Túto vetu som občas pripomenula svojim chlapcom, keď boli malí a školopovinní. A dodala som, aby si vybrali takú prácu, ktorá im bude prinášať radosť a patrične sa na ňu (v škole) pripravovali...
Ja osemnásť hodín v kuse robiť môžem a ešte stále dokážem. Moja práca ma baví, aj keď nie vždy mi prináša potešenie – tak, ako aj v túto nedeľu...
...Ráno ma čaká pár hospitalizovaných pacientov... zo včera dvaja parézni – osemročná boxerka a hnedý psíček bližšie neurčitého veku a neznámeho mena – zrazilo ho auto, no vďaka dobrej duši Deniske sa dostal k nám. Prezlečiem sa a čistím im klietky, dávam ich do poriadku, jesť, piť... čo treba. Prihováram sa im, hladkám, umývam, presviedčam ich, že všetko bude OK...
Cez hospic prechádza Dominika s ktorou slúžim a po pozdrave mi oznámi, že na hnedého psíka si mám dať pozor, lebo hryzie. Kto to povedal?! Nezdržím sa otázky. Má to napísané v prijímacom formulári. Práve preto formuláre nečítam! Odvetím. To psíča je také milé... neviem, čo dodať viac. Viem! Chcela by som, aby sme mu pomohli postaviť sa na nohy! Dominika mi ešte oznámi, že keď skončíme s prácou počas ordinačných hodín, budeme sa venovať im a podrobne ich vyšetríme.
Deň nám uteká pri práci, ale nie je to tak, ako každý iný deň. Niekedy sa proste... „...výsosti, konštelácia Saturnu je v příznivém postoji s Lunou...“... bla bla bla... nepamätám si tie reči dvorného hvezdára v „cisárovom pekárovi“, jedno je isté – našej práci dnes osud nie je „příznivo“ naklonený...
Prichádza 17 ročný chlapec čivavy s edémom pľúc, zlyhanou pečeňou aj obličkami... Jeho organizmus „prišiel na koniec svojej cesty“ a zlyháva... Nutne potrebuje infúzie na prečistenie krvi a zmiernenie otravy odpadovými látkami, ale pri edéme pľúc a chorom srdiečku by sme ho doslova utopili. Má pár ťažkých dní života pred sebou, Dominika navrhuje „dobrú smrť“ – majitelia ho chcú nechať zomrieť prirodzene. Tak im ešte vysvetlí, že sa im psíča v podstate utopí a aby predsa len skočili k svojmu lekárovi (keďže sú z ďaleka), keď už bude jeho stav na nevydržanie...
...Prichádza ďalší pacient – sučka bastardíka. Má o pár rôčkov menej, ako čivaviak, ale takmer na vlas rovnakú diagnózu. Majitelia sa rozhodujú, že sa s ňou doma rozlúčia a potom...
Popoludní robíme snímky boxerke aj zrazenému bastardíkovi. Ten má zlomenú panvu, odtrhnutý väz, ale hlavne zlámanú (s posunom) chrbticu a pretrhnutú miechu... a tak ostáva jediné – zavolať Deniske, vysvetliť jej situáciu a držať ho za ruku, keď ho odprevádzate za „dúhový most“ (ako mnohí radi zvyknú vravieť. Ja som mojich vždy odprevádzala do Neba...)
Boxerka je na tom podobne. Nemá síce fraktúru chrbtice, ale štrukturálne zmeny na stavcoch sú také závažné a nezvratné, že poranenie, ktoré si doma skokom spôsobila, je neliečiteľné. A tak Dominika volá majiteľom, oznamuje... a robí znova to isté...
...A akoby to nebolo málo, v pondelok prichádza stafordík so zlyhaným srdiečkom. Držal sa na liekoch celý rok, ale pred mesiacom sa to „zlomilo“ a ide dole vodu – má ascites, opuchy, za mesiac stratil všetku svalovú hmotu, prestal jesť, je mu zle... Majitelia sa rozhodujú, že to je jeho posledné spustenie tekutiny z brušnej dutiny... Je mu strašne zle, cez to všetko sa drží zo všetkých síl hodinu a pol na nohách, kým mu vypustíme 5 litrov tekutín. Niekoľkokrát mi za ten čas „výdatne“ (no nežne) pooblizuje celú tvár. Opierame sa hlavami o seba a je mi smutno.
(neviem, čo dodať viac – tu je pár fotiek... pekný deň, priatelia...)
Všetko to robíme s láskou, no bez radosti...
