reklama

zápisky o zvieratkách - najkrajšie dni

Sú tie, ktoré patria celé mne a mojim psíkom. Užívame si ich celý život. Nie je ich veľa, ale o to sú krajšie. Kedysi som v takéto dni vstávala veľmi skoro

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Na tráve boli kvapky rosy. Po dvore behali sliepky a v chlievikoch podupávali králiky. Všetko bolo nesmierne tiché. Nasypala som sliepkam, dala som králikom spolu za asistencie mojich psov. Lila milovala králičie mäso, ale kým pred ňou nebežali, bola s nimi kamarátka. Iba ich ovoňala, oblizla a šla k ďalšiemu chlieviku... Na ulici (jedinej v osade) ma privítalo rovnaké ticho. Všetky dvory, domy, ľudia... všetko ešte spalo. Po ceste cupkal poľný zajko. Keď ma zbadal, pricupital bližšie a postavil sa na zadné. Poľné zajace sú neuveriteľne zvedavé. A tak sme tam teda stáli a pozerali na seba. Dva tvory, jediné na celom svete. Ja som sa bála aj silnejšie nadýchnuť a v duchu som mu vysielala „zvieracie zaklínadlo“, ktoré Balú toľko vtĺkal Mauglímu do hlavy: sme jedné krve. Ty i já! (A potom mal nasledovať výkrik v reči zvieraťa, s ktorým sa chcel skamarátiť. Ale nikdy som nezistila, ako sa medzi sebou zajkovia dorozumievajú.) Neviem či moje signály zachytil. Priznám sa, že tie jeho som ja nikdy nerozlúštila. A tak sme sa na seba obaja dívali niekoľko sekúnd, napokon sa zajko otočil a odhopkal späť do poľa, kde ho pohltili vysoké steblá lucerky. Až vtedy som sa aj ja vybrala so svojou Lilou na dlhú prechádzku... Je to skoro tridsať rokov...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V dnešných dňoch, ktoré patria iba mne, spím oveľa dlhšie. Ležím v posteli a vychutnávam si jej pohodlie. Napokon ma niektorý zo psíkov presvedčí, že je čas vstávať. Všetkých pohladkám, poškrabkám, lebo to majú veľmi radi. Vyvaľujú sa na chrbte a obracajú sa raz na jednu, raz na druhú stranu – aj tu si prosím masáž. Aj tu...

Napokon – ešte v krátkej nočnej saténovej košeli (sú na nej škótske teriéry) vyjdem na dvor a pustím zvyšok psíkov. Spolu ich je desať. Ale väčšinou jedenásť, dvanásť, trinásť... Všetci mi majú čo povedať. Predbiehajú sa, behajú, brblú. A tak si k nim sadnem do trávy a čakám, kým sa do sýtosti vybláznia a prídu si pre svoj diel pohladenia. Prvé prichádzajú najmladšie. Skáču po mne, vyhryzkávyjú mi imaginárne blchy, až aukám, a majú z toho radosť. Potom prichádzajú psí chlapci. Pokladajú sa za borcov a niečo také zženštilé, ako je mojkanie a láskanie, pre nich nie je. Aspoň to mi svojím nezáujmom dávajú najavo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ahoj, môj miláčik. Oslovím ich a ich nezáujem sa topí ako ľad. Odrazu sú nežní a milí a láskaví. Skáču na mňa, váľajú sudy a chcú sa pusinkovať. A keď už nechcem, sú až neodbytní. A tak tam sedím na zemi, psi lietajú okolo mňa a každú chvíľu príde niektorý pre pohladenie. Po pol hodine sa zdvihnem a všetci ideme do domu. Ich prvá cesta vedie do spálne na postel. Strašne sa tešia, prevaľujú sa v nej za hlasných poznámok: prečo nemáme aj my postel vo svojej izbičke? (Raz im na to Duško povedal: lebo vy nemáte izbičku.)

Konečne sa aj ja prezlečiem a ideme do záhrady popolievať mladé stromčeky a všetko, čo treba. To je ich najväčšia radosť. Škóti milujú vodu (v hadici, lebo tá je malá a neublíži im. Všetci škóti veľmi zle plávajú a môžu sa utopiť). Môžu ju loviť (lebo je to jediné, čo im loviť dovolím). Môžu ju zabíjať. Keď ju na okamih pustím na zem, môžu hadici zakrútiť krkom a lámať väz, a ona, chuderka, strašne krváca a tá krv strieka na všetky strany a je to veľmi, veľmi vzrušujúce. A čím silnejší stisk na hrdlo hadice, tým väčší tlak krvi z nej strieka a to je proste nádhera...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po dvoch hodinách sme všetci mokrí jak kačice, ale stromčeky sú poliate. A ako mi raz povedala Olwenka: keď ti budeme pomáhať, nebudeš mať tú prácu rýchlejšie hotovú, ale bude to väčšia zábava a bude to stáť za to. Mala pravdu. Každá práca, s ktorou mi pomáhajú, trvá trikrát dlhšie, ako keby som ju robil sama, ale stojí to za to...

To už je pred obedom a ja sa vrátim do domu urobiť nejaký ľahký obed. Psi sa najprv vyváľajú v tráve, aby sa trocha poutierali a idú so mnou dnu. Všetci, až na Atlaska. Ten si líha na svoje strategické miesto. (Má ich niekoľko.) Vidí odtiaľ na ulicu aj na vchodové dvere. Za tie tisíce hodín, ktoré tam strávil v polosede – pololeže, si vyhĺbil z zemi jamku, ktorá je prispôsobená presne jeho telíčku. Hlavičku si oprie na vyvýšený betón a jeho oči mi vravia: vy choďte. Moje miesto je tu! A ja idem s vedomím, že môj osud je v jeho labkách a nič mi nehrozí. Zvyšok psov sa v byte vyvalí na svoj psí koberček a spokojne zaspí. Ja zjem niečo malé a sadám za pracovný stôl. Je celý zaprataný. Okrem počítača sú na ňom okuliare s kúskom jelenice. Kúsok čokolády, blok s poznámkami, zubná niť, lapačka na muchy, pomáda na pery a asi desať rozčítaných kníh. Naviac sú tu aj rôzne špinky, stebielka a osiny trávy, kúsky blata, bodliaky, kúsky drievok... všetko, čo vytiahnem svojim psíkom z kožuchov, keď ma prídu skontrolovať, čo robím, a ja ich pohladkám. Celý život mám cit v rukách a úplne samé idú vždy tam, kde majú psíci niečo v neporiadku. Aj v poliklinike psíkovi úplne „náhodou“ a úplne presne objavím kliešťa, nádorček, ktorý je ešte maličký, alebo nejakú inú boľačku, hoci ho predo mnou prezeral majiteľ aj veterinár. A tak aj moji, keď ku mne prídu s otázkou: - nedáš si pauzu? Nedáš si deli? (Nedám. Ale dám im po piškóte, lebo viem, že otázka o deli bol iba zámer, ako by aj oni mohli dostať niečo sladké.) Tak vtedy ich pohladkám, prejdem im rukou po chrbte, po hrudi aj po bruchu. Prsty mi zablúdia k pazuchám, kde sa im najčastejšie zachytávajú na dlhej srsti steblá trávy a vetvičky, alebo osiny zapichujú do kože. Okamžite rozoznám, či je všetko v poriadku, alebo je nutná „operácia“ a osinu treba vytiahnuť. Niežeby to milovali, pretože ich vždy aj trocha ťahám za srsť. Vždy to ale strpia. Ukážem im, čo som im vybrala z kožucha, pohladkám, že to vydržali (veľká časť psov nedovalí svojim majiteľom so sebou manipulovať) a potom si už tú piškótu zaslúžia. A ja si znova sadám k počítaču a s prestávkami pokračujem v práci až do popoludnia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď ma bolí chrbát od toľkého vysedávania pri počítači, zvalím sa na posteľ a zavriem oči. V okamihu sú všetci pri mne, obľahnú ma zo v všetkých strán, akoby sa nado mnou zavrela voda, a ostala len zmes bieleho a čierneho. (Občas zo žartu vravím, že sme takí chudobní, že nemáme peniaze ani na farebných psov – lebo máme iba bielych, čiernych a jedného bielo – čierneho.) Väčšinou na chvíľočku zaspím. Keď sa prebudím, slnko už nie je tak vysoko a také horúce a na moje jediné slovíčko: ideme? sú všetci nesmierne čulí a v okamihu pripravení vyraziť za nejakým dobrodružstvom. To sa všetci prekrikujú, lietajú hore dole po schodoch, vracajú sa ku mne a trielia opäť k záhradným dverám, a znova sa vracajú posúriť ma a pozrieť sa, prečo sa tak šuchcem. Prechádzka trvá dlho. Primerane ich rúčkam a nôžkam a všetci (momentálne dvanásti psi) chodia na voľno. Každý sa vráti, keď je príliš vpredu a zavolám ho späť. Ako dobrý psychológ sa ich nesnažím karhať a kričať na nich (nenaháňaj toho cyklistu!), ale ich pozornosť odpútam od „rušivých vplyvov“: Aha! Videli ste tú myšičku? Kde je tá myška? Tu je... Psi si idú nohy polámať, aby mohli konečne uvidieť živú myš (a ešte k tomu im ju aj dovolím zabiť!) a nad nejakým cyklistom mávnu labou, že je v porovnaní s lovom nezaujímavý. Napokon ich presvedčím, že tá protivná myš sa niekam schovala a pokračujme v ceste. Cyklista je dávno kdesi za horami, za dolami...

Cestou domov vyhľadávajú každú kaluž a barinu, v ktorej sa, vďaka svojim krátkym „kyptíkom“ brodia až po bruchá a ja ich súrim: Tak poďte, poďte! Lebo sa premeníte na traktor. Koľaj, v ktorej je dažďová voda, je totiž od traktora, a ja si vtedy vždy spomeniem na Dobšinského rozprávku o dvoch sirotách, ktoré ušli krutej macoche. Tá ich prekliala: bodaj by ste sa na to zviera premenili, z čej stupaje sa napijete! (Isto ju všetci poznáte, a tak nemusím vravieť, na čo sa napokon chlapča premenilo a ako to dopadlo.) Našťastie mojich psíkov nikto nepreklína, a tak sa všetci vrátime v zdraví domov už skoro za tmy. Ešte stihnem popolievať kaktusy (opäť za ich asistencie, ale aspoň sa umyjú od blata), a potom prichádza čas kŕmenia. Veľkým sekáčom porcujem surové kurence a každého zavolám po mene. Prví dostávajú chlapci, potom baby, potom „dekoratívnyje sabáky“ a napokon tí, čo sú u nás na výcviku. Nie. Napokon dostávam ja, keď sú všetci sýti a spokojní. Podľa etológov, kynológov a iných lógov nie som vodca svorky, keď jem až posledná. Podľa týchto „lógov“ vodca svorky žerie vždy prvý! Nie som – ale o tom som písala v knihe o výchove molossa. Moji psi nie sú v armáde a nehrajú sa na vojačikov, aby museli stáť v pozore a salutovať generálovi – alfasamcovi a kapitánovi – betasamcovi atď. Moji psi sú mojimi partnermi a oni ma tiež tak berú. Sme jednou rodinou a rodina spolu funguje nie na princípoch hierarchie, ale na princípoch lásky, porozumenia a empatie. Keď niečo od nich chcem, neurobia to preto, lebo musia, lebo sa ma boja, lebo im dám za to pamlsok. Urobia to preto, lebo to urobiť chcú, a robí im radosť robiť mi radosť.

Zvyšok večera strávime spolu na posteli pozeraním telky. Okolo jedenástej večer ich zatvorím do voliéry, pohladkám, zaželám im dobrú noc, dám si sprchu a opäť si sadám k počítaču, ešte aspoň na hodinku. Zajtra... idem do práce. A aj keď mám svoju prácu veľmi rada, už to nebude náš deň. Bude to deň všetkých tých chorých, ubolených a nešťastných zvieratiek, ktorým sa budem snažiť s kolegami pomôcť najlepšie, ako budeme vedieť. Budem sa sústrediť len na svoju prácu a moji psíkovia ma budú doma netrpezlivo čakať. Ale to je už o inom. Dnes si to užívam...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu