reklama

Atlaskovo zamyslenie – kam bežíte, nižší primáti?

Včera ma Maťa vzala na výlet. Šli sme aj do nákupného centra, kam občas chodievame, keď sme v Nitre. Musím povedať, že som dávno nebol taký znechutený.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Niežeby tam inokedy bolo málo ľudí, ale čo tam bolo teraz..., to sa nedá opísať. Ľudia arogantní, neurotickí, zlí, ufrflaní, uponáhľaní viac, ako obvykle, nadávajúci, tlačiaci sa..., bolo mi z toho zle. Tiež som si všimol, že som tam jediný zástupca rodu canis a že rôzne „pipiny“ už nemajú v taškách, náručí, či „len“ na vodítkach svoje štvornohé ratolesti, ktoré tam inak celoročne vodia, a „ťuťuli muťuli-ujú“ sa s nimi, mysliac si, že sú načisto dementné (tie ich štvornohé ratolesti). Keď ich tak ľúbia, prečo aj im nedoprajú „čaro Vianoc“? Že by aj tieto „pipiny“ vedeli, že toto čaro Vianoc nie je?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hm..., keď to vlastne všetci viete, prečo to robíte? Alebo si fakt myslíte, že budete šťastnejší, keď budete mať pod stromčekom nový model nejakého bazmeku, ktorý vám bude aj tak iba na dve veci? (Veď viete na čo.) Že budú vaše sviatky „pokoja a mieru“ šťastnejšie a krajšie, keď sa budú vaše stoly prehýbať pod zbytočnosťami, ktoré aj tak nestihnete všetky zjesť, a tak ich o pár dní vyhodíte? Že áno? Fakt si to myslíte? Tak potom ste naozaj iba nižšími primátmi, a to teraz lemurov urážam. Šťastie je duševný stav. Nie naplnenie ega čímkoľvek. Šťastie si nemôžete kúpiť, nemôžete ho zjesť, odniesť si ho vo vrecku, ani si ho odložiť do komory, alebo zahrabať v záhrade, aby sa poriadne odležalo. Šťastie musíte precítiť. Musí sa rodiť hlboko vo vás. Musí z vás prýštiť a rozlievať sa do každučkej bunky vášho tela, až máte pocit, že sa vaše telo rozletí na nexttiliardu (moje vlastné slovo) drobnučkých svietiacich častí, ktoré sa spoja s vesmírom... Šťastie musíte vdychovať spolu so vzduchom. Musíte ho cítiť na koži, vidieť v kline letiacich divých husí. Musíte ho počuť vo volaní dravcov...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nenájdete ho v regáloch a nákupných košíkoch. Ani na svojich účtoch, v peňaženkách a už vôbec nie pod vianočným stromčekom. Verte mi...

Našťastie po tomto otrasnom zážitku ma Maťa vzala do Čajovne dobrých ľudí. Viete, že som tam jediný stály hosť z poddruhu canis familiaris? A viete, že sa tam nikto neponáhľal? Nekričal? Nesácal a nevykrikoval, že on to videl prvý? Milo nás privítali, pridali pár viet o tom, že nás (mňa osobitne) zase radi vidia, ponúkli novinky na ochutnávku, odporučili čerstvý koláčik (aj ja som dostal! Celý celučičký bol len pre mňa!), a napokon naservírovali čaj na čajovom mori, obslúžili nás a zaželali dobrú chuť a príjemné posedenie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nie, nie je to šťastie. Tiež si to človek musí zaplatiť. Šťastie je to, že táto čajovňa ešte stále je, aj napriek ťažkým podnikateľským časom! Šťastie je, že si môžete vybrať, kde a s kým strávite svoj voľný čas. Šťastie je to, že moja Maťa je taká, aká je. Že ma vezme na miesta, kam iní ľudia svojich psíkov neberú. Že vždy myslí aj na mňa a hlavne na mňa, keď sme spolu. A vie, že nepotrebujem veľké dary, ani pod stromček, ani na narodeniny, ani žiadny iný deň v roku. Že nám stačia spoločné chvíle, ktoré si užívame. Že môžem ako veľmi autonómny chodiť voľne po čajovni, obzerať si ľudí, hádať, aký čaj pijú, aký koláčik jedia, a či mi – ak spravím „panáka“ – kúsok z neho dajú. Môžem si obzerať bonsaje, regále plné keramiky, aj iných ľudí, a nikto na mňa nekričí, nevyhadzuje ma a „nepoučuje“ Maťu, že „ten pes musí byť na vodítku!“...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes ráno sme boli na poli za záhradou. Slnko sa predieralo spod mrakov a rozháňalo rannú hmlu ležiacu nízko na poli. Do očí nás „pichali“ slnečné lúče a hriali naše čierne kožúšky. Na oblohe krúžil sokol myšiak, zdravil nás, a jeho volanie sa nieslo po tichom poli ďalej a ďalej. Kus od nás stála na štíhlych nohách vznešená volavka popolavá. A my sme lietali po poli, ňuchali v myších dierach a robili to, čo nám velia inštinkty a čo cítime v hĺbke svojich malých čiernych dušičiek. A vieme všetci do jedného, že šťastie vám nikto nikdy nemôže vziať, pretože je to niečo, čo sa nedá uchopiť...

Škoda, že ste na to pri tom vianočnom zhone zabudli...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu