Mala parézu hrudných končatín, pomliaždený hrudník, problémy s krčnou chrbticou, ležala na jednej strane, nechodila... Jedla len „nasilu“ (cez striekačku), pila len „nasilu“ cez striekačku) (a je jasné, že medzi tým dostávala adekvátnu liečbu.)
V piatok, keď som odchádzala domov mi kolega na nočnej (keď som obriaďovala pacientov v hospici) oznámil, že na druhý deň si prídu pre Jessicu – tak sa volala malá yorkšírska pacientka.
Na tri dni ma skolila dáka pliaga (nečudujte sa, aj mne sa to raz za desaťročie stane) a tak som išla do práce až včera. Cez víkend (tráviac väčšinu času na toalete v rôznych polohách) som si občas spomenula na Jessicu, ako sa asi má, čo robí a či to vôbec prežila. Pri jej stave a diagnóze je prognóza veľmi neistá, až negatívna. Vravelo mi čosi profesionálne v hlave, ale ja som na to reagovala ako malé decko, ktoré si zapchá uši a krúti hlavou zo strany na stranu a opakovala som si – nebudem na to myslieť! Nebudem na to myslieť! Kým neviem ako dopadla, tak je proste zdravá a šťastná a zase behá u svojich majiteľov. Hotovo! Bodka!...
Včera som ju v robote nenašla a chcela som sa spýtať kolegov slúžiacich cez víkend: a ako s Jessicou? Ale zase som v duchu pokrútila hlavou (a zapchala si uši) a vravela som si – nie nie! Kým neviem, že je mŕtva, tak je proste živá, zdravá a šťastná! Koniec!...
A tak to ostalo.
Dnes celý deň ľahšie aj ťažšie prípady... ako vždy. Na obed (keď som prišla do práce) hospic síce plný, ale všetci pacienti iba z rána, ktorých bude večerná (či nočná) služba odovzdávať domov.
Je už pred koncom smeny, keď ešte obriaďujem pacientov – podávam liečivá, infúzie, venčím, čistím... proste aby mala služba na nočnej čím menej práce. Roman ide okolo. Romanko, tomuto yorkšírikovi nedám aspoň mastičku do očí, chudáčikovi. A môže jesť, alebo aspoň piť? Roman sa zastaví pri klietke, pozrie na psiu tváričku a rezignovane mi povie. Vieš... ani nemusíš. To je Jessica. Za chvíľu ide domov. Ale je to eutanázia. Už má edém pľúc a stav je nezvratný a ... zlý... proste umiera...
Myslím, že rana do soláru bolí menej. (nemyslím, viem to!) Pozriem do Jessiciných očí... a naozaj neviem, ako ten pohľad popísať. Myslím, že na to neexistuje slovo. Myslím, že ešte nebolo vynájdené... V tej chvíli sa mi chce plakať, ako dieťaťu...
Po pár minútach, keď som si istá, že bez zachvenia hlasu dokážem povedať súvislú vetu, vytknem odchádzajúcemu Romanovi – rozosmutnil si mi večer! (Aj keď viem, že za to nemôže. Je to len akási moja „obranná“ reakcia – odpovedať „atakom“...)
A tak pred odchodom na druhý svet hladkám strapatú hlavičku a bozkávam ju a pozerám to tých očí, ktoré mi do srdca žeravým drôtom vyrývajú ďalšiu vrásku...
„PO“... sadám k počítaču a dávam si „turka“... na FB objavím svojho syna – je záchranár 100 km od domu. Ahoj, ako sa máš? Píšem mu. Som na nočnej. Odpovedá. Ja na dennej. Píšem a popisujem mu posledný prípad. Pýtam sa ho, či aj ľudia, alebo aspoň deti majú taký pohľad. (Vie aký. Robil tu.) Neodpovie...
Cestou domov si uvedomím, ako kruto ma pravda dobehla. Vždy ma pravda dobehne. Nech by som sa akokoľvek snažila...
PS – fotky vám sem nedám. To už by hraničilo so sadizmom...
PS II - môj syn mi na moju otázku odpovedal až po uverejnená článku, a tak jeho odpoveď pripájam. Snáď mi odpustí, že som si nepýtala od neho súhlas: Pozri. Mňa už ľudia prosili o smrť, prosili o život, plakali, kričali, smiali sa, bili ma, nadavali mi, umreli, ožili, neožili, plakali deti, matky, otcovia, babky, dedkovia a oči som videl vsetkym. Ale psie oči nemá nikto...