Zápisky o zvieratkách – bezpečnostný pás

Autor: Martina Tóthová | 15.1.2015 o 19:13 | Karma článku: 8,79 | Prečítané:  1287x

Pred dvomi týždňami sme mali v robote za pacienta yorka, ktorý si na prechádzke strčil nos pod ohradu, kde mu ho celý odhryzol nejaký veľký pes. To zranenie bolo na eutanáziu.

(Možno si pamätáte príbeh odvážnej sučky kdesi v Thajsku, ktorá prišla o hornú čeľusť pri záchrane dvoch detí – bolo to vo svetových denníkoch, až jej nakoniec v USA vybavili operáciu za niekoľko tisíc dolárov.) U nás ľudia nemajú niekoľko tisíc eúr na operácie svojich psích miláčikov, aj keby veľmi chceli a priznávam, že ani tunajší veterinári veľmi často nemajú také možnosti, ako kdesi inde (a to nemusíme ísť ani za Veľkú mláku.) Linda mu „nos“ – alebo to, čo z neho zostalo, zdrôtovala, poskladala a pozošívala, ako sa len dalo a ostávalo už len čakať, či sa zvyšky nosa prihoja... Ako zázrakom prihojili (pretože to vôbec nie je samozrejmosť). Pravdu povediac je z yorka „malá obludka“, pretože kosti sa síce zrástli, ale má menšiu hornú čeľusť, odhalené zuby, takže vypadá, ako zombie, chýba mu nosná huba (to čierne, čo robí psí nos psím nosom...) a jeho majitelia sa pri každom pohľade na neho rozplačú. Už aj uvažovali (teraz, keď sme ho zachránili) o eutanázii. (Je zaujímavé, že keď bol dohryzený, tak plakali, že máme spraviť všetko, čo je v našich silách, aby sme ho zachránili, a keď žije a je iba škaredý, tak uvažujú, že takého škaredého ho vlastne nechcú...) Navrhli sme im, že po úplnom uzdravení mu spravíme plastiku, len musia počkať pár mesiacov, aby sa dalo s tkanivom pracovať...

       ...Raz som išla s Olwenkou po ulici – bol obed, nikde ani živáčka, žiadni ľudia, autá, bicykle..., proste nič, len ja a ona, a keďže bola naučená ísť po chodníku a nevybiehať na cestu, išla, ako mnohokrát pred tým (aj potom), bez vodítka. Oňuchávala si označkované miesta pri bránach, skúmala, čo má kto kde nové a takto sme išli pomaličky domov. Zrazu strčila svoj malý noštek pod bránu, za ktorou čakal „naštartovaný“ nejaký psí „úchyl“, ktorý si chcel niečo dokázať a zaručal na Olwenku... Tá sa, chudiatko, tak zľakla, že vyletela od brány tri metre, rovno doprostred cesty, ktorá bola, chvála Bohu, úplne prázdna... No, a takto sa zrážajú psi! Skonštatovala som nahlas a ďakovala osudu, že žiadne motorové vozidlo práve nejde. Od tej doby veľmi premýšľam, kde nechám svojho psa voľne pusteného a kde naopak bude na vodítku...

Poviem popravde, že s tým majú moji psi problém. Vodítka, obojky, postroje a iné „moderné vymoženosti“ tvrdohlavo odmietajú, akoby som mala doma nejakých tvrdohlavých oslíkov a nie (tvrdohlavých) škótikov. Väčšinou po pripnutí obojku s vodítkom začnú trucovať a pozerajú na mňa s pohľadom plným krivdy. Zaobchádzaš so mnou ako so psom! Neodpustí si vždy Atlasko ublížene poznámku. A ja sa cítim pod psa. Ale pokojne mu vysvetľujem – dávam ti bezpečnostný pás, zlatko. Vždy to pretrpí a netrpezlivo čaká, kedy sa ocitneme mimo nebezpečenstva, aby som ho zase odopla a žil si svoj úžasný voľný život...

A to je to, čo vám chcem týmto článkom poradiť. Nie len nevychovaný, nesocializovaný, „zlý“... pes by mal chodiť na vodítku. Práve kvôli bezpečnosti svojho psíka dobre uvážte, kde použijete „bezpečnostný pás“ a kde mu doprajete slobodu.

Nech sa vám zlí ľudia, zlí psi a zlé príhody vyhýbajú. Krásny večer všetkým...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?