Ja (o.i.) píšem knihy o psoch, ilustrujem si ich, fotím do nich... a keďže ma to baví a narodila som sa s ceruzkou v ruke (nie síce posvätenou Bohom, ale predsa len s ceruzkou), tvorím (takmer) stále. Odkedy si pamätám, kreslila som – na papier, na drevo, na kamene, na textil, na kožu (svoju aj cudziu), na steny, na listy a kôru stromov, na zem, do piesku, do vzduchu, ba pokúšam sa kresliť aj na vodu... (V zime sa mi darí.)
Píšem to preto, že tiež občas prispejem do niektorej z aukcií doma aj v zahraničí práve svojimi výtvormi...
Problém je v ponímaní daru u nás a u našich vyspelejších „susedov“.
Uvediem príklad: raz som do predajných trhov, ktoré organizoval útulok pre psov, darovala svoje tri knihy aj s venovaním a podpisom. Keď som sa prišla na trh pozrieť (a aj si niečo kúpiť), sklamalo ma, že moje nové knihy boli „hodené“ v kúte, bez nejakého popisku o tom, že sú s venovaním od autorky, zato s cenovkou: 1 Euro.
Možno som ješitná, ale pripadalo mi to ako dehonestovanie mojej práce, a verte, že odteraz si vždy veľmi rozmyslím komu a akým darom prispejem.
(Len tak medzi nami – skúste zohnať knihu s podpisom autora za Euro! – Kúpim ju od vás za dve!)
Iný príklad: mám priateľku v Anglicku, ktorá má veľmi ťažké obdobie. Minulý rok na jeseň jej ochorel jeden škótik – rakovina močového mechúra. Na jar druhý škótik – rakovina pečene. A aby toho nebolo málo – Fione „rupla“ platnička a nutne potrebuje operáciu... Liečba drahá, peňazí málo – spravila aukciu... Prispela som. Darovala som dvadsať pohľadníc, ktoré maľujem aj s určenou cenou: 1 dolár za pohľadnicu. (Ak ich ponúkam na Slovensku, nepredám ich ani za 50 centov. Niežeby sa nepáčili, ale „... hádam si nemyslíš, že dám tebe zarobiť!“, tam sa tých dvadsať vydražili za 108 dolárov.) Pokreslila som jej pár tričiek – tiež som si určila počiatočnú cenu 15 dolárov za kus, nejaké kamene, obrázky do rámu... atď. (Napokon konečné ponuky boli oveľa vyššie, ako počiatočná cena a mňa fakt hrialo pri srdci, pretože som je v konečnom dôsledku darovala mnohokrát viac, ako by som si mohla finančne dovoliť.)
Keď tu (SR a ČR) „listujem“ aukciami, zaráža ma, že nové veci – ručné výrobky – napr. ručne maľované tričká, šaty, tašky... sú ponúkané s vyvolávacou cenou: Euro, dve, tri...
Neviem, ako ostatní ... „umelci“, ale ja si cením svoju prácu na oveľa viac, a fakt do takýchto aukcií už neprispievam. Veď každá tá ručne vyrobená vec stále darcu nie len peniaze – napr. nákup trička, kde minimálna cena sú tri Eurá, ale musí mať doma aj kopu farieb, ktoré neukradol, ale kúpil a zaplatil, a tiež jeho čas, ktorý mohol stráviť oddychom s rodinou, do ktorej ja počítam aj naše zvieratá. No hlavne a nie v neposlednom rade je to jeho nápad, jeho šikovnosť a jeho talent, ktorý daroval! A ten nemá každý! (Je jedno, do akej miery je talentovaný, to s tým nesúvisí!) Ak kúpim tričko za štyri Eurá, hodinu, až dve naň kreslím, pošlem ho do dražby (rozumej zaplatím dosť vysoké poštovné a obálku) a „niekto si zmyslí“, že vyvolávacia cena môjho trička budú dve Eurá, tak s mojou podporou fakt nemusí počítať!
Nuž a napokon – možno si to neuvedomujete, milí organizátori, – ale týmto spôsobom učíte nás „obyčajnú Slovač“ nevážiť si vecí, ktoré urobili s láskou iní – viac talentovaní, viac dobroprajní, empatickí a láskaví, ktorí sú ochotní niekomu niečo dať zadarmo, „len tak“ – preto, že sú presvedčení, že pomôžu. A tiež nás učíte veci dehonestovať, byť lakomý, chamtivý a neprajný.
Čo keby ste to, milí organizátori, na budúce skúsili trochu inak? Veď aj vám príde vhod, ak vydražíte miesto 96 Eur 250 či 300! Ja viem, zmena je ťažká, zdĺhavá a bolí, ale inak mi to stále bude pripadať, ako hádzanie perál sviniam...
PS – zdržte sa komentárov o výške nášho platu a platu na západe! Ak chcete niečo výnimočné – jediné na svete, nemali by ste počítať s tým, že to zoženiete za Euro, alebo za tri! A ešte čosi – kúpou na aukcii nerobíte nikomu láskavosť! Kupujete to, čo chcete...