Zápisky o ľuďoch – trochu aj o mne

Autor: Martina Tóthová | 22.6.2014 o 15:24 | Karma článku: 15,79 | Prečítané:  6203x

V nedeľu prídem neskoro do práce, takže sa do obeda nezastavím, toľko je tam roboty. Je niečo po dvanástej, keď si na chvíľu sadám s kávou v ruke. Zvoní mi telefón. Na moje: prosím, sa ozve: dobrý deň, Martinka. Tu je sestrička z dialýzy, dám vám pani doktorku...

Dobre. Na okamih sa zamyslím. Na čo mi volajú – je nedeľa. Dnes nejdem na dialýzu. Že by ju chceli vymeniť? (Občas mi zavolajú – máte čas, meškáme, nebola elektrika / netiekla voda. Neponáhľajte sa...)

Ozve sa pani doktorka: „... volali mi z Bratislavy – majú pre vás obličku. Nemáte dôvod odmietnuť, však?...“ Nie... počujem, ako niekto miesto mňa odpovedá. Mne sa v tom okamihu zastaví nie len dych, ale aj srdce. Rozumiem síce slovám, ale sú proste... neskutočné. Ako keby vám niekto oznámil, že nastal koniec sveta, či nás obsadili mimozemšťania...  Je štvrť na jednu popoludní.

 

   ... je štvrť na šesť popoludní. Ležím na dialýze. Viem na čo posielajú pacientov pred transplantáciou na dialýzu. Aby si mohli dať do poriadku myšlienky. Ležím bez pohybu, zavriem oči, vyrovnám dych, spravím si uvoľňovacie cvičenie a „odchádzam“ za Svojím Anjelom. (Raz mi vysvetľoval, že aj oni majú mená, ale my im nerozumieme. A tak mu vravím iba Môj Anjel, aby som ho odlíšila od iných anjelov...)

Mám strach. Vravím mu a spomínam si na všetky tie Jóbove zvesti zo správ: ...po banálnej operácii nosných mandlí ostal mladý chlapec v bdelej kóme... Bude to dobré. Odpovedá. Dobré?! Povedal si, že aj smrť je dobrá. (Je. Vraj je to to najlepšie, čo nás môže postihnúť.) Nechcem umrieť! Neboj sa. „Chlácholí“ ma. (Nikdy mi na nič nedal priamu odpoveď. Ale vždy, keď niečo poradil, dopadlo to presne tak. Za všetky tie roky, čo si za ním chodím po radu, keď neviem „kudy kam“...)

Po dialýze nasleduje znova odber krvi – na porovnanie výsledkov a už čakám vlastne len na ne. Sestričky sa ma pýtajú, či mi niečo netreba, prichádza lekár, predstavuje sa, vysvetľuje (nemusí, mám to dávno naštudované), pýta sa či rozumiem, čo chcem ešte vedieť... (Nič.) Prichádza anestéziologička. Vysvetľuje postup uspávania (nemusí), kontroluje, upokojuje, že všetko dobre dopadne...

Je pol deviatej večer, keď do mňa zarežú...  

...Je presne polnoc, keď ma prinesú na JIS-ku. Nasledujú opäť odbery (ktoré ledva vnímam), napoja mi infúznu pumpu, EKG, merajú tlak... a čas sa vlečie neuveriteľne pomaly, ale nič ma nebolí – takmer ich podozrievam, že so mnou nič nerobili. Len tie katétre a dren, čo mi vedú z tela...

Je pol štvrtej ráno, keď zaspávam, o pol piatej ma budia, že ma idú poumývať. Umývajú, prezliekajú posteľ. Prinášajú čaj, držia pohár pri ústach... robia všetko preto, aby mi bolo dobre...

... Prichádza lekár – vraj ako sa mám, či mi niečo treba, či sú na mňa dobrí... mám obličku, nechcem nič viac...

Prichádzajú „deti“ z rehabilitačného (vypadajú na šestnásť, aj keď majú určite viac) a začínajú so mnou cvičiť, aby som bola čím skôr fit.

Na JIS-ke medzitým pribudne päť nových pacientov po operácii. S každým príde anestéziologička, povie aké analgetiká dostal, čo má ešte dostať, v akých intervaloch.  Pacienti sa preberajú, kvília, sestričky ich „obskakujú“, merajú teplotu, tlak, EKG... všetko, čo treba. Pán sa sťažuje, že má veľké bolesti – dajte mi niečo! Žiada. Sestričky vysvetľujú, že dostal, že je čerstvo po zákroku, nič mu úplne bolesť nevyblokuje, nemôžu ho „oblbnúť“ úplne... postupujú podľa predpisov... ale zároveň volajú anestéziologičke, „podávajú hlásenie“ a pýtajú sa, či by pánovi nemohli ešte niečo dať na zmiernenie bolestí. (Môžu, dávajú, pán zaspí ako bábo a je v „limbu“ celých päť hodín. Trochu mu závidím.)

(Všetko to sledujem a uvedomujem si ten rozdiel, keď som bola naposledy ja operovaná a zobudila som sa na neuveriteľné bolesti. Prosila som sestričku, aby mi dala nejaké analgetiká, no odbila ma slovami – pýtajte si na vizite! Kedy bude vizita? Ráno o ôsmej! A koľko je hodín? Pol šiestej! Ráno, alebo večer? Večer!... Celú noc som preležala so zaťatými zubami, zavretými očami a myšlienkami, ktoré sa od tej krutej bolesti nevedeli odpútať. A tu: ajhľa – Človek!)

A už ma znova „obskakujú“ – vraj či sa nechcem napiť, umyť, osprchovať... chcem...

... Ráno ma prevážajú na izbu... A celých zvyšných desať dní sú sestričky (a všetok nemocničný personál) neuveriteľne milé, láskavé, ochotné...  Vysvetľujú, pomáhajú, sú psychickou oporou pacientom, ktorým sa zdravotne veľmi nedarí a sú zúfalí...  Sú proste ľudské.

    A to je vlastne dôvod, prečo píšem tento článok. Nepochybujem, že mnohí pacienti majú úplne iné skúsenosti ako ja a sú nespokojní. Tiež sa verejne vyjadria a posťažujú – koniec koncov – majú na to právo. Ale ja som ešte nikdy nevidela (napr. v správach), že by mal niekto aj pozitívne skúsenosti a tiež to dal nahlas vedieť „celému svetu“. Sťažovať sa – to je také slovenské. Škoda len, že sme si tiež nenavykli „nahlas“ pochváliť ľudí, ktorí robia svoju prácu s láskou a zanietením. Isto – berú za to plat. Malo by to byť samozrejmosťou. Ale priznajme si to: - aj nás poteší, ak je niekto s nami spokojný a pochváli nás a našu prácu. Veď nie len chlebom je človek živý...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?