Zápisky o zvieratkách – óda na lásku

Autor: Martina Tóthová | 3.7.2014 o 23:21 | (upravené 6.7.2014 o 23:41) Karma článku: 8,75 | Prečítané:  1071x

My sme a stretli uprostred svojich životov, prepadli jedna druhej a žili spolu šťastne, až do smrti. Do Zarinej...  

Rozmýšľam, čo napísať viac. Všetko je vypovedané. Zara je... Zara bola aziatka. Prišla ku mne sedem mesačná na výchovu a odvtedy, až do jej smrti, sme sa jedna na druhú vždy tešili. Milovala ma rovnako, ako ja ju, a keď sme boli spolu, každý náš deň bol ako sviatok.

Zara mala neuveriteľne krásnu povahu. Pravú aziatksú. Bola obozretná, nedôverčivá, podozrievavá, majetnícka, milovala jediného „pána“ a pri tom všetkom bola neuveriteľne milá, láskavá, srdečná a dobrá...

Moji psi ju milovali (pravdu povediac, nič iné im nezostávalo. Logika im vravela, že lepšie je byť s ozrutou zadobre, ako lietať dva metre vzduchom – lebo verte, aj to zažili.), mala ju rada moja rodina, moji kolegovia, dokonca klienti a iní psi. Keď sme v robote potrebovali krv, zavolali my: neprinesieš Zaru?, a ja som ju priniesla. A ona – hoci vedela, že sme na ňu opäť ušili lotrovinu, že máme v rukách špicaté a ostré veci, ktorými jej budeme robiť zle... prišla, držala a zachraňovala psie životy. Majiteľom vlievala do duši radosť a nádej, že ich psík ešte neumiera, pretože ona to zariadi...

   ... a takto by som o nej mohla písať ešte päť strán...  

Ibaže... jej čas sa naplnil a Zara ochorela ťažko, preťažko... a hoci sme sa dva mesiace snažili zo všetkých síl a ona bojovala doslova ako dračica, svoj boj nevyhrala. Rakovinový nádor lymfatickej uzliny pod pravou lopatkou rástol a nedal sa zastaviť...

    ...Prišla som sa rozlúčiť a zhodnotiť jej stav. Nepočula ma, nevidela ma a predsa som začula, ako bubnuje svojím zbytkom kupírovaného chvosta do podlahy. V očiach mala toľko radosti a zároveň toľko bolesti...  Nechcela som plakať. Nechcela som ju stresovať... a tak som ju len hladkala a vravela, že je krásna a silná, ako kedysi, že jej majiteľ sa na ňu moc teší, že aj ja sa teším, keď sa spolu stretneme a vedela som, že z jej sviečky ostal už len malý ohorok...

   ... Na druhý deň sme prišli spolu s Vladom. Privítala nás rovnako srdečne, s rovnakou láskou v očiach i srdci, ako mňa deň pred tým... Neviem, či vedela... každopádne nám bola vďačná, že sme s ňou...

Čo viac môžete urobiť pre milovanú bytosť?...  Jej srdiečko bolo statočné a silné, ako sa na pravého ázijského bojovníka patrí, a tak Vlado pridal trochu „vitamínu“, aby sa jej ľahšie odchádzalo...

 

(Je to zvláštne, ale po poslednej anestéze – tej mojej, pri TP – som nejako prestala smútiť za mojimi psíkmi, ktorí ma opustili. Mám pocit, akoby ma počas tej operácie „strážili“ a všetko mi vysvetlili. Niežeby mi nechýbali, iba akosi... viem, že sú presne tam, kde majú byť a ja tiež presne tam, kde mám byť... a že po čase... budeme tiež presne tam, kde máme byť – spolu... )

A tak ani za Zarou nesmútim. Tiež má svoje „miesto“, kde je šťastná. A ja... ja ju vo svojej záhrade stále v duchu stretám – ako sa s entuziazmom sebe vlastným vrhá k plotu a susedovým malým psíkom vysvetľuje, že ak sa k nim dostane, narobí z nich dvojnásobok ešte menších. Ako, po tom, čo ju Whisky pohryzie do pysku zareve, rozzúri sa a otvorenou papuľou „mastí“ Whisky po krku a reve na celú záhradu: uvedomuješ si, že ťa môžem zabiť?! Ako leží na svojom obľúbenom strategickom mieste, odkiaľ vidí do domu aj na cestu a vrhá sa cez plot (až má polovicu tela za ohradou) na cyklistu a straší ho ručaním: bububu!!! (Cyklista, chudák, skoro zinfarktuje, a Zara dobehne do domu, škerí sa na mňa a pýta sa: videla si to? A ja ju hladkám a láskam – videla, zlatko. Si šikulka...)

... A to je vlastne koniec. Za svoj život pomohla mnohým psíkom či už svojou krvou, alebo socializáciou, alebo ich naučila slušným móresom... Naučila mnohých ľudí, že veľký pes nemusí byť zlou beštiou, ktorej sa treba báť, že všetko je o výchove a o prístupe... ale zo všetkého najviac Zara rozdávala za svojho života lásku (aj keď jej zmysel pre humor bol neprehliadnuteľný.)

Veľmi si vážim mojich kolegov, ktorí pre „našu“ Zaru robili, čo bolo v ich silách. Ktorí vo svojom voľnom čase, za svoje peniaze, bez nároku na honorár, alebo len preplatenie výdavkov prichádzali za ňou a liečili ju a snažili sa zo všetkých síl...

Ale nemala by som zabudnúť ešte na niečo. Chcela by som veľmi poďakovať svojmu priateľovi z detstva, ktorý si vybral práve mňa, ako učiteľku jeho Zary a tým mi umožnil prežiť s ňou nádherné štyri roky života.  Zara nebola prvá, ani jediná aziatka (aziat) v mojom živote, ale pre svoju úžasnú povahu sa stala prvou a jedinečnou.

Zlatíčko, nech už si kdekoľvek, nech už kráčaš kamkoľvek, po akejkoľvek ceste – prajem ti, aby si bola šťastná a dúfam, že sa ešte stretneme.

S láskou  Maťa

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?