Zápisky o zvieratkách – zhasnutý maják

Autor: Martina Tóthová | 13.10.2013 o 22:44 | Karma článku: 11,48 | Prečítané:  917x

Je to pár dní, čo som písala o Olwenke a o tom, ako nás navždy náhle opustila. Isto, bola chorá, ale svoju chorobu „zdarne" skrývala až do doby, kedy ju už neuniesla...

 

Na záver blogu som napísala, že nás s Mimíkom nechala opustené. Že pre Mimi bola majákom, ktorý ju viedol životom.

Prezerám si fotky tak, ako som ich za tie roky nazbierala, a takmer na každej sú spolu. Pri sebe. Vedľa seba... Olwenka k nej nikdy nemala vrúcny vzťah. Ktovie, možno jej dávala za vinu smrť svojej maminy - Mimi prvej. Neviem. Možno si to len namýšľam. Každopádne jej svoju prítomnosť nikdy neodoprela. Mimi chodilo pri nej neustále tak, že sa jej často dotýkalo...

Keď umrela, Mimi ostala vykoľajená. Doslova. Smútila. Keďže svoje pocity dávala len málokedy najavo - a v podstate vždy iba pri mne a pri Olwenke (Občas sa hrala s Atlaskom. Málokedy. Len keď mala svetlú chvíľku. Vtedy ho svojou malou papuľkou hryzkala do jeho obrovskej krokodílej papule a bola veľmi komická. A Atlasko... nikdy nikomu nedovolil nič, čo dovolil Mimítku), bolo ťažké určiť, ako hlboko ju smrť spriaznenej duše zasiahla...

Hlboko. Teraz to už viem. Dnes o 21 pätnásť moje Miminko umrelo. Len tak, z ničoho nič. Jej srdiečko neunieslo tú prázdnotu...

Snažila som sa. Vzala som ju do práce, kde sme sa ju snažili skonpenzovať... nešlo to...

Kľačala som pri nej na zemi a vyla ako pes do hluchých nebies svoj žalospev... Ibaže psí hlas do neba nejde a mňa nikto nevyslyšal. Moje Mimi mi umieralo v náručí, vedomie zastreté, ako upadalo do kómy a ja som ju prvýkrát v živote stískala v náručí bez toho, aby sa mojim  dotykom bránila.

Nikdy som ju nenútila do ničoho, čo sama nechcela. A dotyky... stála o ne, ale museli byť veľmi opatrné a nežné. Akýkoľvek „neopatrný" pohyb brala ako niečo „zlé", čoho sa bála. Rada ma oblizovala. Raz som si povedala, že ju nechám, koľko to vydrží. Po desiatich minútach počas ktorých mi vytrvalo lízala celú tvár, som to vzdala. Keď bola mladšia, rada mi skákala do náruče a nechala sa na prechádzke nosiť na rukách. To áno. Ale žiadne objatie. Žiadne „vystískanie". A tak ju teraz stískam a láskam a hladkám a bozkávam...  teraz, keď sa už nebráni...

Prosím všetkých mojich priateľov a známych, aby mi nepísali, ako im môj článok rozodiera dušu. Skúste si to s mojou dušou vymeniť. Aspoň na chvíľu...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?