Zápisky z veteriny – smrti netřeba se báti

Autor: Martina Tóthová | 30.10.2014 o 17:18 | (upravené 30.10.2014 o 20:08) Karma článku: 8,71 | Prečítané:  1273x

Smrti netřeba se báti, věřte mi, neboť jste-li vy, není smrt, a je-li smrt, nejste vy. Samoty je třeba se báti, věřte mi, neboť není nic strašnějšího, než být sám ve světě bez lásky a něhy matky, sestry, milenky, bez lásky a oddanosti otce, bratra, přítele, sám s lítým hladem, nepřízní počasí, nenávistí okolí, žárem horečky a mokvajícími ranami…

…sám se svým bolem, beznadějí, se svými trýznivými sny, se svými obludnými přeludy a mučivými fata morgánami…   …být sám, ó jaká hrůza, sám se sebou. Není strašné to, čemu se říká smrt, strašné je to, čemu se říká samota…

(Dr. Irena Sehnerová – o převtělování zvířat i lidí)

 

Volá kolega zo Šiah, že k nám posiela pacienta – 5 ročnú yorkšírku. Psík má problémy už pol roka: v noci býva nepokojný. Dostával lieky na upokojenie, tie zaberali, ale v poslednej dobe nezaberajú a teraz sa nepokoj zmenil na agresivitu – psík je celú noc zlý, zavýja, hryzie a majitelia nevedia čo s ním – chceli by ho u nás hospitalizovať – pravdu povediac, aby si od prebdených nocí oddýchli…

Prichádzajú o dve hodiny. Sú traja a všetci sú… ako by som to povedala…  čo sa týka rozumu, bola príroda trošku skúpa. Narábajú s ním tak, že aj pri úplnom zdraví by mu spôsobovali bolesť. Upozorňujem ich, ale je to ako hádzať hrach na stenu. Posielam ich teda do čakárne a volám Klaudiu, aby mi pomohla. Tá im po odobratí krvi na biochemku aj hematolku začne dávať „lekcie“ z výchovných postupov. Pokladám to v danom okamihu za zbytočné – títo ľudia to aj tak nepochopia a okrem toho som si istá, že pes vyvádza hlavne preto, že mu je strašne zle…

Volá ma Vlado do operačky a tak trávim zvyšok večernej smeny s ním. Všetci pomaly poodchádzali domov, ostali sme len my dvaja a hospitalizovaná yorkšírka zo Šiah, ktorá neuveriteľne plače, zavýja, dobýja sa von a je doslova šialená strachom z neznáma. Medzi jedným a druhým úkonom prosím Vláda, aby ju dovyšetroval. Otváram opatrne klietku a beriem si „na pomoc“ uterák – ak by bola agresívna, aby som nemala ruky hneď na rane. Ale sučka je vystresovaná, rozšírené zrenice, uslinená, vyšťavená a poddáva sa úplne bez slova, a keď ju opatrne vezmem do náručia, doslova mi v rukách „odpadne“. Hladkám ju a „čičíkam“ a idem za Vladom do vyšetrovne. Sono potvrdí to, čo ukázali krvné testy – cirhóza pečene v konečnom štádiu. Psík má veľké bolesti, preto narieka a majitela, ktorí s ním neohrabane manipulujú, mu spôsobujú bolesti, ktorým sa bráni hryzením. Ako im má toto úbožiatko vysvetliť, že ich dotyky ho bolia? V mojich rukách je to len „kúsok vechťa“, ktorý je vďačný za ľudské teplo a pohladenie, hoci aj od cudzinca, cudzinca, ktorý ho vyslobodil z klietky, kde bolo všetko neznáme – bez misky na vodu, bez jedla, bez tepla domácej deky, bez majiteľov, ktorí sice spôsobujú bolesť, ale sú jeho vlastní… „Uspime“ ju. Navrhujem Vladovi, pretože obaja vieme, že jej dni sú zrátané a že po zvyšok svojho krátkeho života bude iba trpieť. Vezme prijímací formulár a volá im: dobrý večer, volám kvôli Bettynke…

Keď dotelefonuje, spýtavo na neho pozriem. Zajtra sa prídu rozlúčiť… Predstavím si zúfalstvo toho malého tvorčeka, ktorý sa mi trasie v náručí. Ako prebdie celú noc v bolesti, v smútku a samote… sám se svým bolem, beznadějí, se svými trýznivými sny…

Dáváme jej acepromazín, aby sa trošku ukľudnila a v akomsi polospánku, polobezvedomí pretrpela do rána. Prenášam ju do chodbičky pred zubárskou izbou. Dávam jej na zem deku, misku s vodou a dúfam, že po takej obrovskej dávke sedalinu zaspí. Má už neurologické príznaky, kvíli a zavýja, hoci si myslím, že takmer nevníma. Keď ju vezmem na ruky, tak už len poštekáva… 

Nemôžeš ísť so mnou, zlatko. Prihováram sa jej. Tebe by som nepomohla a ja by som prebdela celú noc. Ukladám ju na deku, z ktorej okamžite zlezie a bezcieľne blúdi chodbičkou,  kvíliac pri tom. Odchádzam dozadu a cestou zdravím Vlada, ktorý má nočnú a ktorý ešte robí dve entropiá. Zpredu ku mne dolieha kvílenie, ktoré stíchne až vtedy, keď za sebou zavriem vchodové dvere.  Cítim sa ako zradca. V aute ma napadne úryvok z Ireninej poviedky: …Není strašné to, čemu se říká smrt, strašné je to, čemu se říká samota…

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?