Zápisky o ľuďoch - toto ste už čítali

Autor: Martina Tóthová | 16.12.2013 o 0:45 | (upravené 16.12.2013 o 0:55) Karma článku: 10,11 | Prečítané:  1079x

Včera som si pozrela správy. Vraj sa ďalšia mamička nevráti z cesty a dve deti budú na Vianoce samé. Vždy ma to bolí. A aj keď je predvianočný čas a každý by sa mal radovať (alebo piecť medovníky, ozdobovať stromček, spievať koledy, baliť darčeky a hľadať vhodné skrýše...) predsa vám sem len dám článok, ktorý nie je veselý. Zažil ho môj syn a tentoraz ho opísal ako traumu na hodine psychológie. Už som o tejto skutočnosti kedysi písala. Dnes to máte z prvej ruky. článoček som chcela upraviť, pretože myšlienky sú často chaotické a aj s gramatickými chybami. Napokon som od toho upustila. Sú v ňom aj vulgarizmy - snáď ich administrátor zezmaže - sú to všetko citáty a sú zo skutočného života. Už nebudem zdržovať. Chcela by som ešte, aby ste sa nad článočkom zamysleli a aby ste si uvedomili, že keď sa stane nešťastie, nepostihne iba onú rodinu, ktorej sa to týka. vždy to zasiahne aj iných... (A dnes, takto sprostredkovane to opäť zasiahlo aj mňa...)

 

Pred tým ako som začal študovať na tejto úžasnej škole som pracoval vo Fakultnej nemocnici Nitra ako sanitár na oddelení operačných sál. A z tohto obdobia a zároveň a prostredia sa odvíja príbeh ktorý sa mi stal a bol mi veľmi nepríjemný, čo sa týka po psychickej stránke.

Som veľmi rád, že si to nepamätám do detailov, že si nespomínam na dátum, aj keď by som si to vedel zistil, ale po čase som si povedal, že nemôžem na tú službu a na tú pacientku myslieť, lebo som bol vždy z toho akurát len smutný, a preklínal svet aký je nespravodlivý.
Nebol to obyčajný deň, lebo moja nočná služba začala prácou, čo na tomto oddelení nebolo zvykom. Keďže som po nastúpení musel ísť hneď k operácii nemohol som skontrolovať ostatné sály, čo sa musí robiť vždy pri nástupe do služby, tým pádom som nevedel v „akom sú stave". Služba mi začala o 18:00, operovalo sa do nejakej 21:00-22:00. Som veľmi rád, že si to už presne nepamätám. Po operácii som odniesol pacienta na oddelenie vrátil sa späť a zvonil mobil s oznamom od sestier, že k nám nesú polytraumu, nejaké mladšie dievča po autonehode. Očakával som traumatologickú operáciu a pripravoval operačnú sálu kde sa pred chvíľou dooperovalo (predtým sa operovalo na traumatologickej sále). Po chvíli prišli sestry, stále nevedeli kde sa vlastne vôbec bude operovať, ani čo ani nič, čo je vlastne najhoršie pri takomto ozname: „ polytrauma" človek nevie na čo sa chystať. Po chvíľke rozhovoru v duchu nadávok kvôli dezinformovanosti, zazvonil mobil, mám ísť na ARO po pacientku, chirurgická operácia. Sestry utekali chystať inštrumenty, ja som bežal na ARO po pacientku. Zišiel som výťahom na 1. poschodie a videl som ako po dlhej chodbe uteká doktor a sestra tlačiac posteľ, čo ma riadne zaskočilo, pretože polytraumy som už zažil mnohokrát a nikdy s nimi neutekali, keď boli pacienti stabilizovaní aj keď v kritickom stave išli len rýchlejším krokom. Dobehol som k nim, chytil posteľ a rozbehol sa ešte rýchlejšie. Pri výťahu som sa prvý krát pozrel na pacientku. V tej rýchlosti som si ani nevšímal poriadne ako vyzerá, v hlave som si dával do kopy čo urobím ako prvé keď prídem na sálu, kam pôjdem čo zapnem čo kam dám atd. Na koniec som sa tak zadíval na pacientku, bolo to veľmi mladé dievča, typoval som tak do 15 rokov, mala dlhšie blonďavé vlasy, ružovú mikynu s nejaký zvieraťom vpredu. Bola celá špinavá od blata, mala ešte na sebe malé náušnice, vyzerali ako z bižutérie, ešte stále prstene na rukách, celé to všetko jej kazilo mnohopočetné vnútorné poranenia, umelý ventilátor a intubačná kanyla.

Keď sme dobehli na sálu čo bola otázka asi dákych 45 sekúnd až minúty odkedy som odišiel po pacientku, doktori sa už umývali, sestry chystali inštrumenty. Anestéziológ povedal osadenstvu na sále: „Lucia 13 rokov, po autonehode, dostala 2 konzervy krvi na Áre, tretia jej tečie, na žive ju drží 24 adrenalínov."  Rýchlo sme preložili pacientku na operačný stôl, posteľ z „Ára" na predsálie. Najhoršie bolo, že som sálu nestihol skontrolovať pred začatím, tak som nevedel čo chýba, čo kto stratil, preložil, odložil, odniesol, požičal a podobne čo bolo na dennom poriadku. Na sále bol hrozný ruch aký som ešte nezažil, každý hovoril cez každého čo po sebe chceli čo najrýchlejšie, každý kričal na mňa čo po mne chceli a nemali aby som priniesol, vždy som vybehol zo sály a utekal po nejaký inštrument alebo pomôcku na inú sálu, vrátil som sa znovu pre niečo iné na rozkaz od niekoho iného. Keď som sa vrátil vynadali mi sestry, že pri polytraume nemám čo chodiť preč a mám byť nepretržite na sále, pričom na ich príkaz som ju opúšťal, ale na to som si zvykol. Boli v strese ako každý. Popri tom ako sme sa všetci pripravovali na operáciu som začul ako sa rozprávajú doktori:
„Dáky najebaný kokot ich zrazil v (dáka dedina za Nitrou, som rád, že si to nepamätám) „
„Koho ich?"
„Ju a jej kamaráta, 20 ročného, boli na prechádke."
„On leží kde ? Na Áre?"
„Odhodilo ho 20metrov do poľa, na mieste mŕtvy, ona mala šťastie, skončila v jarku, on schytal väčšiu ranu"

Doktor nahnevaný prišiel k pacientke, chytil ju za stehná a rozhorčene povedal, že krváca už aj do nôh, čo už všetci vedia, že je zle. Rozstrihali sme jej mikynu, tričko, umývali sme ju od blata, dávali jej dole prstene, bolo to také neopísateľné, bola absolútne bez života, nikto si to ale tak nebral, robili sme to v rýchlosti a na nič také nemysleli. Skôr než sa začalo operovať som zistil, že je nefunkčný odsávací prístroj, ktorý treba použiť hneď na začiatku na odsatie krvi z dutiny brušnej. Z chuti som si obehal všetky sály kým som našiel správnu súčiastku, ktorú môj kolega v ten deň stratil. Dostal som za to vynadané od doktorov kt. nemohli začať. Každý bol strašne nahnevaný a nadával, lebo ju nechceli vidieť umrieť na stole. Pamätám si , že dostala toľko transfúzií, že som prestal rátať koľko krát nám doniesli krv na oddelenie. Keď upadol počiatočný ruch a ja som sedel pri sestre sledujúc a počúvajúc doktorov, som urobil tú najhoršiu vec čo som mohol. Začal som nad ňou rozmýšľať. Ako mi je to ľúto, že ju niečo takéto stretlo, a už to nebola pacientka. Všetky tie otázky ktoré si určite budú dávať jej rodičia celý život sa vynárali v mojej hlave. „Prečo ona, prečo tak mladá, v 13tich rokoch toho nestihla ešte toľko veľa, keď zomrie starý človek tak ten si aspoň už odžil svoje ale ona nie." Čím ďalej som bol nahnevaný na toho chlapa ktorý, jej opitý ukončil život a aj jej kamarátovi. Ktorý bol tak nezodpovedný, že by práve on nemal mať právo na život a nie ona.

Sem tam zazvonil telefón na sále pre doktora, pýtali sa z ára, ako je na tom a podobne. Asi v polovici operácie sa vrátil anesteziológ od telefónu a povedal nám, že ten šofér išiel ďalej a havaroval v nasledujúcej dedine, skončil len so škrabancami.

Pocit nespravodlivosti sa vo mne ešte viac prehĺbil po tejto novej informácii. Rozhodol som sa nemyslieť na to. Vzal som mobil do ruky, že si idem prečítať nejaký článok na internete aby som na to nemyslel. Otvoril som aktuality.sk a prvé čo na mňa vyskočilo bolo „Tragédia za Nitrou." Obdivuhodný výkon médií, že to stihli do pol hodiny od nehody a už je tu titulka,  a okrem toho keď sa to stalo v noci. Prečítal som si znechutene článok, ktorý sa neuveriteľne podobal realite a nebolo v ňom nič vymyslené. Rozhodol som si prečítať aj diskusiu, ktorá bola plná adekvátnych reakcii na takýto článok, od plačúcich ľudí, ľudí preklínajúcich šoféra, ľudí ktorý hovorili že sa modlia aby Lucka prežila a podobne. Najskôr ma napadlo, že tam napíšem komentár, že Lucka bojuje o život, ale že je v dobrých rukách a doktori robia čo je v ich silách. Na koniec som od tohto nápadu upustil aby som nevynášal „informácie" z nemocnice.
Stále rovnako, možno viac deprimovaný som vypol mobil, odložil do vrecka a pozeral ďalej na doktorov. Asi po troch hodinách skončili. Nezabudnem na to ako sa tvárili. Sami nevedeli či prežije. Chceli aby prežila ale vedeli, že jej šance nie sú vysoké. Ukončil to doktor nahnevanou vetou „Do riti veď je to len 13 ročné decko" a odišiel od stolu sa umyť.

S anesteziologickým tímom sme zaniesli pacientku na ARO. Sám som sa potom vrátil na oddelenie, upratoval smutne sálu a samozrejme rozmýšľal na Luciou, lebo sa to nedalo zastaviť. Upratal som sálu a pri dverách som stretol chirurga a sestry. Doktor nám povedal, že sa vyspíme a o 5tej sa ide operovať ďalší pacient. Obdivoval som to že „sa vyspíme" lebo mne sa spať nedalo.

Zaspal som pred štvrtou a 4:50 ma budili sestry aby som išiel po pacienta na chirurgiu na operáciu žlčníka či čoho. Keď sme sa všetci stretli opäť v plnom počte na sále, anesteziológ nám povedal, že pacientka zomrela hodinu po operácii na „Áre". Moja nálada sa prehĺbila absolútne pod bod mrazu. Mal som chuť si sa sadnúť niekam na opustenú lavičku za mesto, vypnúť slnko ktoré sa už hrabalo na oblohu a v noci sám piť. Mal som na to chuť a chcel som to, aby som unikol od vlastných myšlienok ktorým som nebol pán a stále mysleli len na ňu.

Keď ma prišiel vystriedať kolega do rannej tak som práve vracal z oddelenia, kde som bol zanieť pacienta po operácii. Spýtal sa ma s úsmevom akú som mal službu. Čakal, že som nič nerobil celú noc. Nemal som chuť sa s ním o tom rozprávať a znovu si celé premietať, tak som mu len odvrkol nejaký vulgarizmus popisujúci celý priebeh nočnej, pozdravil ho zaželal mu dobrú službu a zamieril do šatne. Ako som vyšiel z budovy očakával som  úľavu ktorá neprišla. Po chvíli po mňa prišiel kolega ktorý ma bral domov. Keďže s ním mám dobrý vzťah prerozprával som mu moju službu, ale necítil som sa vôbec lepšie.

Od vtedy som tento príbeh povedal pár ľudom, ale stále sa necítim dobre keď o tom hovorím a ani teraz ako to píšem nemám dobrú náladu a viem, že budem na ňu myslieť ako budem zaspávať..

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?