Tento článok píšem hlavne pre tých pár ľudí, ktorí si čítali o jej chorobe a radili, čo robiť. Vraj ju nemám týrať a nemám byť sebecká. (Tzn. že ju mám „uspať".) Nebola som. Nie preto, že by som poslúchla múdre rady, ale to som ja nebola nikdy. Nikdy nie k svojim psíkom. A tak, keď sa v stredu večer najedla naposledy - a veľmi jej chutilo (vravela som si, že to vypadá, akoby sa jej polepšilo. Ale hneď som v duchu dodala - ako sa poznám, tak je toto posledné jedlo...) Bolo. Ráno nechcela nič. Na obed nič. A ak má žiť ešte pár dní a utrápiť sa hladom... na čo? Aby som si povedala, že umrela prvého októbra? Aby mala na náhrobnom kameni „pekný" dátum? Písala som Vladovi sms-ku, že ak ju chce pitvať, musí prísť do práce, lebo ju už nechcem trápiť (mal totiž voľno)...
Už ma čakal a privítal slovami - veď nie je ešte v kóme. Pripadalo mi to hlúpe. (Tak, ako mi kedysi dávno pripadala od neho strašne hlúpa otázka, ktorú mi položil nad Olwenkiným sonom brušnej dutiny. Ako som už kdesi spomenula - pred rokmi bola veľmi chorá - okrem iného mala robené 4 operácie brušnej dutiny a pri poslednej brala dlhý čas silné antibiotiká, ktoré jej poškodili pečeň. Prísnou diétou a starostlivosťou sa z toho dostala a často som s ňou chodila na kontroly. Vtedy mi pri jednej takej kontrole povedal: čo chceš počuť? Mlčala som. Akú odpoveď by si chcela počuť? Pýtal sa znova. A mne vtedy pripadal, ako tí stupídni barbarskí reportéri, ktorí hrajú na city divákom a spovedajú dieťa, ktoré je nejakým spôsobom postihnuté - napr. nemá ruky a oni sa ho pýtajú, čo by si v živote prialo. Dieťa odpovedá, že nič, že má všetko, že rodičia sú milí a láskaví a doprajú mu všetko... A reportér „vyrýva a štipká a zadiera" do toho, s čím sa dieťa snaží vyrovnať. Teda s tým, že nikdy nebude ako ostatné deti, pretože jednoducho je bez rúk. Ale reportér potrebuje svoju reportáž plnú emócií, a tak neprestane dovtedy, kým dieťa nerozplače a ono sa neprizná, že by dalo všetko na svete za ruky... Tak sa ma aj Vlado vtedy znova a znova pýtal, akú odpoveď by som chcela počuť a čo by som si priala. Nerozplakala som sa, ani som mu neodpovedala. Pripadala mi jeho otázka veľmi hlúpa práve preto, že sme obaja vedeli... Keď ju nedostal, prehliadku zakončil lakonicky: tento pes umrie na rakovinu pečene...)
To bolo kedysi. Teraz som sedela v pracovni, klienti už neboli, držala som Olwenku na rukách a snažila som sa nerevať, aby som ju nestresovala, nedeprimovala a netrápila. Sme tu len na očkovaní, zlatíčko. Vravela som jej, keď jej Vlado pichal anestetiká na premedikáciu...
Keď jej o desať minút pichal „vitamín T", to už som revala. Dievčatko moja. Zlatíčko moje, prepáč mi, že to takto dopadlo. Že som to nedokázala lepšie. Budeš mi moc chýbať. Strašne moc... A jej tvárička bola spokojná a vyrovnaná, presne taká, ako za života, ktorý bol občas k nej krutý a boľavý a predsa ho žila bez reptania a ponôs...
V infekčke už bola na stole savá podložka a pitevné nástroje... A ja som tam stála a vytesnila som si realitu na dve súbežné reality. „Potiaľto" to bola moja Olwenečka, moje zlatíčko krásne a milé, a „odtiaľto" to bolo niečo celkom iné, niečo profesné, bez emócií, iba profesia, ktorá nemá s realitou nič spoločné, je to len kauzistika.
Vlado reže cez lineu albu a sledujeme... štyri operácie na jej tele zanechali nezmazateľné stopy a svaly už ..."nedržia" tak, ako by mali. V brušnej dutine nachádzame neuveriteľné zrasty. Črevá, oblička, pankreas, žalúdok... to všetko je prirastené k pečeni... je ťažké sa v tom „vysomáriť" a Vlado pomaly preparuje, hľadá, odhaľuje... Pankreas je celkom obrastený slučkami tenkého čreva a žalúdočnou stenou... nečudo, že bol nefunkčný...
Nie, nebol to nádor. (Dokonca sa Vlado so mnou pár dní pred tým hádal, vraj - odkiaľ som si taká istá, že má rakovinu pankreasu? On si to nemyslí. Vtedy som dôvodila, že sme to predsa videli na sone - „novotvar". Čo je podľa teba novotvar?! Pýtala som sa ho vtedy...) Už viem. Je to ten chaos, zhluk, „spletenec" porprirastaný k pečeni... Takto končí akútna peritonitída aj pankreatída. Zrasty sú dôsledkom operácií (bohužiaľ každá jedna bola potrebná...)
Pripadá mi to trochu nefér. Množitelia majú suky, ktoré boli osem krát na cisaráku a aj keď majú zrasty, tak len napr. maternicu o peritoneum, občas je k nej prirastený močák..., ale mne sa vždy všetko pose... cez akúkoľvek moju snahu. Osud ma prosto fackuje hlava nehlava a okolie ma presviedča, že to tak nie je, že sa predsa s takou diagnózou dožila trinásť aj pol roka a že je teda všetko v „najlepšom poriadku"...
Z tohto pohľadu je. Z „pohľadu" zrastov to nie je fér. Trochu ma utešuje, že to nie je nádor. Som totiž presvedčená, že rakovina - aj u zvierat - vzniká z nesprávneho stravovania a „civilizačných tlakov" na organizmus a som sama o sebe presvedčená, že svojich psíkov kŕmim správne a primerane. Takže rakovinový nádor by bol pre mňa ešte „depresívnejší", aj keď pri rakovine by smútok za Olwenkou nebol ani väčší, ani menší. Je rovnaký - veľký a všepohlcujúci...
Doma sa s ňou psíci rozlúčili a skončila vedľa Atramentka, aby jej nebolo smutno. Stále mám pocit, akoby bolo všetko v poriadku a je šťastná spolu so svojou mamičkou, ktorá ju kedysi dávno predčasne opustila, a ktorá jej veľmi chýbala. Akoby sa „kruhu uzavrel" a všetko bolo fajn...
...Ibaže... zabudli na mňa. Na mňa a Mimino. My dve sme jediné, komu chýba. Mimítko v nej malo oporu. Bola mu majákom... doslova - vždy chodilo vedľa nej - takmer sa jej dotýkalo... Keď sa niekde zatúlalo, doletelo k nej a hrabalo všetkými nožičkami v rozrušení, pretože, čo si budeme nahovárať, je to náš malý retardík, ktorý nemá žiadne psie vlastnosti... „čudná" dušička lapená v psom tele... a Olwenka... nejak ju tak viedla životom. Teraz je stratená. Doslova. A ja... ja som opustená...
