky, vždy vetuje so slovami: Myslíš si, že si to niekto prečíta a bude sa podľa toho riadiť? Ľudia najprv budú robiť blbosti, keď sa niečo stane, ostanú hysterickí, opäť budú robiť blbosti, a keď nezaberú (tie blbosti), až potom prídu k nám. Ak medzitým ich pes umrie, budú viniť nás, prípadne susedov, chovateľa... kohokoľvek, len nie seba...

 

Ja vždy oponujem, že nepíšem pre ľudí, ktorí už problém so psom majú. (A nie sú im určené ani rady na našom webe. Pretože v panike skutočne robí človek všetko možné, len neuvažuje logicky.) Že rady sú pre ľudí, ktorí vo svojom voľnom čase surfujú po internete, natrafia na našu stránku (prípadne môj blog) a v kľude a bez stresu sa tam dozvedia niečo, čo by mohlo byť pre nich užitočné. Že by sme to mali robiť práve pre nich. A že ak sa nám podarí takýmto spôsobom zachrániť hoc len jedno zvieratko, mala naša práca zmysel...

Včera som písala o horúčavách a prehriatí. Tiež o tom, že sa častokrát pes prehreje, aj keď iba leží niekde v chládku na tráve... stávajú sa také prípady a v letných horúčavách sa s nimi stretávame pravidelne...

Predstavte si však človeka, ktorý má doma pitbula a v... (dobrej viere), že mu robí radosť, vytiahne motorku, on sa vozí štyridsiatkou na motorke a svojho psa nechá, nech ho po rozhorúčenom asfalte „prenasleduje". Aby toho nebolo málo, vonku je takmer štyridsať stupňov, asfalt má určite aj šesťdesiat a motorkár sa takto zabáva dve hodiny (dve hodiny!) v domnení, že to predsa robí psovi radosť, a aký je šťastný, keď môže za ním behať...

Napokon pes skolabuje a upadne do bezvedomia. Vtedy sa majiteľ preľakne, naloží psa do auta a uteká k nám...

Presne takto (okrem ďalších ôsmych ťažkých prípadov - z ktorých jeden skončil úhynom a druhý eutanáziou) mi dnes Aničky opisovala včerajšiu nočnú.

...Už som si myslela, že má „odfajčený" mozog. Cukor mal 1,2, zrenice rozšírené, nereagoval na podnety, štyridsiatku teplotu, ale na šťastie po troch hodinách terapie odišiel domov po svojich... rozpráva Anička. Ešte opíše zvyšné prípady (...spať sme išli o tretej ráno...), a keď jej skončí smena (o 17-tej), odchádzajú spolu s Lindou domov...

Vybavili sme všetkých pacientov a už máme pohotovosť. Ešte upratujem, keď do chodby vojde muž a vraví: hľadám doktora. Ktorého? Vyzvedám. Mykne plecami. Volal som sem, že sem idem s pitbulom. Nech sa páči, prineste ho dnu. Ponúkam ho. Ale asi už zdochol. Išiel som sem a zdochol! V jeho hlase cítim výčitku... (snáď máme mať pracovisko niekde bližšie, alebo čosi iné...).

V hlave sa mi zopne nejaký spínač a spýtam sa - to je ten psík z včera večera z pohotovosti? Ano. Aj sme tu boli, aj tak zdochol! Dnes som bol u doktora... (toho a toho, tam a tam) a ten mu dal nejakú inekciu a zdochol! Z tónu jeho hlasu mi je jasné, že pán je skalopevne presvedčený, že keby mu onen lekár nedal injekciu, isto by jeho pes ešte žil. Vyjde von, ja ho nasledujem. Na prázdnom parkovisku stojí skriňová dodávka, dvere otvorené a v nej mŕtve telo pitbula. Uvažujem, koľko mohlo byť v tej skrini stupňov, keď to tam majiteľ zatvoril... isto aj päťdesiat. Možno viac. Majiteľka stojí pri otvorených dverách, a keď ma uvidí, spustí: mali sme živého psa a po injekcii zdochol! Muž odfrkuje sklamaním nad „tou veterinárnou bandou", čo mu zabila jeho psa...

Vydržte chvíľu. Vravím a vraciam sa dnu. Na toto fakt dnes nemám sily. Idem za Vladom a pýtam sa ho, či mu Anička referovala o zničenom pitulovi, ktorého majiteľ vláčil za motorkou. Prikývne. Poviem mu, že majiteľ je tu, ale pes je už mŕtvy, a že je nespokojný s našou prácou. Či sa s ním pozhovára. Znova prikývne. Vydám sa ku dverám, že poviem majiteľovi, aby ešte chvíľu vydržal, ale už uvidím iba zadné svetlá skriňovej dodávky...

Myknem plecami. Som si takmer istá, že vinu za smrť jeho úžasného psa bude dávať do konca života nám a ešte kolegovi, ktorý mu čosi pichol. Nikdy si však ani sám pred sebou neprizná, že svojho psa uštval na smrť. A že jeho pes ho tak miloval, že išiel na tú smrť dobrovoľne v presvedčení, že jeho majiteľ predsa vie, čo robí...

Teriéri typu bull sú úžasné zvieratá. Po buldogoch zdedili húževnatosť a neústupnosť zápasníkov sumo, ktorí idú za svojim cieľom aj cez kamennú stenu. Terriéri - mrštní, rýchli a tvrdí im zase prepožičali vlastnosti „lietajúcich" ninjov. A človek tieto vlastnosti umne spojil dokopy takmer v superpsovi, ktorý je za vás ochotný položiť aj život, ak si to zaslúžite. Je na vás, ako tieto úžasné vlastnosti týchto superpsov využijete. Hoci ja si myslím, že za tohto majiteľa bola psia obeta zbytočná. Práve tento si ju nezaslúžil. Ale je to len môj subjektívny názor - veď je to môj blog...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?