Zápisky o ľuďoch – v inom živote

Autor: Martina Tóthová | 4.11.2014 o 0:31 | (upravené 4.11.2014 o 10:35) Karma článku: 11,93 | Prečítané:  1223x

Bojím sa, že tento článok bude vypadať ako leták na „nepriateľskom území“ z ministerstva propagandy, ale musím ho napísať, lebo to tak cítim...

Je to päť mesiacov, čo sa môj život zmenil. (Jasné, že mám každodenné starosti – kto ich nemá –, ale tie sú malicherné v porovnaní s tými predošlými.) Ja viem, ľudí na dialýze sú tisíce. Mnohí majú také šťastie ako ja a po relatívne krátkom čase (verte, že akýkoľvek čas na dialýze je pridlhý!) podstúpia transplantáciu. Ale verte tiež, že ešte nemajú vyhrané –, musia sa spojiť všetky sudičky vesmíru a byť k vám neuveriteľne naklonené, aby ste po transplantácii skutočne „ožili“ –, tzn. že sa váš zdravotný stav výrazne zlepší, zlepší sa váš život a hlavne jeho kvalita. (Toto slovné spojenie: kvalita života, rezonuje dnes vo všetkých masmédiách ako čarovné zaklínadlo. Možno preto, že väčšina z nás žiadnu kvalitu života nemá – iba nekvalitu.)

Často myslím na svoj život pred. Ten po si užívam každučičký deň. Každý večer ležiac v posteli ďakujem Vesmíru za život po a hodnotím svoj prežitý deň. Či som dnes urobila maximum pre svoju novú obličku. Či som dnes urobila aspoň niečo, prečo sa mi oplatí žiť. Či mi môj dnešný deň priniesol radosť a uspokojenie a či som z tej radosti, uspokojenia a ešte trochu navyše rozdala ďalej... Snažím sa...

A dialýza? Tá je pre mňa nekonečne vzdialená, akoby som ju prežila v inom živote. Myslíte si, že si na sestričky či ostatný personál z dialýzy spomeniem? Že mi chýbajú? Ale áno... jasné, že mi chýbajú tie milé, usmievavé tváre, ktoré som každý druhý deň stretala. Každá jedna z nich mala (má) svoje vlastné finančné, zdravotné či rodinné starosti, ktoré ale vždy nechávali za dverami šatne a k nám sa správali milo, láskavo a hlavne profesionálne. Žiadnej nechýbal na tvári úsmev.  Nikdy nefrflali. Nikdy som ich nevidela nahnevané či podráždené. A verte, že tak, ako my máme v poliklinike rôznych klientov, aj ony na dialýze majú. Tiež by mohli písať svoje príbehy.  Už len o mne... ako ma psychicky povzbudzovali, ako doslova robili to, čo mi na očiach videli. Prepínali program na telke, keď sa mi nepáčil. Podali pohár čaju. Prikrývali, keď mi bolo zima, utierali spotené čelo, keď mi bolo zle. Držali hlavu, keď som vracala do emitky (ale aj všelikde inde) a na moje ospravedlnenia, že som ich nechcela ovracať, len mávli rukou – to sa stáva, len keby sa nestávali horšie veci... Opatrovali ma a starali sa o mňa v čase, keď som sa cítila najneschopnejšie, najúbohejšie a najzraniteľnejšie... (niekedy som mala chuť plakať), ako by človek mohol na niekoho takého zabudnúť? Ako by mu mohol prestať byť vďačný? Nemala som svoje obľúbenkyne, všetky boli úžasné...

Myslím, že za to, že je to na tomto oddelení tak, môže pán primár, ktorý... hm... akoby som to... Isto bol  (je) Veľkým Šéfom (z filmu Mačka na rozpálenej plechovej streche), ale je to človek v prvom rade s veľkým srdcom a zanietený pre svoju prácu. Keď som ho sledovala pri práci (v našej izbe), ako apeluje na „neposlušných“ pacientov, ako vysvetľuje po X-tý krát, že dotyčný by mal robiť to a ono a tamto zase nerobiť... nie kvôli nemu (primárovi), ale kvôli svojmu zdraviu, srdcu, tlaku, očiam, obličkám... obdivovala som ho, s akým stoickým pokojom presviedča človeka, ktorý si svoje vlastné zdravie neváži a nešanuje, aby si ho šanoval. Často som si vravela, že ja byť na jeho mieste, by som len v duchu mávla rukou a povedala by som si, že na takého človeka škoda slov... Ale on mal láskavé a povzbudivé slovo pre každého...

Bol január 2014, keď mi na dialýze pri vizite sestrička priniesla štós žiadaniek na rôzne vyšetrenia, ktoré sa robia raz za pol roka u pacientov zaradených do transplantačného programu. Priznám sa bez mučenia, že som to pokladala za... (odpustite mi ten výraz) kravinu („jasné, že som zdravá, kto má čas na milión vyšetrení?!...“), a večer som štós papierov vyložila na policu s knihami a tam na ne pekne sadal prach. Ale áno – videla som ich tam denne a vždy som si povedala, niečo ako: „na budúci týždeň sa do toho pustím...“, a tak som si to vravela celé štyri mesiace... Bol koniec apríla a na vizite sa pán primár pýta pacientov: máš porobené všetky vyšetrenia na transplantáciu? Mám! Prikyvuje Paťo – hneď v januári som si všetky spravil. (šplhúň! Pomyslím si.) Vy máte porobené vyšetrenia? Obráti sa primár k pani na druhej posteli. Samozrejme. Prikyvuje aj ona. A vy, pani Tóthová? Jeho oči sa vpijú do mojich. Chcete pravdu? Pýtam sa. Samozrejme. Ja ani neviem, kde ich mám. (Klamem. V obývačke v knižnici – podľa mňa sú tam ešte aj teraz žiadanky z pred troch rokov z rôznych abmulancií na rôzne vyšetrenia – asi ich spálim – je tam moje rodné číslo...) Takmer otcovsky sa ma spýta: chcete byť transplantovaná? Chcem. Nechcete. Krúti hlavou. Keby ste chceli, už máte dávno všetky vyšetrenia spravené. V duchu rozhodím rukami: však nehorí! Ale keď prídem domov, vyberiem všetky papiere, a „aby som pánovi primárovi urobila radosť“, na druhý deň ráno začnem obvolávať všetkých odborných lekárov počnúc gynekológom končiac kardiológom a objednávať sa na presné termíny... Posledný dostanem na 3. júna (vraj mám prísť 24.7. na záťažové testy)... päť dní pred transplantáciou...

... a to je vlastne všetko. Keď mi o päť dní zavolajú z dialýzy, teším sa jak „malej Jarda“ a zároveň som v duchu vďačná primárovi, že ma „prinútil“ všetky tie „blbosti“ absolvovať. To bola totiž ďalšia veta lekárky po: máme pre vás obličku. Tá druhá bola: máte všetky vyšetrenia? Na moje áno dodala, keby ste nemali, nemôžeme vás transplantovať...

Tento článok je vlastne verejným poďakovaním dialyzačnému stredisku v Nových Zámkoch, pretože nie je v mojej moci sa inak týmto ľuďom odvďačiť za všetko, čo pre mňa urobili. Počnúc upratovačkami, či technickým personálom, cez sestričky, lekárov, až po primára, ktorý bol (je) v mojich očiach skôr láskavým „ujom“ ako prísnym šéfom oddelenia.  (Pán primár, ak som príliš osobná, nehnevajte sa, prosím, neviem inak, iba byť úprimná.)

Dievčatá, vaše mašiny mi nechýbajú. Ale vy áno. Moc si prajem, aby sme sa  dlho stretávali len ako kamarátky a nie ako sestričky a pacient...

Mata

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?