reklama

zápisky o zvieratkách - kniha džunglí

Čítali ste knihu džunglí? Tí starší iste áno. Mladší asi ani nevedia, že nejaká kniha je. Ale áno, určite poznajú Mauglího – Žabku. Malého indického chlapca, ktorému rodičov zabil Šer Chán a jeho našla vlčia svorka, ktorá ho vychovala, ako vlastného.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Tú knihu som milovala. (Milujem.) Čítala som ju znova a znova. Neustále som prežívala ony dobrodružstvá, ktoré mi ako malému dieťaťu brali dych. Neskôr som si uvedomila, že pán Kipling bol veľmi probritský, priveľmi prokolonistický a že vlastne svojou tvorbou slúžil „veľkému bielemu bratovi“, ktorý učil a viedol „nevedomých domorodých prostáčikov“:

...Takto přísaha zní, když staví bílý muž

v dalekých krajích svúj dúm:

Buď svobodu nám a svobodu pro náš rod –

buď válka tuzemcúm"...

Nuž, nikto nie je dokonalý... Ale späť do džungle. Aj tí, čo príbeh čítali, aj tí, čo ho iba videli, poznajú Balúho. Medveďa, ktorý bol Mauglího učiteľom. Vo filme vystupuje, ako nemotorný, a hlavne nasprostatý starý pán, z ktorého si robia takmer všetci posmech, pretože je lenivý, pažravý, hlúpy... proste Balú... Hlavne som v akomkoľvek filmovom spracovaní knihy džunglí nenašla to, prečo som ho v knihe tak milovala: poučku, ktorú doslova Mauglímu vtĺkal do hlavy len preto, aby v nebezpečnej džungli plnej nástrah a aj zloprajných zvierat, dokázal prežiť: Sme jednej krvi. Ty i já! Táto veta ma fascinovala. Asi bolo dosť ťažké sa ju naučiť, pretože ju mal Mauglí vysloviť vždy v reči zvieraťa, ktoré chcel požiadať o pomoc...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale prečo píšem o spisovateľovi, ktorý ma svojimi prokoloniálnymi názormi tak sklamal?

Tú poučku o rovnakej krvi používam celý život. (Vlastne odvtedy, čo som si ju prečítala.) Pochopiteľne, mám určité nedostatky, pretože ma neučil múdry a skúsený medveď, a tak nepoznám žiadnu reč zvierat, k niektorej sa dokážem iba priblížiť. Ale vždy, vždy! ju v mysli vyšlem k tvorovi, ktorého stretnem, a ktorý ma fascinuje a učaruje mi. A tak ju najčastejšie „vravím“ vtáčkom, ktoré k nám chodia jesť a ja ich kŕmim a potom ich pozorujem. Vysielam ju k poľným zajacom, ktoré ešte tu a tam objavím na poli. K lesným veveričkám, lasičkám, ktoré občas v lese stretnem, k srnám a jeleňom... (Viem, myslíte si, že asi preháňam, ale tie zvieratká, aj keď len sporadicky, predsa len stretávam. A neuhádnete čo: „vravím“ ju aj kravičkám, koníkom a prasiatkam. Aj sliepkam, ktoré som chodila dlhé roky vakcinovať.) K túlavým mačkám, ježkom, psom, ktorí sa boja, alebo majú chuť trhať a ničiť... V duchu ju vyslovím pri každom zvieratku, ktoré vo svojom živote stretnem. Nie, nemyslím si, že ona poučka je tým „šémom“ vďaka ktorému chápem psíkov, alebo mačičky. Myslím si ale, že zvieratká majú stále na úplne inej úrovni mimozmyslové vnímanie, ktoré sme my už dávno stratili, a že dajakým spôsobom vycítia, že im nechcem ublížiť, ale že ich obdivujem a cítim k nim lásku a náklonnosť. V praxi to vypadá napr. tak, že stojím pod stromom, na ktorom sa „naparuje“ škovránok, alebo tlčie ďateľ a ja na nich hľadím takmer s otvorenými ústami, a oni si robia svoje a po očku sledujú či mi imponujú. A ja im v myšlienkach opakujem, že sú nádherní a úžasní a že ich mám rada a že som šťastná, že si vybrali práve našu záhradu pre svoj život a že sa budem usilovať zo všetkých síl, aby sa u nás cítili dobre... Napokon to ale väčšinou dopadne tak, že psi, ktorí spozorujú moju zaujatosť vtáčikom, (alebo iným bezbranným tvorom) „doletia“, „urobia cirkus“ a vrhnú na mňa usmievavý pohľad: psina, čo?! Nemám im to za zlé. Je to ich prirodzenosť, ich spôsob života, na ktorý ich pradávny lovec vyšľachtil. Teriéry sú lovci škodcov a drobnej i väčšej zvery. Nemám im za zlé, že preženú kŕdeľ vrabcov, hrdličiek, alebo „stádo“ vrán. Že sa Whisky pustí k jazeru za labuťou zasypávajúc ju sprostými výkrikmi, ktoré tu nemôžem zopakovať, že nech si to biele čudo s dlhým krkom nemyslí, že ona sa jej nebojí, len sa bojí – chúďa jedno – hlbokej vody, aby sa neutopila, a že keď labuť pripláva bližšie, že to oľutuje. (Labuť. Aj keď si osobne myslím, že pri strete by skôr ľutovala Whisky.) To, že labuť pláva bližšie, vám snáď vravieť nemusím. Whisky hystericky jačí: ešte! Ešte!... a labuť, keď zistí, že je to doslova mrňavá čubka, mávne krídlom a dôstojne odvesluje preč... Tieto chvíle sú pre mňa krajšie a dojímavejšie, ako najväčšia „lávstory“ v telke, alebo v kine. Napínavejšie, ako akákoľvek detektívka. Zaujímavejšie a poučnejšie, ako akýkoľvek televízny dokument...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napokon ma vždy prepadne smútok a clivota, pretože si uvedomím, ako sa svet zmenil. Mne sa to zdá stále ako včera, ale je to už dvadsaťpäť rokov, čo k nám do záhrady chodilo v zime na „obedové menu“, ktoré pozostávalo iba z kusa loja a trocha rôzneho zrna aj desať druhov vtákov. Od troch rôznych druhov sýkoriek, vrabce, drozdy čierne, divé holuby a hrdličky, až po ďatľa, straky, vrany... V lete bol plný dvor lastovičiek a belorítok, plná záhrada škriepiacich sa vrabcov, pipíšok, stehlíkov. Chodila k nám kukučka, sojka, večer kuvik, plamienka, výrik. „Štikajúci“ žltochvost, trasochvost, červienky a stehlíci a v noci na stromoch občas zaspali bažanty... Poľných zajacov som stretávala na dvore a na ulici a prepelice a ondatry sa večer „promenádovali“ po asfaltke...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je ta tak dávno...

Do našej záhrady – do tej „novej“, ktorú sme si kedysi s mužom kúpili – som vysadila na dvesto stromov a kríkov... a predsa je dnes vtáčikov z roka na rok menej. Žiadna žlna mi už nespieva svoje: chytiliho zbiliho. Zabiliho zjedliho... (Ja viem. Žlna tak nespieva. Ale podobá sa to. A keď prišla a spievala, opakovala som za ňou, a ona prilietala bližšie a bližšie, lebo ma pokladala za soka a tak si to chcela „vydiskutovať“ pekne z očí do očí...)

Túto zimu sa u nás „pásli“ iba vrabce, jeden druh sýkoriek a doslova pár drozdov. A hrdličky z celého okolia. Štyri druhy vtákov...

Ešte pred pár týždňami bola krutá zima a ktosi na fb písal, že v mieste ich bydliska je jazero, kde hladujú a umierajú desiatky labutí a cestou facebooku prosil ľudí, aby ich nenechali zahynúť a nosili im jesť. Na to mu odpísala dosť „komisne“ jedna pani (ktorú troška poznám), ako tým zasahuje do kolobehu života a že krutá zima tu bola skôr ako ľudia a hneď mu spravila prednášku že koncom trinásteho storočia a tiež v sedemnástom storočí bola malá doba ľadová a že všetky vtáky prežili aj bez nášho pričinenia. A že kŕmením v nich otupujeme ich prirodzené inštinkty, že sú potom tučné, hlúpe a lenivé, že na jar odháňajú tie prilietajúce a chudé. Že v Holansku, Belgicku a Dánsku, kde dotyčná pani žila (teraz je myslím vo Francúzku) je zákonom zakázané pod hrozbou vysokej pokuty prikrmovať v zime vtáky a že ona to schvaľuje... blablablablabla. Bla. Bla. A na to jej onen pán, ktorý dovtedy „žadonil“ o záchranu labutí, odpovedal: Zdenka, ty si úžasná, čo všetko nevieš!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som si povzdychla, že Zdenka asi nevie, že človek zasahuje do prírody od dôb, čo vznikol. Kedysi však boli jeho mechanické schopnosti malé a zasahoval do prírody iba okrajovo, slabo a len na úzko vymedzenom priestore. Dnes však znečisťuje prírodu na všetkých úrovniach: chemicky, biologicky, mechanicky, tepelne... Každý z nás pozná termín: svetelné znečistenie či elktrosmog. Každý vie, že hranica hluku je vysoká a unavuje nás. Drása naše zmysly, svetlo nabúrava tvorbu melatonínu a že sme stále nejakí „nesvoji“. To všetko, ibaže v oveľa väčšej miere vnímajú zvieratá. Reagujú na to a keďže je to často neúnosné... vymierajú.

Minulý rok som v našej záhrade neobjavila ani jedného žltochvota... Smutné. Lebo pri kúpe našej záhrady ich boli desiatky. Ešte pred pár rokmi vždy podvečer spieval slávik, nad ránom niekto, koho som nikdy neobjavila, ale jeho pieseň tryskala rovno zo srdca a vtekala mi priamo do duše... A hoci som vysadila – ako som spomenula cez dvesto kríkov a stročekov, som vo svojom okolí jediná. Všetci ostatní kríky a dospelé (ale i „bejby“) stromy rúbu, klčujú a stavajú si altánky, garáže, bazény a dvor vykladajú zámkovou dlažbou, takže už niet prirodzeného prostredia, kam by sa vtáčiky, ježkovia a iná "háveď" uchýlila. A ani u nás nenájdu ochranu pred elektrosmogom, svetlom, chemickými posypmi a postrekmi, ktoré spolu s potravou dostávajú do tela...

Minulý rok v našej záhrade umrelo cez zimu desať vrán. To sa pred tým nikdy nestalo...

A tak si vravím: čím to je, že sú ľudia takí nevšímaví, ľahostajní a k prírode krutí? Že svoju nadradenosť si ešte aj ustanovia do zákonov, ktorými zakazujú starať sa o slabších a bezbranných. O bezradných. Myslím, že človek nebol stvorený na to, aby vládol. Ale jeho psychické a duševné schopnosti mali slúžiť hlavne na to, aby svojim „menejcenným“ druhom pomáhal všetkými dostupnými prostriedkami.

Ibaže neviem ako, keď dnešné deti už nečítajú úžasné príbehy napr. aj z knihy džunglí. Stačí im jej spotvorená sfilmovaná podoba, pri ktorej sa smejú hlúpemu a tučnému macovi. Kto ich naučí, že sme jednej krvi? Vy i já...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu