reklama

Zápisky z veteriny – westíci, craniomandibulárna osteopatia a iné

Westhighlandský white terriér je jedným z najznámejších plemien, ktoré trpí ochorením nazývaným craniomandibulárna osteopaia (CMO). Alebo že by nie?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Craniomandibulárna osteopatia (pre zjednodušenie budem už používať iba skratku CMO) je vážne ochorenie, ktoré postihuje hlavne westíkov. Podľa lekárskych správ ďalšími postihnutými sú škótsky terriér, cairn terriér a boston terriér, ale boli už popísané prípady u labradorov, nemeckých dôg a dobermanov.

Takže: čo to tá CMO vlastne je a ako našich štvornohých priateľov trápi?

Craniomandibulárna osteopatia je nezápalové a nerakovinové bujnenie kostí – hlavne na hlave. Najčastejšie postihuje dolnú čeľusť, bulu timpanicu, ale aj iné kosti hlavy. Ochorenie sa prejavuje bujnením, zhrubnutím a skostnatelými „nálepmi“ na čeľusti – hlavne okolo kĺbu, ktoré znemožňujú jeho funkčnosť. Zviera nemôže otvárať papuľku, pretože mu to spôsobuje bolesť. Najčastejšie sa toto ochorenie vyskytuje vo veku 4 - 10 mesiacov a medzi klinické príznaky patrí chudnutie, nechuť žrať, slintanie, opuch čeľuste, atrofia žuvacích svalov, depresia... Zviera si nenechá prezrieť ústnu dutinu, pretože niekedy ani nemôže otvoriť papuľku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Diagnóza spočíva v anamnéze, ktorú by mal poskytnúť majiteľ čo najširšiu, v klinickom a RTG vyšetrení. V súčasnej dobe neexistuje žiadna liečba, ktorá by menila priebeh choroby. Keďže je pôvod ochorenia neznámy, liečba je len symptomatická – podávajú sa analgetiká a protizápalové lieky.

Prognóza je rôzna – často sa stav po liečbe upraví a do jedného roku príznaky úplne vymiznú. Občas je nutné kŕmiť zvieratko pomocou žalúdočnej sondy, ale sú známe prípady, kedy bola jediným východiskom eutanázia.

Ako CMO zabrániť? Ochorenie je dedičné, preto by bolo nutné všetkých postihnutých jedincov vyradiť z chovu. Bohužiaľ sa u nás nedá spoliehať na poctivosť chovateľov, a tak pri kúpe nádherného bieleho šteniatka plného energie a radosti zo života ste vlastne svoje peniaze vložili do rulety a neostáva vám nič iné, iba čakať, čo vás v budúcnosti postretne. Týmto článočkom by som chcela urobiť miernu osvetu. Asi sa nikomu z nás nepodarí vidieť do budúcnosti a vyberať si šteňa, ktoré bude zdravé ako buk. Ale budete ho môcť pozorovať a pri podozrení (pretože príznaky už poznáte) ho vziať na veterinu na RTG vyšetrenie. Čím skôr sa s liečbou začne, tým lepšie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A aké sú ďalšie najčastejšie ochorenia westíkov? Asi najčastejším problém, s ktorým sa zvlášť u westíkov stretávame, je cudzí predmet v pažeráku. (Stalo sa to aj našej Eginke – aj som tento prípad popísala.) Cudzím predmetom býva najčastejšie zaseknutá kosť v pažeráku. Westíci sú malí, „draví“ (ako hovorí môj šéf pažraví), a tak pri kostiach sa ponáhľajú a často ich pohltajú celé. Tie sa im potom na ceste do žalúdka v niektorej časti zaseknú a je problém.

CMO je najznámejšie dedičné ochorenie westíkov, ale za celý môj pracovný život (osem rokov – nedávno som mala „výročie“) som sa s týmto ochorením stretla len dvakrát. Jedným prípadom bolo Eginkiné šteniatko, ktoré CMO postihla, a druhým bol westík, ktorého priniesli do polikliniky a vtedy ho vyšetrovala Zuzka, urobila RTG a stanovila diagnózu. Spomínam si, že sme s Robom operovali a ona nám to prišla oznámiť ako raritu. To bola vlastne prvá CMO v našej poliklinike. A čo cudzí predmet v pažeráku? V tomto smere sú westíci opäť preborníci a vedú nad všetkymi plemenami. Ako vraví môj šéf, Maťa, westíci sú proste (a teraz nasleduje slovo, ktoré sa nedá zopakovať), a preto hltajú kosti celé. Najväčší problém je v tom, že majitelia svojich psov sledujú len povrchne, a preto k nám často prichádzajú veľmi neskoro. Nie je žiadnou výnimkou, že prídu a povedia, že pes už asi týždeň nežerie, ale nie sú si istí, že to môže byť aj desať dní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzi príznaky patrí nechutenstvo, prípadne aj snaha niečo zjesť, ale potravu pes vo veľmi krátkom čase vyvráti. Bolesť a apatia.

Diagnóza opäť spočíva v anamnéze a RTG snímku. Liečba spočíva vo viacerých možnostiach. V gastroskopii – ak objavíme zaseknutú kosť, a je možnosť ju vybrať kliešťami, tak to urobíme – hoci sa to stáva málokedy. Kosti sú tak zapasované v malom pažeráku, že po viacerých dňoch, kedy sú tam uviaznuté, sú už doslova zaryté do tkaniva a kosťou sa nedá ani pohnúť. Ďalším spôsobom je chirurgia. Prognóza opäť záleží od mnohých faktorov – hlavne od doby, ktorá ubehla od zaseknutia kosti a návštevy lekára. Nie je ničím výnimočným, že kosť sa v pažeráku už rozkladá, prebiehajú v nej hnilobné procesy a zvieratko je už aj v sepse (a ako hovorievam ja – aj v sKepse) a často mu ani okamžitá pomoc nepomôže. Nie je ničím zvláštnym, že sa zo zaseknutou kosťou trápime hodiny a na konci operácie to malý vysilený organizmus vzdá, prestane bojovať a umrie. (To ma naviac zarmúti.) Alebo psík umiera behom pár hodín, prípadne dní, pretože je organizmus vytrápený a nedokáže si poradiť s infekciou a aj operačnou traumou. Tieto smutné prípady ma vždy rozmrzia, nie len preto, že nevyhráme nad ľahostajnosťou či neznalosťou majiteľov, ale aj preto, že westíci sú proste nádherní šibali a je mi ich ľúto – veď to nie oni si vybrali svojho majiteľa, ale naopak...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo ma však na týchto prípadoch „dorazí“, je (neviem či to môžem nazvať) divadielko majiteľov, ako svojho psa neskonale milujú a krokodílie slzy, ktoré ronia pri stanovení diagnózy a hlavne pri prognóze („ak ste mu dali pred desiatimi dňami kosti, ako vravíte, tak toto na snímku je s najväčšou pravdepodobnosťou zaseknutá kosť. Ak je tam už desať dní, je to veľmi, veľmi zlé...“)

Posledný prípad cudzieho predmetu v pažeráku (rozumej kosti) sme mali u westíka asi pred dvomi týždňami. Celá rodina napochodovala do vyšetrovne so zanedbanou, špinavou, karpavou a vychudnutou westíčkou. Prípadu sa ujala Janka, za mojej asistencie. Povypytovala sa majiteľov na problém, povyzvedala anamnézu, pomohla som jej ju zakanylovať, prispali sme ju a šup s ňou pod lúče X. Zvieratko to bolo milé, pekné a nedokázala som určiť, nakoľko je odovzdané a zmierené so situáciou, alebo len apatické, vysilené a ubolené.

Snímok potvrdil naše obavy a priama reč, ktorú som použila vyššie, sú presne Jankine slová. Malé telíčko som napojila na infúzku a všetci majitelia sa nad ním skláňali, ronili obrovské slzy a tvrdili, ako ju neuveriteľne milujú. Napokon si vždy poviem, že je to asi tak, väčšina ľudí uvažuje emotívne a sivú kôru mozgovú používa len vo výnimočných prípadoch, napr. cez sviatky, alebo v čase od 22,30 do 24,00, alebo... čo ja viem? Viem však, že teraz som trocha ironická.

Po infúzkach nasledoval bežný diagnostický postup – gastroskopia. Tá objavila zaseknutú kosť s „krídelkami“. To je ďalšia najčastejšia prekážka. Ľudia majú od detstva „v krvi“ rôzne nesprávne návyky a povery – na každom kreslenom obrázku psa je ten pes pri búde (občas aj uviazaný), pri búde je miska a u nej kosť! Tento „archetyp“ psa nás sprevádza od detstva a od rozprávok pre deti. (Viac v pripravovanej knihe o kŕmení.)

Ľudia majú pocit, že keď uvaria kosti v polievke, oberú mäso a psovi hodia špicatú a hranatú kosť s mnohými ostrými výbežkami, že je to to najlepšie, čo môžu urobiť. Veď sa s tým stretajú doslova celý život. Tento článok nie je o správnom kŕmení, a tak sa nebudem rozpisovať, čo dať a čo nedať psovi ako jedlo, zameriam sa iba na fakty.

Späť do polikliniky. Objavili sme zaseknutú kosť s ostrými výbežkami. Tkanivo pažeráka okolo bolo krvavé a zapálené a my sme vedeli, že vybrať ju nebude žiadna hračka. Už som sa v duchu videla, ako chystám operačku – inhalačnú anestézu, dezinfikujem stôl, vyberám sety, rúšky... V tom nakráčal do gastroskopovne Alex, ktorý nám občas chodí vypomáhať. Áááááááááá, zaseknutá kosť. Vraví. Je čas na spazmolytikum. Otočí sa na päte a odchádza. Po pár sekundách sa vracia aj so striekačkou, v ktorej sú 2 mililitre čírej žltej tekutiny. Dáva ju westíčke cez kanylu do žilky a vraví – teraz počkáme asi päť minút a potom to už pôjde ľahko. Málokedy to ide ľahko. Už vôbec nie vtedy, keď je kosť už takmer „vrastená“ do stien pažeráka, ale všetci mlčíme, lebo človek sa učí do smrti. Po pár minútach Robo strká do pažeráka rigídne kliešte – majú väčšie čeľuste – a snaží sa kosť zachytiť za výbežok a vytiahnuť. Skúša to znova a znova, ale nedarí sa mu. Ale „zázračne“ sa kosť uvoľní a pri manipulácii s kliešťami sa mu ju podarí pretlačiť do žalúdka (tam ju rozložia žalúdočné kyseliny). Všetci zainteresovaní – Janka drží hadicu gastroskopu a svieti, ja držím papuľu a dopichujem anestetikum, keď sa westíčka začína preberať, Alex iba stojí a pozerá sa, lebo si je istý svojou metódou, Robo, hlavný „ťahač“ a „strkač“... všetci upierame pohľad na monitor, a keď kosť vkĺzne do žalúdka, spontánne spustíme víťazný pokrik. Všetci, až na Alexa. Ten iba sucho poznamená: veď som to vravel. A odchádza za povinnosťami...

Teraz by mala nasledovať stať o príčinách tohto „ochorenia“ westíkov. Mnohí ľudia, vrátane môjho šéfa vám povedia, že westíci sú proste takí – že sú šibnutí, pažraví, pahltní, lakomí ako psi... a tak. Ja si však myslím, že problém je niekde inde. Westíci, tak ako mnohé iné plemená teriérov boli vyšľachtené na lov škodnej, hlavne drobných hlodavcov. Myslím si tiež, že veľká časť úlovku slúžila psíkovi aj ako potrava. Majiteľ hospodárstva mal iné starosti ako hľadať niečo pod zub pre svojho lovca potkanov – nech sa postará sám. (Viem, poviete, že to už je dávno a že to s tým nesúvisí, lebo to bolo pred desaťročiami.) Nemyslím si. Myslím, že práve teriéri, ktorí konzumovali väčšinou mäso surové (napr. loveckým plemenám psov mäso poľovníci varia už od šteňaťa, aby sa pes nenaučil na mäso surové a aby nenačínal dohľadanú či prinesenú zver), v dnešnej dobe trpia niečím, čo už dávno jedna moja priateľka nazvala psychickým hladom. Postihuje to aj ľudí, keď sa rozhodnú pre nejakú monodiétu – napr. vylúčia zo stravy všetko sladké alebo mäso alebo mliečne výrobky... po pár dňoch máme všetci neuveriteľnú chuť práve na „zakázané ovocie“. A aj keď mnohé dámy – lebo sa to týka väčšinou ich, vydržia diétovať predpísaný počet dní, tak si potom odopierané jedlo doprajú vo vrchovatej miere. Či to malo žiadaný efekt, nad tým sa nechcem zamýšľať. Chcela by som, aby ste sa zamysleli nad tým, ako sa cíti váš psík, ktorý celý život žerie predpísaný druh granúl, ktoré ste mu na odporúčanie veterinára („je tam všetko, čo potrebuje vo vyváženom pomere“), alebo len pre vaše pohodlie („aby som mu nemusela každý deň variť“) „naordinovali“. Ja zbožňujem špenát - „klasiku“ so zemiakovou kašou. Dokážem za deň zjesť tri štyri porcie. Ale nechcela by som ho jesť týždeň, mesiac, rok, a už vôbec nie celý život...

Viem, začala som CMO a dostala som sa až sem. Ale to bol môj zámer. Ako som už vyššie spomenula. Za celý profesný život som sa s CMO u nás na veterine stretla iba raz. Zato zaseknuté kosti vyberáme westíkom aj desaťkrát do roka. Tak neviem, čo je typickejším „ochorením“ westíkov. Aj keď zaseknutej kosti sa dá odpomôcť ľahko. Nebuďte leniví a doprajte svojim psom mäso. Nemusíte im ho variť. Pes je mäsožravec a verte, že jeho organizmus si so surovým mäsom dokáže poradiť. Mali by ste si uvedomiť, že chuť na mäso je mu prirodzená, a suché, vyvarené a tvrdé kosti s ostrými výbežkami nie sú plnohodnotnou náhradou mäsa. Okrem toho kosť tepelnou úpravou veľmi stvrdne a pri hryzení sa štiepi a láme na špicaté úlomky s hranami ostrými ako žiletka. Tie môžu zapríčiniť vážne poranenia pažeráka, žalúdka, čriev...

Ak sa rozhodnete svojmu psovi dopriať kosť ako zábavku, alebo aby si na nej vyčistil zuby, vždy by to mala byť kosť surová s kusmi mäsa, nie „oholená na kosť“. Veľká, aby ju nemohol prehltnúť, ale aby si z nej len odhrýzal. Nemala by byť náhradou mäsa a už vôbec nie stravy. Mala by byť len občas a v primeranom množstve, aby vášho psa nezapiekla. A hlavne by mal jeho jedálniček obsahovať mäso – je to jeho najprirodzenejšia strava. Po nej bude spokojný, vyrovnaný, bude vás milovať, pretože vás bude pokladať za bytosť, ktorá rozumie jeho potrebám, a hlavne sa vyhnete problémom s cudzím predmetom v pažeráku.

Nech ste vy aj vaši psi iba spokojní, šťastní a zdraví.

PS v názve malo byť pokračovanie: "...a iné choroby", ale nezmestilo sa.

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu