Zápisky z veteriny – asi ma porazí

Autor: Martina Tóthová | 22.6.2013 o 1:49 | (upravené 22.6.2013 o 1:59) Karma článku: 15,56 | Prečítané:  6983x

Ráno beriem Eginku do roboty, pretože kríva. Zistila som to už včera večer. Prezrela som jej nohy či ich nemá zapichnutú osinu trávy medzi prstami, štípanec od hmyzu... ale našla som len uschnuté blato medzi prstami. Zahnutými nožnicami jej ho vystrihujem  a dúfam, že kríva len preto. Zbytočne. Ráno kríva rovnako intenzívne. Naložím ju do auta a odchádzame...

 

V robote ju strkám do klietky a idem na dialýzu. Viem, že je v klietkach neurotická, a tak tých 5 hodín, kým budem preč, bude nervózna. Je mi jej trocha ľúto, ale nemám  (a ani ona) na výber. Ešte napíšem pre kolegov odkaz - toto je moja Eginka, kríva na HK.

... Dialýza je vždy tak trochu..."koniec sveta". Vždy si vravím, že ma tie koly, ktoré do mňa strkajú každý druhý deň, nebolia. Dám si na uši sluchátka a presviedčam sa, že keď nebudem nič počuť, nebudem ani nič cítiť (nevidím zlo, nepočujem zlo) - niekedy to funguje. Je vedecky dokázané, že človek, ktorý očakáva bolesť, ju prežíva oveľa intenzívnejšie. A tak so slúchadlami na ušiach sa snažím bolesť neočakávať...

...Prichádzam do roboty. Ako som predpokladala, Eginka je neurotická a uslinená. Púšťam ju z klietky. Je taká nervózna, že zabudla aj krívať. Zdravím kolegov, a keď zjem šalát, ktorý mi nechali, púšťam sa do každodenných povinností. Pacienti prichádzajú, odchádzajú. Jedného treba podržať pri kanylovaní, iného ustajniť, dať infúzku...  čas pomaly uteká.

Keď ostaneme chvíľu bez práce, prosím Roba, aby vyšetril Eginke nohu. Prezerá prsty, zápästie, lakeť, rameno... kontroluje, ohýba, chytká a stláča... ale Egina stojí ako drúk a nereaguje bolestivo ani na jeden podnet. Skonštatuje, že RTG je zbytočné, že to bol zrejme nejaký štípanec hmyzu, ale že pre môj dobrý pocit jej môžem vziať na pár dní antiflogstiká... Pomaly sa deň prehupne do večera a kolegovia odchádzajú. Venčím labradora, ktorému doobeda Robo vybral dve tretiny sleziny, pretože mal torziu sleziny. Na počudovanie, je už po takej ťažkej operácii celkom fit. Upratujem pod kavalierkou, ktorú majitelia priniesli od iného veterinára. Ten jej robil pyometru, ale jej stav sa veľmi zhoršil a už polomŕtvu ju priniesli k nám. Včera dostala transfúziu, pretože jej hematokrit bol „proklate" nízky. Vyberám ju z klietky, upracem, rozrábam „ádéčko" s vodou, naberám do striekačky a krmím ju. Zdá sa mi, že jej je trocha lepšie. Kŕmeniu sa neprieči, dokonca si napokon pooblizuje labky, ktoré má od konzervy. Je to na dobrej ceste, hoci Robo tvrdí, že ak prežije, bude to najväčší zázrak tohto roka... Nad ňou je kocúr po „kosťospájačke" (osteosyntéze). Zvyšky konzervy dám jemu. V infekčke je francúzsky buldoček. Odpájam ho z infúzky, upracem mu, dám misku s vodou a pozriem na hodiny - pol siedmej.

Ostávam len ja (smena mi končí o 19-tej) a Robo, ktorý má aj nočnú...

Prichádza auto s veľkokrtíšskou poznávacou značkou. Robo volá klienta dnu, vraj ho už čaká. Pán má kerníka. Pýtam sa ho, odkiaľ ho majú. Odpovedá, že ho dostali ako zdravotnú pomôcku pre dcéru autistku. Psík má močové kamene. Vypisujem formulár a Robo chce pána poslať domov, že kerníka zajtra zoperuje a večer si môžu pre neho prísť. Pán vzdychne, že je to veľmi časovo aj finančne náročné. Chápem. Autista v rodine vždy znamená značné výdavky.  Mám nutkanie presvedčiť Roba, aby sme to urobili teraz, ale na druhej strane - ak to budeme robiť tri hodiny?... do toho sa mi dnes už fakt nechce. Ale Robo má asi rovnaké pocity ako ja (to je ten náš humanizmus - haha), a tak sa ma pýta, či mu s tým pomôžem, ak by to robil teraz. Je to dlhá robota... mrmlem skôr sama pre seba - preplachovať, vyberať zrnko po zrnku, kontrolovať, aby tam nič neostalo... Nie, nie. Sú tam len dva veľké šutre. To máme raz, dva. Pozriem si snímok, ktorý majiteľ priniesol - dva šutre...  Pošlem majiteľa na hodinku preč a mlčky chystám inhalačku, operačný set, dávam zohriať roztoky na výplach, sterilné rukavice, rúšky, močové katétre, sušenie...

Už máme psa na stole, keď zazvoní pohotovostný telefón. Na moje: dobrý večer, veterinárna pohotovosť, pri telefóne Maťa, ako vám môžem pomôcť? ozve sa: dobrý večer. Máme francúzáčku, ktorá už päťkrát porodila sama. Tentokrát porodila jedno mŕtve o pól štvrtej a od vtedy nič...  Prídite... Položím telefón a pomáham Robovi a zároveň referujem, kto sa k nám chystá. Znova telefón. Hurá. Nepríde, lebo vytlačila šteňa! Vravím skôr, ako ho zdvihnem.  ...dobrý večer. Boli sme sa prejsť s naším kokrom a stretli sme sa s mladým pitbulom bez vodítka, takže je náš koker celý krvavý a bude ho treba asi pozašívať... Prídite... vravím a skladám. Nevytlačila... vzdychnem. Dohryzený koker.

... Kamene sú napokon štyri. Ale naozaj nám to ide rýchlo. Prichádza koker. Idem ho omrknúť, ako je na tom. Dobre. Je to už starší pes, ktorý mal nad okom nejakú bradavicu. Z celého incidentu si to odniesla práve ona. Žiadne ohrozenie na živote, žiadny traumatický šok. Žiadne šitie. Na toto bude stačiť očná masť. Pánovi poviem, že musí počkať ešte pár minút, kým dooperujeme.

... skončili sme. Robo odchádza vybaviť kokra, ja dávam do poriadku najprv psa, potom operačku.

...Prichádza Robo - priprav na cisarák, už sú tu s buldočkom. Priprav mi stoly, potom si dokončíš nástroje, nech to máme čím skôr. Suka má 5 rokov a toto je šiesty pôrod... nedopovie. Obaja vieme svoje. Použité nástroje dávam do drezu, upratujem stoly, dávam čistý set, rukavice, rúšku, sušenie, antisedan, oxytocín... a pomáham kanylovať psa, intubovať, holíme, vyväzujem jej nohy na stole... a už je tu pán pre kerníka. Majiteľa buldočka obliekam do zeleného mundúru, kážem mu obuť si galoše na nohy a posielam ho do operačky preberať šteniatka. Odovzdávam sučku, obzerám si kartičku zdravotnej pomôcky a vysvetľujem, že aby sa problém neopakoval, mal by psík jesť surové mäso a malým celaskonom každý deň, aby sa mu okyslil moč a netvorili sa kryštály. Pochopiteľne, je na to aj komerčná diéta, ale myslím si, že pri vašich problémoch a nemalých finančných výdavkoch bude toto pre vás jednoduchšie, lacnejšie a pohodlnejšie. Dodávam. To sme už spolu vonku pri aute, kde na zadnej sedačke sedí nervózne dieťa a do klietky vedľa neho ukladajú už prebratú kernicu. Myslíme si, že tie kamene môže mať aj z tejto klietky. Vraví mi pani. Prečo? Pýtam sa. Lebo pani cvičiteľka ju naučila tak, že musí byť stále v klietke. Neberiete ju von? Čudujem sa. Berieme. Ale keď je doma, musí byť zavretá v klietke. Buď som dementná, alebo vravia nejakou cudzou rečou, lebo to proste nechápem. Keď ste doma je v klietke? No... hlavne, keď sme preč. Aj sedem, osem hodín. Je zavretá? Áno. A keby ste ju nechali otvorenú? Nemôžeme. Akonáhle je vonku z klietky, tak všade špiní a robí potrebu kdekoľvek. Veď vám vravím, že pani cvičiteľka ju naučila tak, aby bola čistotná len k v klietke... Na to nemám slov. ja som mala takú predstavu, že ak má nejaký autista „zdravotnú pomôcku" psa, a ten mu svojou prítomnosťou evidentne pomáha, potom môže ten autista  s tým psom napr. aj spať v posteli. Alebo spolu na gauči pozerať telku. Alebo sa spolu na deke hrať. Ale toto psíča musí, alebo stále držať v ruke, alebo mať nejaký dospelý neustále pod dozorom, alebo musí byť zavreté v klietke, lebo „pani cvičiteľka" je... bambavá a NEnaučila psa čistote... Takže býva každý deň 8 hodín zavretý v klietke. Ak sa nemôže pravidelne venčiť, môže mať hustý moč, ktorý môže viesť k vzniku kameňov... ibaže to už nemám čas s majiteľmi rozoberať, pretože sa musím vrátiť na operačku...

Keď sa vrátim, Robo vyberá posledné z ôsmych šteniatok. Pánovi ich pomôžem kriesiť a utierať. Umyjem nástroje z predošlej operácie a pozriem na hodiny - 20,50. Eginka sa uložila na spodnej priečke police s handričkami a spí.

No... ja by som aj pomaly išla domov... Vravím. Všetko máš upratané, akurát keď dokončíš, upraceš si po sebe... Maťa, vydrž ešte desať minút, upraceš aj toto a môžeme ísť. Hádam ma tu nenecháš samého? Ty máš nočnú. A nebude ti to trvať desať minút... oponujem a hádam sa so šéfom, ale viem, že  o deviatej neodídem. Bude! Odstopni mi to! Koľko je hodín?... Rezignujem, sadám si na stoličku oproti nemu, beriem do rúk nožnice a strihám, čo treba, aby mu to išlo rýchlejšie. Zvyšok operácie obaja mlčíme. Mám toho dosť...

... je deväť štyridsať, keď všetko upracem. Prezlečiem sa, zakývam mu, vykladám Eginku do auta a idem domov...

... Psi robia cirkus, ako vždy keď prídem. Dobiedzajú do Eginky, ktorá mala dnes výsadu, a bola celý deň so mnou. Majú jej to za zlé. Nechápu, že to nie je žiadna protekcia.

Ako „správny alfasamec" vyberám mäso a idem im ho nadeliť skôr, ako spravím čokoľvek iné. Keď volám Joyku pre jej diel, síce príde, ale hlavu má naklonenú na ľavú stranu, motá sa a padá na ľavý bok. Najprv mám pocit, že sa iba na niečom šmykla. Volám ju k sebe, ale jej pohyby sú nekoordinované, motá ju a točí doľava, jazyk jej v papuľke visí na jednu stranu a ja okamžite viem, že mala porážku. Na okamih zauvažujem o šipke v uchu a prepichnutom bubienku, alebo o zápale stredného ucha, ale ten vyliezajúci jazyk, mydriáza (rozšírené zreničky), nystagnus očí (nebuďte leniví a vygooglite si to) mi stále evokujú porážku. V duchu zakľajem. Naozaj som dnes toho prežila málo?! Pane, prečo aj toto?! Ale v okamihu sa do mojej hlavy vkradne myšlienka - buď rada, že je to takáto ľahká forma! Fakt, človeku sa poserie život, a on má byť rád, že sa neposral ešte viac.  SOM! rada, ale prečo práve ja? Teda ona? Teda...

Volám Robovi. Ano, Maťa? Už si doma? Práve som na dvore. Fajn, tak by si sa mohol otočiť a ísť naspäť, prosím ťa, pretože som práve prišla domov a našla Joy, ako ju motá, padá na jednu stranu, má nystagmus... proste si myslím, že mala porážku... Chcel som sa vystrieť na desať minút...  Vystri. Keď budem v robote, prezvoním ti.

...Je 22,40, keď zaparkujem pred poliklinikou a odomykám. Volám Robovi, že som späť a že ho čakám. Joy sa motá a neustále padá, tak ju držím v náručí. Celá sa chveje...

...Robo vylúči choroby uší a prikloní sa k porážke. Oznámi mi, že okrem kortikoidov, nemáme veľa možností, ale ja som vďačná za každú možnosť, dokonca aj za to, že viem, čo mám robiť, že je človek, ktorý je okamžite ochotný mi pomôcť, kedykoľvek ho poprosím o pomoc. Joy dostáva vysoké dávky dexadresonu, naberám si na domov, Robo vraví dávkovanie a lúčime sa so slovami, že to snáď dobre dopadne. Ešte mu zaželám pokojnú službu a znova odchádzam z roboty. V tento deň už tretíkrát...

PS - RTG snímky vylúčili choroby uší a kortikoidy zaberajú, takže Joykin stav sa (po týždni) trocha zlepšil, aj keď je stále ako opilá, chúďa jedno. Nedokáže ešte chodiť po schodoch, padá a dnes som si uvedomila, že aj onemela...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?