Našim veľkým psíkom (zavretým vo voliérach) sme kupovali „darčeky“ na každé Vianoce. Väčšinou to boli velikánske špikové kosti, kusy teľaťa, alebo iné dobroty. Pochopiteľne najprv dostali medovú oplátku, ktorá sa im okamžite prilepila na podnebie... Je to už dávno. Veľkých psíkov vystriedali malí, ktorí hlavne v zime trávia väčšiu časť dňa v teplom byte. Nečudo teda, že vždy cítili určité radostné napätie a očakávanie našich detí a že sa vždy chceli podieľať na našej radosti.
Keď Atlasko prvýkrát sledoval zdobenie stromčeka, skusmo svojou veľkou papuľou drgol do sklenenej gule. Tá sa rozhojdala a čierna obluda v nej sa k nemu približovala, odďaľovala, približovala... až otvoril svoju krokodíliu papuľku, a keď sa čierna obluda priblížila dostatočne blízko, urobil chňap... a guľa sa rozprskla na stovky maličkých kúskov... (odvtedy máme iba gule plastové).
Aj pri rozbaľovaní (našich) darčekov nikdy naši psi nechýbali, a tak sme začali kupovať darčeky aj im. Poviem pravdu, vždy bol s tým nejaký problém – raz ich objavili skôr, ako mali, a tak si našli pod stromčekom iba prázdne papiere. Inokedy na mňa vrhali úpenlivé pohľady, ktoré mi oznamovali – Maťa, ak mi nedáš to, čo schovávaš v špajze, tak isto to neprežijem! Hádam nebudem mať na svedomí krutú smrť mojim miláčikov?...
Ale Vianoce nie sú len o obžerstve, o kradnutí perníčkov štvornohými zlodejmi zo stromčeka a o rozbaľovaní darčekov. K Vianociam patria neodmysliteľne aj reklamy – hlavne tá s kofolou a zlatým prasiatkom. Whisky ju miluje! Dávajú ju síce len v čase Vianoc, ale ešte sa ozve prvé vržďanie snehu už letí k televízoru. Miluje to zlaté „zlaté prasiatko“, ktoré ocka s dievčatkom ponaháňa. Vždy ho chce uloviť tvrdiac, že je predsa poľovným psom, aj keď nemá žiadne poľovné skúšky a nie je teda poľovne upotrebiteľná. (Ja by som jej dala, keby chcela norovať!) Svoju vášeň za tie roky reklamy vyšpičkovala tak, že ešte sa len ocko ozve: a keď vydržíš celý deň nepapať, uvidíš zlaté priasiatko... a už sa búcha do obrazovky s výkrikmi: prasiatko! Prasiatko! Potom sa obráti ku mne s otázkou – bola som dobrá? - a skutočného diviaka už nevidí. Ale táto reklama na kofolu je jediná, ktorú má rada.
A ako je to s terajšími Vianocami? Moji psíkovia – takmer všetci – milujú latexové hračky. Nie tvrdé vinylové! Latexové! Mäkučké, pískajúce, vŕzgajúce v papuľkách, ohybné a pištiace... proste paráda! Keďže ich je (psíkov) veľa (momentálne trinásť: našich desať, Ťapo a dvaja púliovci) treba aj latexových hračiek veľa. A poviem vám – vôbec to nie je lacný špás! Jedna malá hračka stojí od troch do päť euro. A to nevravím o veľkých latexových ježkoch za 15 e, ktorí majú mäkké iba bruško, sú veľkí, ako moja dlaň, navrchu ostré pichliače a Whisky sa ich troška bála, lebo (svine jedny) pichali! Alebo o latexových diviakoch, ktorí naozaj krochkajú, tiež sú veľkí tak 20 cm a sú (prosím pekne) za dvacku! Kúpiť desať krochkajúcich diviakov mojim psom – to je celé imanie! A tak sa musia uspokojiť s jednou, maximálne dvomi latexovými loptičkami po štyri eurá, ktoré si väčšinou hneď uzurpuje Whisky a ostatní na ňu len túžobne hľadia. Aj keď jej ich na okamih vezmem a dám ich napríklad Eginke, Whisky sa k nej postaví, zahľadí sa na ňu pohľadom a Eginka mi po pár sekundách oznámi: nechcem sa hrať! Výborne! Zahlási Whisky a opäť žužle a „zabíja“ všetky latexové hračky sama a tie vydávajú strašne kvíliace zvuky a jej to robí ohromnú radosť.
A tak mojim psíkom vždy sľúbim, že: raz, až budem veľká a strašne bohatá, tak vám kúpim za vlečku latexových hračiek, vylejem vám ich do chodby, aby ste sa mohli všetci hrať!...
V tohtoročný predvianočný čas som si spomenula na priateľa, ktorý robí dílera vo veľkosklade s (nielen) psími potrebami a zavolala som mu, nech mi prinesie katalóg. Blížia sa Vianoce a ja chcem ušetriť nejaké to euro. Priniesol. A čuduj sa svete – v ponuke mali aj latexové loptičky za jedno jediné euro! Hneď som mu zavolala a okrem psích suchárov, „sladkostí“ a iných dobrôt som mu oznámila, že chcem desať latexových loptičiek za euro. Jeho odpoveď: Maťa, toto je veľkosklad. Predávame na krabice! V jednej je päťdesiat loptičiek. Alebo celé balenie, alebo nič. No nekupte to! Veď je to toľko, koľko by som dala za dvanásť v obchode! A napokon – vždy som im sľubovala, že raz... takže ten čas asi práve nastal...
Domov som priniesla velikánsku krabicu plnú lôpt, hryzacích tyčiniek a iných blbôstok a dávala som si pozor, aby žiadna loptička nevydala nijaký zvuk. Niežeby moji psi boli hlúpi. Ich nosy im veľmi rýchlo prezradia, čo v nej mám. (Hlavne Whisky je na latex maniak a tak ho vyňuchá úplne všade. Vždy presne vie, kam hračku schovám a stojí pod oným vyvýšeným miestom celé hodiny a vrčí a šteká. Papuľuje a domáha sa svojho latexového práva, ktoré jej výnosom ešte niekedy pred narodením udelil sám úchylný Psí Pán za sľub oddanosti, poslušnosti a vazalstva.)
Ale prišiel mi na pomoc Matúško, nakukol do krabice a zvolal: psíci, vy sa budete mať! A aby podporil svoje slová: zapískal loptičkou!...
Amen tma! Psi sa rozjačali, Whisky na tých svojich krátkych rúčkach a nôžkach skákala do vzduchu a prekrikovali sa jeden cez druhého... takže za obeť padlo päť lôpt a dva balíky dentálnych pochúťok a bytom sa niesli všetky druhy pískania...
To bol pred desiatimi dňami. Všetci psi zabudli na pochúťky, iba Whisky nezabudla na latexové hračky, a tak okupovala krabicu, hrýzla do nej, snažila sa zo všetkých síl (a úspešne!), takže z päťdesiatich loptičiek je už len tridsaťpäť. Napokon som krabicu vyložila na skriňu. Ak si myslíte, že som ju odradila od jej lúpežných výprav, mýlite sa. Okamžite zistila, kde je krabica. Sadla si pred skriňu a s očami túžobne upretými na objekt svojho záujmu, vydávala nespokojné mrmlanie, ktoré som si nevšímala. To po chvíli prešlo v štekanie. Keďže som vôbec nereagovala, rozhodla sa, že mi to - nechápavej a blbej – vysvetlí, čo vlastne chce. A tak ku mne prišla, skočila mi na nohu a s kvílením sa rozbehla ku skrini. Nepomohlo, aj keď to robila znova a znova. Bola som neoblomná, ale ona vytrvalá, až som ju musela zahriaknuť: prestaň konečne! Nič nedostaneš! (A cítila som sa pri tom, ako pes – na svojho Whiskaska som kričala a odoprela mu jeho závislosť...) Pozrela na mňa s údivom, ktorý sa miešal s pocitom krivdy a ja som sa cítila ešte horšie. Whisky sa mi otočila chrbtom a ľahla si pred skriňu, na ktorej sú jej nesplnené sny... Dokonca nechce z obývačky odísť – cíti povinnosť si loptičky strážiť, a tak ju musím vynášať, za hlasného protestu, na rukách.
Na šťastie, Vianoce sa blížia, aj keď neviem či rozumie môjmu: už len trikrát sa vyspinkáš... Viem ale, že budem mať prinajmenšom rovnakú radosť, ako ona, keď si pod stromčekom nájde „za nákladiak“ latexových loptičiek...
Pekné Vianoce Vám všetkým, priatelia...
