Možno už tušíte, že chcem písať o útoku psov na ľudí. Zámerne nepíšem, že sú to „bojoví“ psi, pretože už v predchádzajúcom článku som vysvetlila, že označenie „bojový“ je proste neodôvodnené. Ľudia šľachtili psov na stráženia – to sú strážni. Na stopovanie – to sú stopári a mnohí iní a iní, ale nikdy v histórii ľudstva nešľachtili psa špeciálne na boj, ako bojového.
Neprejde deň, aby nám médiá „nevymývali hlavy“ o útoku krvilačných beštií, ktoré sú nebezpečnejšie ako napalm, vznetlivejšie ako pušný prach a nedokáže ich správanie odhadnúť nie len „nepsíčkar“, ale ani vlastný majiteľ, a čo horšie, kynológ – odborník. Dnes ma vo večerných správach úplne „dorazili“, keď obrovské titulky hlásali: pitbul znova útočil!!! Napadol hluchonemú ženu!!! (Chúďa jedno, nepočula ho prichádzať, chápem, že to musel byť pre ňu obrovský šok a vôbec to nemyslím ironicky.) „Podvod“ sa vykľul o chvíľu, keď na záver bloku moderátor povedal, že sa incident odohral v USA. Nechápem, prečo museli ísť naši novinári do USA. Veď EU je dostatočne veľká a dám ruku do ohňa za to, že v každom štáte došlo v dnešný deň minimálne k jednému útoku psa na iného psa, alebo človeka. Mohli zostaviť celé spravodajstvo iba z útokov psov... Aha... možno by sa to ľuďom opozeralo a už by to nebola senzácia.
(Kedysi som čítala, že prvá dopravná nehoda sa stala niekedy strašne dávno. Podstatou bolo, že ženu, chodkyňu tak vyľakal automobil, ktorý sa okolo nej „rútil“ rýchlosťou 30 km za hodinu, že sa vrhla pod onen „pekelný stroj“ a na mieste zraneniam podľahla. Isto z toho bola vtedy veľká aféra, isto o tom písali všetky periodiká a v celom meste sa nehovorilo o ničom inom, iba o tom... Napokon áut pribúdalo, rýchlosť sa zvyšovala, pribúdali aj nehody, a tak už nie sú zaujímavé. Podľa štatistiky na našich cestách zahynuli každý mesiac dvaja motocyklisti. Nikto ale nelobuje za to, aby sa motorky šrotovali. Ak ublížim človeku tak, že ho zrazím autom, ani mne nikto auto nezošrotuje... dokonca nikto nezakáže autá používať.)
No ak nejaký nezodpovedný majiteľ nechá pobiehať navoľno svojho nevychovaného psa, tak ho väčšinou okamžite „zošrotujeme“ (psa, nie majiteľa), hoci onen majiteľ by tiež mal ísť skôr do basy za ublíženie na zdraví, presne tak, ako vodič, ktorý zrazí človeka.
Čo horšie, vymyslíme si (vôbec neviem, kto ho vymýšľa) zoznam a plošne chceme zakázať chovať na území SR (najlepšie by bolo na celom území EU, alebo vôbec na svete) plemená, ktoré sú len o trocha väčšie ako plemená typu: preboha, dávaj pozor, lebo ho zastupíš! (Niežeby som mala niečo proti psím bonsajom.) Ale aj to by bolo (pre mňa nebolo) pochopiteľné, keby to boli plemená, ktoré sú naozaj nebezpečné. Bohužiaľ sa pravidelne v TOP rebríčkoch „bojových“ (hoci správnejšie označenie by bolo skôr: nebezpečných, alebo agresívnych) psov objavujú takí dobráci ako tosa-inu. Tosy nenapádajú ani psov. Tosa je psí sumo vyšľachtený s japonskou predcíznosťou a umom. Ale isto. V Japonsku sa tosy používajú na zápasy. Ale na úplne iné, na aké sme my Európania zvyknutí. Žiadne špinavé diery, potoky krvi, a besniace štvornohé beštie ochotné zabiť všetko, čo sa hýbe. Ale čistý, vyhradený priestor, na ktorom formou zápasov sumo „bojujú“ dvaja psí atléti. Ich úlohou je protivníka hruďou alebo vytlačiť z označeného priestoru, alebo pritlačiť k zemi a znemožniť mu pohyb. Akákoľvek krv znamená diskvalifikáciu.
Alebo taký mastif a bulmastif. Tiež označovaní ako „bojoví“. (Títo psi nie sú ani agresívni, ale chápem, že napr. pre malé deti môžu byť nebezpeční už len pre svoju obrovskú váhu. Dobre stavaný mastif môže mať aj metrák. Ale nikto o nich nehovorí, ako o nebezpečných psoch, ale ako o bojových, teda psích zabijakoch.) Títo psí Angličania sú oddaní rodine, milujúci dobráci, ktorí by ani muche neublížili. Viem to. Stretávam sa s mnohími ich majiteľmi, ktorí sa mi sťažujú, že síce chodia na cvičák, ale prinútiť svojho štvornohého obra, aby hrýzol do rukávu, je priam nemožné. Títo psi nenapadnú človeka. Nie voľne na ulici. Ale áno, majú silne vyvinutý teritoriálny ochranný pud, to znamená, že svoje územie sú ochotní brániť doslova zubami nechtami. Ale aj tu málokedy dochádza k útokom. Pretože si väčšina ľudí rozmyslí, či vstúpi na pozemok, ktorý stráži psí Goliáš, ktorému spod láb odletujú kusy betónu, keď sa ženie k bráne...
Je s podivom, že hoci sa posledné dve storočia kavkazan v bývalom Sovietskom zväze používal hlavne v policajných službách a v gulagoch na dolapenie utečencov, ktorých bez milosti títo psi roztrhali, ani na jednom zozname nebezpečných psov som ho nevidela (niežeby som si ho tam priala vidieť), hoci tvorcovia moderného kavkazana mu naprogramovali jediný „softwere“: zabi ich všetkých, Boh si ich roztriedi! (Pár takýchto útokov som ako dieťa videla na vlastné oči, keď sme žili v horách blízko ruských kasární. Pravidelne, hlavne v zime, tam niektorým vojačikom, ktorí mali slúžiť tri roky ďaleko od domu, rupli nervy a utiekli. Takýto vojak si vždy nechal posledný ostrý náboj pre seba, pretože to bol hon ako na dravú zver. Doteraz mám ten obraz pred očami: ako sa hlbokým snehom brodí vojak, padá, vstáva a znova a znova beží... za ním sa ženú gáziky, z ktorých po ňom strieľajú jeho rodní bratia, a on im paľbu opätuje. Nakoniec ho doháňajú, zastavujú a vypúšťajú veľkých kavkazanov... (a vtedy ma mama zdrapila za ruku a odtiahla od okna...).
Nemyslím si, že by sme mali zakázať chov kavkazanov, aziatov, pitbulov, mastifov, alebo akýchkoľvek iných veľkých psov, pretože psi útočia vždy iba pre nejakú príčinu, ktorú im zavdá človek, nikdy nie len tak z plezíru. Jeden príklad za mnohé: prednedávnom dve argentíny napadli človeka. Bol to muž, mladý a silný, a tak sa napokon ubránil, hoci utŕžil pár rán, ktoré mu museli zašiť. Viem, je to nepríjemné. Rany sú infikované a bolia. Moderátor s ním samozrejme okamžite robil rozhovor, tu je maličký citát: „...išiel som ráno do práce a oproti mne po druhej strane chodníka šli dvaja veľkí psi. Vôbec si ma nevšímali. Keď prišli bližšie, zadíval som sa im do očí a bolo to...“ dokončil rozprávanie dohryzený muž. A tu je jadro problému! Pohľad do očí VŽDY! signalizuje blížiaci sa útok. (Preto mnohí zo psov nemajú radi, keď na nich namierime objektív fotoaparátu – pripomína im to jedno veľké upreté oko, ktoré nežmurká). Upretým pohľadom fixuje predátor svoju korisť a pre ňu je to signálom, aby sa dala na útek. Upretý zrak znamená u sokov výzvu k boju. Toto moje deti vedeli od doby, čo sa naučili chodiť. V našom psinci sa vystriedalo mnoho nebezpečných psov s nevhodným chovaním, ktoré k nám prišli na prevýchovu, ale moje deti nemajú od nich za tie roky ani škrabanec! Keby bol muž odvrátil hlavu a sledoval psov periférnym pohľadom (či na neho nechcú zaútočiť, prípadne opatrne vycúval), s najväčšou pravdepodobnosťou by okolo neho prešli bez povšimnutia, pretože by nebol pre nich hrozbou. Takto ich doslova vyzval na súboj.
Keď Taliban rozstrieľal 600 ročné sochy Budhu, všetci to odsudzovali. Každý mal pocit, že je odborník na históriu a umelecké diela. Súhlasím – sochy Budhu už nikto nikdy nepostaví, a je to veľká škoda. A aj keby to niekto dokázal, VŽDY! to budú iba repliky. Nikdy nie vzácny originál. Ak niekto zakáže a vykántri (sterilizáciou, zákazom odchovov...) mnoho starobylých molosských plemien, ktoré žili na našej planéte oveľa skôr, ako sa na nej objavili prví Slovania, ktorých korene siahajú dakedy aj viac, ako dvetisíc rokov do histórie ľudstva, bude to podľa mňa rovnako barbarské, ako zničenie Budhových sôch Talibanom. Ba horšie, pretože kameň možno postaviť znova, no mŕtve telo už nikdy neoživíte! Molossi sú s nami od čias antiky. Vždy boli po našom boku. Pomáhali nám, strážili naše obydlia, pásli náš dobytok, ochraňovali naše životy. Tak si ich starodávny človek vyšľachtil. Museli to všetko zvládnuť často v krutých prírodných podmienkach. Museli to byť psi silní, inak by útoky dravých šeliem a nájazdy hrdlorezov neprežili. Za to všetko majú právo s nami žiť aj naďalej. Sú to historické poklady našej kultúry. Potrestaný by mal byť vždy človek, nie pes. Pes je len obrazom svojho pána. Aj keď je to fráza, je to proste tak. Nezodpovedný človek by mal dostať zákaz chovať psov. Možno ešte tak tých psích „bonsajov“ by mu mohli povoliť, hoci ja nie som ani za to. Veď je predsa jedno, či sa človek nevenuje veľkému, alebo malému psovi a svojím nezáujmom ho týra... vždy je to zlé.
PS : V roku 1991 schválil anglický parlament zákaz chovu nebezpečných psov na celom území Spojeného kráľovstva. Do tejto kategórie anglickí lordi zaradili: amerického pitbula, argentínsku dogu, brazílsku filu a japonskú tosa-inu. Nie je to nič iné, iba anglická kynologická lobby a výsmech kynologickej histórie. Okrem pitbula sa v celej histórii zápasov ďalšie tri plemená nikdy k zápasom nepoužívali. Okrem toho dali Angličania vzniknúť šiestim (ako ich radi označujeme) „bojovým“ psom – buldogovi, stafordovi, mastifovi, bulmastifovi, bulteriérovi a minibulteriérovi. Ale ani jedno svoje nezakázali, iba zahraničné. Iróniou je i to, že v čase zákazu žila na ostrovoch jedna jediná tosa-inu a jej majiteľ sa radšej z Anglicka vysťahoval, akoby sa vzdal svojho milovaného psa.
PS 2: Najprv som chcela tento článok pomenovať: historické bohatstvo, ale uvedomila som si, že hon na čarodejnice je oveľa výstižnejší. Ľudia sú netolerantní, zlí, arogantní a okrem seba nemajú nikoho radi. Vadí im každý a všetko. A psi, ktorí sú vlastne obeťami svojich nezodpovedných majiteľov, na to doplácajú...
