Ako dieťaťu môj blízky vzťah ku psom okolie tolerovalo – veď je to milé, keď sa malé dieťa nebojí veľkého psa. Keď som bola tínedžerka, už si okolie niekedy skryte, niekedy okato klopkalo na čelo a ľudia vraveli, že sa „hrám so psami, ako malé decko“. Vytrvala som. A som rada, pretože moja práca je pre mňa tým pravým orechovým. Nechcela by som robiť nič iné. A okolie? Začalo ma rešpektovať. A občas aj využívať.
Každý o mne vie, že „robím so psami“. V praxi to vypadá tak, že idem na poštu, a keď všetko vybavím (po neskutočne dlhých minútach) a vyjdem z budovy, pred poštou ma čaká pán. Dobrý deň. Spustí. Videl som vás ísť dnu, tak som vás počkal.
Pozriem na neho spýtavo a on pokračuje: Do dvora mi ráno vbehol pes.
No a? Čudujem sa.
Nie je môj.
No a?? (Ešte viac sa čudujem.)
No... je to vzácny pes. Drahý. Isto niekomu patrí. Niekomu chýba. Čo mám robiť? Neviete, čí by mohol byť?
Ja?
No, veď vy robíte so psami... Jeho hlas sa vytratí, lebo čakal odo mňa pomoc, alebo nejaké riešenie.
Rezignujem. Aký je to pes?
Taký malý, šikovný.
Akej farby?
Hnedý... a ešte s takým... inakším...
Bielym?
Nie.
Čiernym?
Nie. Nechcete ho prísť pozrieť?
A kde bývate?
Tam na rohu, kde vaša mama. Horlivo vysvetľuje. Počkám vás pred bránou... Čo mám robiť? Idem. Zo psa neurčitej farby sa vykľuje yorkšír. Isto ušiel niekomu s pred obchodu, ktorý je neďaleko. Pán je starý, chodí o paličke... Sadám na bicykel a „utekám“ na mestský úrad dať vyhlásiť do mestského rozhlasu, že sa našiel yorkšír, a kde si ho môže majiteľ vyzdvihnúť. Potom utekám do roboty...
Alebo idem do banky a slečna za priehradkou mi oznámi: Včera sme boli u vašej sestry.
Mierne sa usmejem, lebo neviem, kam tým mieri.
So psom. Máme psíka ši-cu. Doloží, keď vidí moje rozpaky. (Sestra je veterinárka.)
Aha! Prikyvujem.
Kašle. (Rozumej pes. Nie sestra.) Zase iba prikývnem. Ešte som sa nedostala k tomu, že chcem na účet vložiť peniaze.
Dala mu... začne komoliť názov prípravku. Doplním a ona súhlasne prikývne.
Je to dobré? (Prikyvujem.) Pomôže mu to? (Hrám sa na oslíka.) A keď to nezaberie?...
Dôverujte mojej sestre. Vie, čo robí. Kázala vám prísť na kontrolu?
Áno.
Tak vidíte. Nebojte sa, bude to dobré.
Slečna je spokojná a konečne sa ma opýta, čo si prajem...
V obchode so semenami chcem kúpiť malú cibuľku. Nakúpim ešte pár drobností, nožnice na stromky, a keď zaplatím, majiteľ obchodu mi vraví:
Máme pudlíka. Každú chvíľu ho bolí ucho. Boli sme tu u nášho veterinára, aj mu dá vždy kvapky, ale nezaberajú. Na chvíľu ho to prejde, ale o pár dní si uši škriabe znova. (Dlhá pauza ma moju prípadnú diagnózu aj s tým, aký prípravok, kedy, koľkokrát a ako použiť. Najlepšie, keby som ho okamžite vytiahla z vrecka nohavíc ako Lolek a Bolek...)
Problémov môže byť viac. Vravím. Môže mať v uchu roztoče. Kvasinky, semeno trávy, bakteriálnu infekciu... Mali by ste zájsť k nám do polikliniky...
...A vy mu nemôžete niče dať? Skočí mi do reči.
Ja? Ja som iba sestrička. Jasne, že mu nemôžem nič dať.
A niečo priniesť?
To by som mohla. A vy viete, čo mu je? (Mlčí.) Lebo ja nie. Práve preto som vám povedala, že by ste mali ísť s ním do polikliniky, urobíme ster, pozrieme pod mikroskopom, prípadne pozrieme otoskopom do ucha...
Ale ja celý týždeň robím. (Je to skôr akýsi vzdor.)
Robíme aj v sobotu a v nedeľu. Robíme piatky – sviatky, tristošesťdesiatpäť dní v roku. Dokonca máme dvadsaťštyri hodín pohotovosť. Iba si priplatíte pohotovostný príplatok...
Pán rezignuje a prisľúbi, že sa s pudlíkom cez víkend vypraví k nám....
O dva týždne stretnem úplnou náhodou sestru. Bola som pred týždňom v semenárskom obchode. Začne. Keď som zaplatila, predavač mi vraví – bol som u vás, ako ste povedali. Rozmýšľam, kedy bol u mňa a on pokračuje. Urobili presne tak, ako ste vraveli. V duchu sa čudujem. Mal tam kvasinky. Dali mu nejaké kvapky... Keď videl, že sa nechytám, doložil: Alebo som si vás pomýlil s vašou sestrou? Vtedy mi svitlo, že si tam bola nedávno, a že si mu niečo radila. Zahovorila som to, že si mi o tom vravela, že urobili dobre a že som rada, že je pes zdravý. To len, aby si vedela. Doloží. Super. Usmejem sa.
Ešte že sme dve a starosti s chorými psíkmi si podelíme...
