reklama

zápisky z veteriny - ako v nemocnici

V poslednom čase sa roztrhlo vrece s pacientmi. Neviem, kde sa berie toľko chorôb. Kde sa berie toľko biedy a bolesti na tomto svete. Veď moje zvieratká boli vždy zdravé, ako buk.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Lerko sa dožil viac ako 14 rokov a nikdy nebol chorý. Je pravda, že keď som ho prvýkrát v lete ostrihala, tak si oplieskal o hlavu uši tak, až mu opuchli, ale pri druhom strihaní som mu už na nich nechala trocha dlhšiu srsť a bolo po probléme. Rey žila skoro 14 rokov a časté spanie na studenej zemi v mladosti – často na mraze a na snehu (hoci mala voliéru), alebo na studenom betóne (hoci mala búdu s kobercom) sa na konci života prejavilo zlyhanými obličkami. Lila žila len 12 a pol roka, pretože som jej nedala (na uistenie okolia, že to nič nie je a je to bežné – a ja som tomu vtedy nerozumela) vybrať drobné nádoríky na mliečnej žľaze, ktoré sa časom zmenili na karcinómy, metastázovali po tele... a keď sa jej pohoršilo, so slzami v očiach som jej pomohla od bolesti... Ale zápaly, zlomeniny, ekzémy, otitídy, gingvinitýdy, cukrovka, poruchy metabolizmu, alergie, neurologické ťažkosti, otravy... to som ani nevedela, že existuje, kým som nezačala robiť na veterine. Neviem či aj iní psi, ale moji boli zdraví ako buk. (Okrem Beckynky, ktorá trpela imunosupresiou od narodenia, ale aj tá sa dožila osem rokov. Mne to pripadalo strašne málo, ale dnes sa tým majitelia chvália – už bude mať osem rokov! Ako keby to bol nejaký vek. Jazvečík mojej starej mami sa dožil dvadsaťdva! A podotýkam, že nebol nikdy chorý a nikdy očkovaný!!!) Ale späť k pacientom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo veľkej klietke je baset Hector, ktorému nikdy neviem prísť na meno. Vravím mu Cézar, Herkules, Horácio...(všetko antickí velikáni), niekedy i Hroch, až mi Anikó – pretože je to jej pacient, napíše na klietku papier: SOM HEKTOR. Hektora zrazilo auto a jednu nohu má takú, ako keby mu ju obrúsili karbobrúskou. Čaká ho artrodézia, ale musíme počkať, až zápal ustúpi, aby sa tkanivo po operácii dobre hojilo. Dostáva atb., preväzujeme a čistíme mu ranu a okrem iných vecí ho chodím venčiť. Ráno má klietku ocikanú a sám v tej mláke leží. Po príchode z vonka mu vyčistím klietku, umyjem aj jeho a dám mu do nej deku, na ktorú dám papierovú podložku. Ukladám ho do klietky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak. Toto je tvoja izbička. Vravím mu. Vidíš, aká pekná? Krajšia, ako majú moji, bagetka malá.

Hector na mňa uprie svoj zrak, ktorý vypadá u basetov zmučený, aj keď sú celkom zdraví... Pohladkám ho a odchádzam.

V mačkárni sú tri mačky, hoci majú spolu len desať nôh. (Týmto niekomu ponúkam do daru krásneho bieleho kocúrika Džordža so sivými fliačkami na uškách a na chvostíku, ktorý je veľmi zlatý, veľmi prítulný, vykastrovaný, ale nemá zadnú nôžku. To bol ten s flegmónou. Je celkom samostatný a dokáže aj akrobatické kúsky, aj keď iba s tromi nohami. Nie je to pre neho problém. Potom je tu tigrovaný kocúrik – zatiaľ Džordžo dva. Tiež veľmi milý, prítulný, tiež nemá nôžku – autoúraz – tentoraz prednú. Ani jemu výšky nerobia žiadne ťažkosti. Aj ten je do daru. Tak berte, kým sú ešte na sklade!)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V dolnej klietke je mačička, ktorá má urolitázu a majitelia ju ostrihali celkom dohola. Bolo jej zima, prechladla a priniesli ju, keď už mala teplotu iba 32 stupňov.

Vo veľkom hospici je kríženec akity a bordeaux dogy – Lady. Tiež má nejaké problémy s močením – nevie sa vycikať. Má zavedený katéter. Vezmem ju von, zasa ju prinesiem naspäť a upracem, čo v noci našpinila.

V klietke je milý kríženec Floky, ktorý ma neurologické problémy. Bolesti v lumbálnej oblasti chrbtice. Dostáva hradeckú zmes (infúzky), magnet a inak je veľmi čiperný. Až priveľmi. Vždy sa teší, keď ho beriem venčiť. Skáče, snaží sa očúrať kolesá všetkých áut – čo mu nedovolím, aby sa klienti nehnevali. Vonku, čo najďalej od áut si robí potrebu, keď sa k nám priblíži klient s veľkým stafordom, ktorý sa snaží Flokyho aromatické značky prebiť a aj po ňom vyštartuje. Pán ho pustí práve toľko, aby malého psíka naplašil, a tak Floky vystrelí pred útokom, ako čierna raketka. Pozriem na pána, ktorý sa samoľúbo usmeje. Chcem mu povedať, že to nie je od neho pekné, plašiť našich pacientov, hlavne ak majú neurologické problémy, ale potom si to rozmyslím. Z výrazu jeho tváre jasne vyčítam, že je na konanie svojho psa patrične hrdý. Odvediem Flokyho ešte ďalej, aby mal pokoj, a keď spraví všetko, čo treba, vraciam sa inými dverami do polikliniky a zatváram ho do klietky. Dám mu piť, jesť, pohladkám ho a idem zas k inému.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V zadnom hospici je čierny pudlík Budy. Má ocikanú deku. Dám ho na vodítko, vezmem na ruky – lebo nechce chodiť a beriem ho von. Vonku stojí, ako drevo. Tento pre zmenu vracia. Dostáva infúzky, robíme mu gastroskopiu, dávame kontrast, lieky a čakáme, že sa stav polepší. Teraz by som chcela, aby sa vycikal. Nič. Iba stojí ako poleno. Možno ani nevie chodiť na vodítku. (Je mnoho psov, ktorí nikdy neopustia svoj pozemok. Nevedia chodiť na vodítku, neznesú obojok, nepoznajú jednoduché príkazy, neposlúchajú, nerozumejú ničomu, a keď sa ozvem, majitelia ma zotrú, že psi boli vždy zdraví, nič nepotrebovali, a preto nemusia nič vedieť, ani chodiť na vodítku, ani sa správať v spoločnosti. Keď im poviem, že práve pre takéto prípady, keď ochorejú a budú musieť s nimi prísť, by ich mali aspoň trocha vychovať, tak mlčia a hrajú urazených. My sa potom často hráme na krotiteľov...)

Vrátim sa s ním späť do hospicu. Pustím ho a dávam sa mu upravovať klietku. Ocikanú deku som dala oprať. Plechová podložka je mierne pokrivená a búcha, preto ju podkladám kartónom, aby pri pohybe nebúchala a aby sa nebál. Na plech položím deku, aby bol na mäkkom, potom savú papierovú podložku – až by sa pocikal, a odchádzam pre infúzky a stojan. Vrátim sa, a čistá podložka je celá prečúraná. Teraz si bol vonku! Pomyslím si, ale bez slova ho vyložím, vyhodím podložku a dám po neho čistú. Prepláchnem mu kanylu, napojím hadičku, prilepím, aby si ju nevytrhol, pohladkám po čiernej hlavičke (oči má ako gorálky), zatvorím klietku a odchádzam.

Čaká ma ďalší pudlík. Aprikot. Pudlica. Má zlomenú panvu. Chceli by sme ju dnes zdrôtovať. Tá síce chodí so zlomenou panvou len tak tak, ale ide, aj potrebu urobí. Prinesiem ju naspäť a nasleduje známy rituál: napraviť podložku, uložiť pacienta, pohladkať, pobozkať, zavrieť klietku a šup za ďalším pudlíkom.

Ten je z infekčky. Má sedem mesiacom, vracia, hnačkuje a majitelia ani nevedia či bol očkovaný, odčervený, alebo či niečo nezjedol, čo mu uškodilo. Aj túto psiu slečnu vezmem von, pochodím si s ňou po tráve, a keď sa vyvenčí, beriem ju spať. Aj tej dávam infúzky, lieky... asi sa už opakujem.

Nad ňou v klietke je trojmesačná bíglica Zoe. Pohoršilo sa jej po druhej vakcinácii. Majitelia si tiež nie sú istí, či niečo nezjedla: žaby, jedovatú bylinku... čokoľvek. Veľmi sa o ňu boja a trávia s ňou aj tri hodiny denne. Keď ju prinášajú z vonka a ukladajú do klietky, začnú ma spovedať:

Doktorka Anikó je kde?

Dnes tu nie je, ale povedala mi, čo mám Zoe dať, nebojte sa. Ja sa o ňu postarám.

A má podľa vás psinku?

Neviem. Ťažko povedať.

Nemá teplotu!

Ani ja nemávam teplotu, keď som chorá! Ozve sa mama majiteľky, ktorá je s ňou. To ešte nemusí nič znamenať.

A nemôžete zistiť, čo presne jej je?

To sa dá zistiť len veľmi ťažko. Gastro istestinálne problémy môžu mať mnoho príčin.

A nie je nejaký test, ktorý by presne určil, čo jej je?

Nie.

Ale viete zistiť či nemá psinku!

Vieme.

Tak jej vezmite krv!... majiteľka zmĺkne...

To sa určuje z mŕtvol. Pozriem na ňu. Teraz som trošku surová a uvedomujem si to.

Pane Bože! Vydýchne, lebo už isto vidí svoju Zoe mŕtvu.

Pomaly sa dám do vysvetľovania, ako je určovanie presnej príčiny náročné nie len na čas, ale aj financie, a že je často aj nemožné u živého zvieraťa.

Ak by sme poslali na rozbor nejaký materiál – plnú krv, alebo sérum, musíme presne napísať, čo majú v labáku hľadať. Nemôžeme napísať: zistite čo jej je! Za prvé by bolo na to treba veľmi veľa vzoriek, za druhé – každá cudzorodá látka sa zisťuje iným spôsobom s inými praktikami, inými pomôckami a finančne by to stálo stovky, možno tisíce eur. My sa musíme zamerať na najpravdepodobnejšiu príčinu problémov a snažiť sa ich odstrániť, alebo napraviť. Ak to nepôjde, hľadať ďalšie príčiny...

Trpezlivo vysvetľujem a majiteľky počúvajú, prikyvujú, hladkajú sametové uško a ja medzitým dávam pomaly do labky rehydratačné roztoky. Šteniatko je unavené a zaspalo...

Kým všetkých obriadim, prejdú dve hodiny. Robo si už sám nachystal na vyberanie klinov ratlíka, a keď sa uvoľním, sadám si k nemu za chirurgický stôl a pomáham mu. Hneď nasleduje entropium buldoga...

Upratať operačku, nástroje – umyť, vybzučať, usušiť, zataviť a dať sterilizovať. Medzi pomocou upratať, čo treba, doplniť spotrebný materiál, dať sterilizovať sušenie, pozbierať smeti, vymieňať jeden roztok za druhý pacientom, ktorým tečie infúzka... mať to v hlave „v merku“ - myslieť na to, vedieť, akou rýchlosťou infútka tečie – nie prirýchlo, nie pomaly, strážiť si čas, chodiť ich kontrolovať, napraviť labku, keď majú zalomenú kanylu, alebo hadičku, spomaliť, alebo zrýchliť, hlavne im dať správne množstvo a správne roztoky, zastaviť, vybrať, dať štuplík, zaviazať, prelepiť, aby si to nehrýzli, pohladkať, prihovoriť sa a utekať zase pomáhať, lebo už na mňa niekto kričí. Ospravedlňovať sa nervóznym klientom za to, že musia dlho čakať. Ponúkať im kávu, alebo čaj (z každého majú na výber štyri druhy), deťom ponúknuť cukrík, keksík, čajík, alebo len obyčajnú vodu. Dať vzorku granúl pre domáceho miláčika, alebo knižočku o šteniatku, ktorú vydala nejaká firma, ako reklamu – deti sú nenáročné a stačí im to. Pomáhať držať pri kanylovaní hysterických pacientov tvrdiac, že ich poštípe len malilinký komárik (to je moje obľúbené), rozprávať im, ako ich zlá teta doktorka pichla a ich to bolí a že ja som tá dobrá. (Hoci ich fixujem a nedovolím im ani pohnúť sa.)

A skôr, ako odídem domov, sa procedúra s venčením a upratovaním pacientov opakuje. Keď beriem von posledného, objavím na dvore majiteľku sedem mesačnej pudlice, ako s ňou chodí hore dole a súri ju: no tak! Cikaj už konečne!

Ja som s ňou bola pred chvíľou. Kričím na ňu. Vyvenčila sa, nemusíte sa báť. Tak poď, Hector. Obrátim sa na baseta. Poď sa aj ty vycikať a pôjdeš zase spať.

Ako v nemocnici! Ozve sa majiteľka pudlice.

Prosím?

Vravím, že s nimi narábate, ako s pacientmi v nemocnici. Kričí hlasnejšie, lebo som od nich ďaleko.

Zamyslím sa. To áno, ale tam ich nevodia na záchod na vodítku...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu