Kto vie, možno sa starší organizmus už nikdy nedokázal psychicky zregenerovať tak, ako mladý, možno by to nebolo iné, aj keby mal o dvadsaťpäť menej, možno zažil takú hrôzu, že by to poznačilo každú dušu... Jedno je isté – až do smrti bol „zlým“ človekom... („Dedo“, prosím, prepáč mi, že tak o tebe hovorím.)
Že píšem o psoch? Že to sem nepatrí? Patrí... aj mnohí psi si prežijú svoju Veľkú vojnu, aj ich duše ostanú poznačené a zmrzačené... tak, ako Daminkina...
Neviem, čo povedať viac. Prišla k nám neplánovane. Tak, ako mnohokrát, osud rozhodol bez nás. Bola zlá, nevrlá, nevypočítateľná, ale ja som vždy videla za tým všetkým iba útrapy z minulého života /minulých životov, a vždy som ju pred rodinou obhajovala – nekrič na ňu! Nestrkaj do nej. Snaž sa ju pochopiť! Bojí sa... Dušan na mňa „útočil“ – vo vlastnom dome! sa budem vyhýbať psovi, ktorý ma chce pohryznúť! (To vo vlastnom dome vždy zdôraznil, aby som si bola vedomá, aké veľké ústupky robí.) Niekedy ani najbližším nedokážete vysvetliť... Kto nemá empatiu, nechápe...
Ale napokon sa "hrany obrúsili"...a tak si Daminka u náš žila... Absolvovala kastrtáciu, Vlado jej „vyšklbal“ všetky zhnité zuby, spravil PRP, (ktoré jej boľavým nožičkám pomohlo, ale len dočasne) a mne neostávalo nič iné, len rešpektovať jej nálady a dávať jej dostatok jedla – fyzického aj duševného...
Dokonca sa „skamarátila“ takmer s celou rodinou... aj s princeznou Elzou, hoci deti nikdy neboli „jej parketa“...
A viete aké sú deti – majú vlastný svet a vlastný slovník. Obľúbené, ale malé topánky budú ešte nosiť, keď sa im „nohy zmalú“ a pamätajú si na to, ako „minule ummeli a potom takto (posunky rukami) ležali a maminka bola veumi smutná a pakala...“, a tak mi minule (keď robila Daminke krížik na čelo, "lebo je už málo svätá"), princezná Elza oznámila, že „Daminka sa zmenšila“. Vtedy som sa zahľadela na Daminku detskými očami... a skutočne... nie je to tá Daminka, čo k mám pred dvomi rokmi prišla. Waneske som povedala, že Daminka „má žalúdok“ („Matina, ja som mala minule žalúdok. Gcala som!“ „Wanes, aj teraz máš žalúdok.“ „Nemám!“ „Máš. Každý má žalúdok, zlatko. Len vtedy si ho mala chorý...“), lebo som ju nechcela zaťažovať informáciami o akútnom zlyhaní obličiek, o zvýšenej močovine a o tom, že sa v takom stave jak človek, tak pes cíti pod psa, a že na to nie sú žiadne lieky...
...Prešli dva týždne, Daminke je ešte stále pod psa a nič z toho, čo je vo veterinárnej medicíne u nás dostupné, nezaberá. Daminka za mnou chodí a (myslím si, že) viem, čo mi chce povedať: Maťa, je mi strašne zle. Urob niečo. Ako vtedy, keď ma tak boleli zuby, že som nemohla ani jesť. Alebo vtedy, keď mi bolo úplne na nič a ty si ma vzala do roboty a uspali ste ma, a potom mi už bolo oveľa lepšie. Alebo vtedy, keď ste ma tiež uspali, a keď som sa zobudila, vôbec ma neboleli nohy! Alebo mi daj nejakú pirulu, ako mi občas dávaš, keď je tá atróza v kĺboch už na nevydržanie! Proste niečo! Nepozeraj tak na mňa! Však sme kamošky, nie?!...
A ja, ako Daminkina kamoška (asi) viem, čo mám urobiť. Ibaže sa mi veľmi, veľmi nechce. Ibaže je mi veľmi, veľmi smutno... A neviem, čo poviem princeznej Elze, keď príde zo škôlky a opýta sa ma, kde je Daminka...