Zápisky o zvieratkách – stalo sa to vo štvrtok

Autor: Martina Tóthová | 10.10.2013 o 17:37 | Karma článku: 12,23 | Prečítané:  935x

Sú to dva týždne, čo Olwenka odišla za svojou mamou, za Rey, Lilou, Beckynkou, Lerkom...  Ja ju stále volám, stále sa obzerám na prechádzke kde sa zatúlala, stále jej chystám jesť...

 

Tento článok píšem hlavne pre tých pár ľudí, ktorí si čítali o jej chorobe a radili, čo robiť. Vraj ju nemám týrať a nemám byť sebecká. (Tzn. že ju mám „uspať".) Nebola som. Nie preto, že by som poslúchla múdre rady, ale to som ja nebola nikdy. Nikdy nie k svojim psíkom. A tak, keď sa v stredu večer najedla naposledy - a veľmi jej chutilo (vravela som si, že to vypadá, akoby sa jej polepšilo. Ale hneď som v duchu dodala - ako sa poznám, tak je toto posledné jedlo...) Bolo. Ráno nechcela nič. Na obed nič. A ak má žiť ešte pár dní a utrápiť sa hladom... na čo? Aby som si povedala, že umrela prvého októbra? Aby mala na náhrobnom kameni „pekný" dátum? Písala som Vladovi sms-ku, že ak ju chce pitvať, musí prísť do práce, lebo ju už nechcem trápiť (mal totiž voľno)...

Už ma čakal a privítal slovami - veď nie je ešte v kóme. Pripadalo mi to hlúpe. (Tak, ako mi kedysi dávno pripadala od neho strašne hlúpa otázka, ktorú mi položil nad Olwenkiným sonom brušnej dutiny. Ako som už kdesi spomenula - pred rokmi bola veľmi chorá - okrem iného mala robené 4 operácie brušnej dutiny a pri poslednej brala dlhý čas silné antibiotiká, ktoré jej poškodili pečeň. Prísnou diétou a starostlivosťou sa z toho dostala a často som s ňou chodila na kontroly. Vtedy mi pri jednej takej kontrole povedal: čo chceš počuť? Mlčala som. Akú odpoveď by si chcela počuť? Pýtal sa znova. A mne vtedy pripadal, ako tí stupídni barbarskí reportéri, ktorí hrajú na city divákom a spovedajú dieťa, ktoré je nejakým spôsobom postihnuté - napr. nemá ruky a oni sa ho pýtajú, čo by si v živote prialo. Dieťa odpovedá, že nič, že má všetko, že rodičia sú milí a láskaví a doprajú mu všetko... A reportér „vyrýva a štipká a zadiera" do toho, s čím sa dieťa snaží vyrovnať. Teda s tým, že nikdy nebude ako ostatné deti, pretože jednoducho je bez rúk. Ale reportér potrebuje svoju reportáž plnú emócií, a tak neprestane dovtedy, kým dieťa nerozplače a ono sa neprizná, že by dalo všetko na svete za ruky... Tak sa ma aj Vlado vtedy znova a znova pýtal, akú odpoveď by som chcela počuť a čo by som si priala. Nerozplakala som sa, ani som mu neodpovedala. Pripadala mi jeho otázka veľmi hlúpa práve preto, že sme obaja vedeli... Keď ju nedostal, prehliadku zakončil lakonicky: tento pes umrie na rakovinu pečene...)

To bolo kedysi. Teraz som sedela v pracovni, klienti už neboli, držala som Olwenku na rukách a snažila som sa nerevať, aby som ju nestresovala, nedeprimovala a netrápila.  Sme tu len na očkovaní, zlatíčko. Vravela som jej, keď jej Vlado pichal anestetiká na premedikáciu...

Keď jej o desať minút pichal „vitamín T", to už som revala. Dievčatko moja. Zlatíčko moje, prepáč mi, že to takto dopadlo. Že som to nedokázala lepšie. Budeš mi moc chýbať. Strašne moc...  A jej tvárička bola spokojná a vyrovnaná, presne taká, ako za života, ktorý bol občas k nej krutý a boľavý a predsa ho žila bez reptania a ponôs...

V infekčke už bola na stole savá podložka a pitevné nástroje... A ja som tam stála a vytesnila som si realitu na dve súbežné reality. „Potiaľto" to bola moja Olwenečka, moje zlatíčko krásne a milé, a „odtiaľto" to bolo niečo celkom iné, niečo profesné, bez emócií, iba  profesia, ktorá nemá s realitou nič spoločné, je to len kauzistika.

Vlado reže cez lineu albu a sledujeme... štyri operácie na jej tele zanechali nezmazateľné stopy a svaly už ..."nedržia" tak, ako by mali. V brušnej dutine nachádzame neuveriteľné zrasty. Črevá, oblička, pankreas, žalúdok... to všetko je prirastené k pečeni... je ťažké sa v tom „vysomáriť" a Vlado pomaly preparuje, hľadá, odhaľuje... Pankreas je celkom obrastený slučkami tenkého čreva a žalúdočnou stenou... nečudo, že bol nefunkčný...

Nie, nebol to nádor. (Dokonca sa Vlado so mnou pár dní pred tým hádal, vraj - odkiaľ som si taká istá, že má rakovinu pankreasu? On si to nemyslí. Vtedy som dôvodila, že sme to predsa videli na sone - „novotvar". Čo je podľa teba novotvar?! Pýtala som sa ho vtedy...) Už viem. Je to ten chaos, zhluk, „spletenec" porprirastaný k pečeni... Takto končí akútna peritonitída aj pankreatída. Zrasty sú dôsledkom operácií (bohužiaľ každá jedna bola potrebná...)

Pripadá mi to trochu nefér. Množitelia majú suky, ktoré boli osem krát na cisaráku a aj keď majú zrasty, tak len napr. maternicu o peritoneum, občas je k nej prirastený močák..., ale mne sa vždy všetko pose... cez akúkoľvek moju snahu. Osud ma prosto fackuje hlava nehlava a okolie ma presviedča, že to tak nie je, že sa predsa s takou diagnózou dožila trinásť aj pol roka a že je teda všetko v „najlepšom poriadku"...

Z tohto pohľadu je. Z „pohľadu" zrastov to nie je fér. Trochu ma utešuje, že to nie je nádor. Som totiž presvedčená, že rakovina - aj u zvierat - vzniká z nesprávneho stravovania a „civilizačných tlakov" na organizmus a som sama o sebe presvedčená, že svojich psíkov kŕmim správne a primerane. Takže rakovinový nádor by bol pre mňa ešte „depresívnejší", aj keď pri rakovine  by smútok za Olwenkou nebol ani väčší, ani menší. Je rovnaký - veľký a všepohlcujúci...

Doma sa s ňou psíci rozlúčili a skončila vedľa Atramentka, aby jej nebolo smutno. Stále mám pocit, akoby bolo všetko v poriadku a je šťastná spolu so svojou mamičkou, ktorá ju kedysi dávno predčasne opustila, a ktorá jej veľmi chýbala. Akoby sa „kruhu uzavrel" a všetko bolo fajn...

...Ibaže... zabudli na mňa. Na mňa a Mimino. My dve sme jediné, komu chýba. Mimítko v nej malo oporu. Bola mu majákom... doslova - vždy chodilo vedľa nej - takmer sa jej dotýkalo... Keď sa niekde zatúlalo, doletelo k nej a hrabalo všetkými nožičkami v rozrušení, pretože, čo si budeme nahovárať, je to náš malý retardík, ktorý nemá žiadne psie vlastnosti... „čudná" dušička lapená v psom tele... a Olwenka... nejak ju tak viedla životom. Teraz je stratená. Doslova. A ja... ja som opustená...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?