Zápisky z veteriny -PRP (II)

Autor: Martina Tóthová | 18.11.2013 o 12:13 | (upravené 18.11.2013 o 12:19) Karma článku: 12,46 | Prečítané:  1386x

Nedávno mi ktosi na facebooku neskutočne vynadal, že som protivná a hlúpa, arogantná a čojaviemeštečo... A hneď pridala (lebo to bola žena) „k dobru" dodatok, že akí sme mi Slováci arogantní, že pre ľudí na západe je česť vziať si psa z útulku, že to len my máme pocit, že robíme dobrý skutok... bla, bla, bla...

 

Od roku 1995 (alebo 6) som externým členom RSPCA. Preto mám aký- taký prehľad o tom, ako to na Ostrovoch chodí. Ročne sa tam v útulkoch utratí skoro 9000 psov - každú hodinu jeden pes, často viac. V USA je to ešte horšie... Je pravda, že členovia RSPCA majú oveľa väčšie (neporovnateľne väčšie) právomoci, ako tu štátni veterinári, ktorí sú oprávnení skontrolovať nahlásené týranie psa. Tam si vás predvolajú už preto, že váš pes má dva bobky v kotci („ako to, že ste mu včera nevyčistili?! To je ten pes celý deň zavretý?!...")...

Ale nechcela som písať o tom. To len na margo toho, aká by som mala byť vďačná za to, že môžem mať doma Daminu.  Kto čítate moje blogy, tým ju nemusím predstavovať. Damina u nás absolvovala, RTG vyšetrenia, extrakciu piatich zhnitých stoličiek, ovariohysterctomiu a včera aj PRP. Celkové náklady 550 euro. ( Za tie peniaze si kúpim takého psa, akého budem chcieť - teda plemeno, pohlavie, veľkosť v dospelosti, vek, farbu... od takého chovateľa, od akého budem chcieť a hlavne vtedy, kedy budem chcieť ja! Čiže ak ma niekto presviedča, aká mám byť vďačná za to, že som si vzala mrzáčika z útulku, tak je buď hlúpy, alebo neinformovaný, alebo nevie počítať.) Každopádne si myslím, že JE to dobrý skutok.

Ale ani toto nie je náplňou môjho článku. Je mi jedno, že Damina je z útulku. Dokonca je mi jedno, že je stará, že je to kopov - ktorého som nikdy nechcela, že má ako týraný pes určité... „obranné reakcie"... Ak na ňu človek zvýši hlas, považuje to za útok na seba a keďže podľa nej najlepšia obrana je útok, okamžite útočí a hryzie.  To nie je o tom, že človek na ňu kričí, ale o tom, že nepozná rozkazy - na: Damina, poď von! vyštartuje po človeku. Líha si pred dvere, a keď ju chce človek prekročiť (nie vyhnať - tu nemáš čo ležať, ale iba prekročiť a neobťažovať ju), tak opäť útočí. Atď, atp. Proste mi nevadí, že má  samé zlozvyky a neduhy, ktoré musím liečiť - a mnohé sa ani liečiť nedajú, iba tlmiť príznaky. Raz som si ju nechala a je to môj pes.

Na predných nôžkach má ťažkú artrózu. Chodí s nami na prechádzky, ale vždy zaostáva, aj keď sa doslova vlečieme. Moji sú nervózni, čo mi to tak dlho trvá, nemajú z prechádzky žiadne potešenie, a ona je stále ďaleko za nami...

Minule som sa vrátila, lebo mi jej bolo ľúto. Pripadala mi taká opustená. Neustále sa po nás pozerala a snažila sa, čo jej boľavé nohy dovoľovali. Dokonca sa za nami vydala cez pole - skratkou... Keď sme sa stretli a oslovila som ju, v očiach jej blysla iskra radosti, že je zase s nami. A ja som si povedala, že aj pre tú iskru, jej musím niečo s tými nôžkami urobiť. Volala som Gabike a prosila o skúmavku so „zázračnou" tekutinou na PRP...

Nuž a včera tento zákrok absolvovala. Opäť sme spravili snímky, aby sme vedeli kam presne tekutinu aplikovať... Doma bola po narkóze nevrlá a zlá a aj ubolená...

Dnes ráno, ale to už bol iný pes. Vystierala sa tak, ako to dovtedy nikdy kvôli bolesti nerobila. Celú hodinu mi „rozprávala", ako sa cíti. Nedá sa to tu zopakovať, pretože okrem tých ... citosloviec, ktoré sa nedajú zapísať, sa nedá opísať výraz jej tváre, radostná iskra v očiach, celkový postoj tela a to jej radostné „tancovanie", neustále oblizovanie a dožadovanie si mojej tváre v správnej blízkosti, aby mi mohla dostatočne vyjadriť svoju vďačnosť a poďakovanie...

Na prechádzke nám stačila, dokonca sa rozhodla, že konečne bude prvá a bolo vidno, že si to neskutočne užíva. Už nebola posledným mrzáčikom, ktorý sa iba snaží dohoniť ostatných. Bola „plnohodnotným členom", ktorý má rovnaké možnosti ňuchať, behať kam chce, a užívať si všetko, čo prechádzka ponúka. To všetko som na nej videla - práve tak sa cítila. Keď som ju ohlásila: Damúšik..., doslova pricválala a nechala sa hladkať.

Nuž a to by mohlo byť všetko. Isto mi teraz mnohí napíšu, že to predsa stálo za všetky tie peniaze, atď... a že dobrý pocit je viac, ako nejaké euro navyše... Nuž... momentálne je môj manžel už druhý mesiac bez práce, pretože firma, v ktorej osem rokov robil, skrachovala. Má 53 rokov a keď niekomu povie, aký je starý, tak ho každý zamestnávateľ „vypoklonkuje". Starší syn je na tom podobne (zrušené pracovisko), aj keď je nepomerne mladší. Mladší syn chodí do školy, a tak peňazí naozaj nie je nazvyš. (Poviem pravdu -chýbajú...) Predsa sme však nenechali Daminu „napospas osudu" a aj z toho mála, čo momentálne máme, sme jej dopriali komfortnejší život. (Dokonca sme si vzali ďalšieho psíka do dočasky.) Nie preto, že mi ktosi na FB vynadal, že som sebecká a hlúpa a že by som mala byť vďačná za psa z útulku. Možno preto, Damina je tvor, ako každý iný a zaslúži si pekný život. Škoda len, že ľuďom, ktorí sa o to snažia, nadávame a „pľujeme na nich jedovaté sliny" - to je také slovenské. Skôr by sme sa mali snažiť o to, aby boli praví vinníci opustených a týraných dušičiek potrestaní - to je také západné...

PS- tento článoček je aj pre Lenku Čorejovú - aby pochopila, prečo ešte Zorro -pomstiteľ nie je vykastrovaný...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?