reklama

zápisky z veteriny - náš Giorgio

Nedávno sa spýtala jedna klientka Vlada: vy máte akého psíka? Žiadneho. Odpovedal. Tak máte mačičku? Čuduje sa. Asi je Vlado taký „týpek“, čo vypadá skôr na psa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Nemám žiadne zvieratko. Odpovedá pokojne Vlado. Ale... slečna sa trocha zarazí. Myslela som, že veterinári... zmĺkne, lebo zvyšok je úplne jasný: ak niekto lieči psov, mal by ich mať rád (ak chce svoju prácu vykonávať dobre), a ak ich má rád, je prirodzené, že by mal aj nejakého vlastniť. (Veď má všetky lieky zadarmo! Verte, že naozaj mnohí ľudia práve týmto argumentujú.)

Som tu od rána do večera. Nemôžem mať psa. Bol by opustený. Práve preto, že mám rád psov, tak žiadneho nemám. Voľakedy som aj uvažoval, že by som nejakého mal a nosil si ho do roboty, ale on by tu chodil, obťažoval pacientov a zase by musel byť len niekde zavretý. Vysvetľuje Vlado. A nie je vám smutno? Vyzvedá klientka. Nie. Máme tu naše mačičky – Giorgia a Amorka. A Šarika a Hyena. To sú naši psi, ktorých sme sa ujali a sú u nás v záhrade. To sú moje zvieratká. A ešte mám stálych pacientov, ktorí ku mne chodia roky. Poznám ich, zvykol som si na nich... a mám ich rád. To je zase to, čo Vlado nevypovie. Viem to. O moje zvieratká sa stará osem rokov, a keď je niektoré choré, je mu to ľúto a snaží sa mu pomôcť najlepšie, ako vie. Občas sa ma len tak opýta: ako sa má Olwenka? A ja viem, že mu na mojich psíkoch záleží. A zaleží mu na každom pacientovi...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nedávno Giorgio ochorel. To je ten kocúrik bez zadnej nožičky, na ktorej mal flegmónu. Nikto z nás nevedel, čo mu je. Možno suchá forma FIP-ky. Možno niečo iné. V našom mačkáriu máme každú chvíľu malé mačiatka, ktoré nám prinesú z útulku, alebo ľudia, ktorí ich nájdu na ulici. Aj keď ich máme v karanténe, asi predsa len niečo na Giorga preniesli. Alebo to bolo niečo iné. Giorgio sa totiž o všetkých malých najdúchov staral s láskou a obetavosťou, s akou sa mnohokrát nestarajú ľudskí otcovia. Dve milé „mačkárky“, ktoré k nám takmer denne chodia a starajú sa o naše trojnohé a „bejby“ mačacie osadenstvo (vonku máme totiž ešte päť mačiek – všetky, čo nám ľudia priniesli, a dvoch psov a dve vietnamské prasiatka – o tie sa staráme my), ostali veľmi znepokojené. Chodili aj dvakrát za deň a kontrolovali Giorgia. Držali mu labku, keď mu tiekla infúzka, láskali ho, hladkali, rozprávali sa s ním, že všetko bude zase dobré...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

...ale Giorgiov stav sa nezlepšoval. Keď už bolo jasné, že veľmi trpí a stav je nezvratný a speje ku koncu, rozhodli sa, že mu odpomôžeme od trápenia. Snažila som sa tomu vyhnúť, a tak som si našla nejakú inú prácu... Asi po hodine som prišla za Aničkou do labáku – kukala práve do mikroskopu a o niečo (už ani neviem čo) som ju prosila. Odtrhla oči od okuláru, ktoré sa mi zdajú príliš vlhké a červené a vraví. Nemôžem. Mám tu rozrobených dvoch pacientov a ešte som neuspala Giorgia. Veď si ho začala uspávať dávno. Čudujem sa. Ano. Ale najprv sa s ním lúčili, potom som ho chcela trocha prispať, ale vôbec na to nereaguje, je stále hore a vyvádza a... budem ho musieť uspať do srdca... hlas sa jej vytratí. A prečo plačeš? Pre Giorgia? Pýtam sa, ale jej sa spustia slzy a už ani nevládze odpovedať, iba prikývne. Pristúpim k nej a objímem ju. Stískam ju na hrudi a hladkám po chrbte a viem, že aj keď je dávno dospelá, teraz potrebuje objať a utešiť, a že v tejto chvíli je malým bezbranným dieťaťom, ktoré si nevie rady a veľmi túži, aby to za ňu vyriešil nejaký „dospelý“. Uspím ho sama, keď chceš. Ponúknem sa. Zdvihne ku mne uplakané oči. Urobíš to pre mňa? Jasné... Ale musíš ho uspať rovno do srdca. A prečo? Lebo má už asi nefunkčnú kanylu a už dostal toľko anestetík a je stále hore a vyvádza... Tak ho prekanylujme. Pomôžem ti. Poď. Vstáva, berieme Giorgia z mačkária. Spolu s ním ide jeho „adoptívna mama“, ktorá sa o neho dlhé mesiace nezištne starala. Ktorá k nám chodila takmer denno denne vo svojom voľnom čase, ktorá mu kupovala za svoje peniaze mačacie konzervy, granule, mačacie hračky a maškrty a milovala ho celým srdcom...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale Anička má pravdu. Cievy sú skolabované. Prekanylovať sa nám nedarí. Giorgio je rozboľavený, utrápený a vyvádza... Tete dovolím, aby sa s ním ešte naposledy rozlúčila a posielam ju preč. Aj ona plače. Ale zvyšok už vidieť nemusí. Chcem ju toho ušetriť...

...A tak mi Anička pomáha polohovať Giorgia. Beriem si hrubú ihlu, „vitamín T“...

… a po dlhých minútach, keď Giorgio dobojuje, ho prikrývam, skladám zo stola, upratujem... a volám pani Rajskupovú, že už môže vyjsť...

A vtedy si spomeniem na klientku, ktorá spovedala Vlada a jeho domácich miláčikov. Milá neznáma. My máme toľko zvieratiek, ktoré máme radi, že žiaden klient nemá viac. A ver, že aj náš žiaľ je mnohonásobne väčší...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

… a niekedy musím byť mamou nie len svojim deťom a svojim psíkom, ale všetkým zvieratkám v našej klinike... a občas aj mojim mladším kolegyniam...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu