reklama

Zápisky o zvieratkách – za krajšie zajtrajšky

Tento článok sa chystám písať dlhú dobu a nejako sa k nemu neviem „dokopať“. Po dnešnej návšteve medzinárodnej výstavy v Nitre, som sa konečne rozhúpala...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Nedávno som písala o psíkoch bez PP, resp. o tom, že na ich predaji nevidím nič zlé. Dávno to už nerobím. Nemám šteniatka ani s rodokmeňom, ani bez. Nemám žiadne šteniatka. Jednoducho už nechcem, aby sa žiadny môj psík narodil na tento svet, do tejto doby, do tejto spoločnosti...

Naposledy som si chcela adoptovať z útulku desať ročnú sučku maltézáka. Bola zdevastovaná, amortizovaná a slepá. Na fotke som sa zahľadela do tých nevidiacich očiek a v okamihu ma „dostala“... Vravela som si, že jej poskytnem domov a lásku a všetko to, čo nikdy nepoznala, a dožije u mňa pár rokov v šťastí a v pohodlí. Že už nechcem šteniatko, ani mladého psa, nechcem si psa kúpiť, ale chcem poskytnúť domov tomu, ktorý už je na svete. (Takto isto som kedysi argumentovala svojmu manželovi, ktorý ma presviedčal ešte „na dievčatko“, že radšej, ako mať s ním ďalšie dieťa, mali by sme si adoptovať dieťa z „útulku pre deti“. Že na svete je toľko opustených detí, ktorým treba poskytnúť domov a lásku, že netreba, aby sa ďalšie rodili. Odbil ma, že on sa nebude starať o „cudzie decko“. Strašne ma tým vtedy rozzúril, ale to je iný príbeh...)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vlado zavolal do útulku, ale sučku už nemali. Bola som trocha sklamaná. Niežeby som mala málo psov, ale chcela som pomôcť psej dušičke. Zhodou okolností (alebo osudom, nazvite si to, ako chcete), sa mi prednedávnom ozvala Mirka, dobrá duša, ktorá robí dočasky psíkom, ktorým sa hľadá nový domov. Zaangažovala sa do prípadu a zistila všetky podrobnosti – vraj je sučka v náhradnej rodine, a že uvažujú o jej adopcii. Majú ešte poloslepú šicku, a tak nebude sama. Ale vraj ak veľmi chcem, dajú mi ju...

Napokon som odmietla, hoci troch zo štyroch členov rodiny som na nového psa „nalomila“. Ale u mňa by bola iba jednou z desiatich, tam je jednou z dvoch... Ja pri mojom (ne)zdraví a pracovnom vyťažení a neustálom pobyte v nemocnici – každý druhý deň päť hodín... by som na ňu nemala toľko času, aj keby som chcela. A mne vždy išlo v prvom rade o blaho psov, nie o dobrý pocit človeka... A tak som sa tejto psej dušičky, ktorá mnou doslova otriasla už len na fotke, vzdala...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale prečo to všetko spomínam: každý deň zdieľam na facebooku prosby o adopciu psích ubožiatok – opustených, zdevastovaných, týraných... a je ich toľko, že každý deň by som si mohla adoptovať dvadsať nových psov.

Psov je dnes neuveriteľne veľa. Nadbytok. Nadprodukcia. Len v Anglicku je každú hodinu v útulku utratený jeden nechcený pes. To je viac ako 8 700 psov za rok. Akýkoľvek psi sa dnes stali „dostupnými“ a sú samozrejmosťou presne tak, ako farebný televízor, počítač, mobil či auto v každej domácnosti. Psa si môže dovoliť každý. Úplne každý. A to je zlé. Nie preto, že by som ich ľuďom nedopriala, ale preto, že ich vlastnia aj ľudia, ktorým pes jednoducho do rúk nepatrí. Sú masovo rozšírení. Potýkame sa doslova so psou epidémiou. „Každý“ má psa. Pamätám na doby, keď som bola široko ďaleko v okolí jediná, ktorá mala „poriadneho“ psa – teda psa čistokrvného. Nie v každom dvore bol psík, a keď niekde bol, bol to bastardík. „Produkt“ náhodných stretnutí a lások iných bastardíkov, ktorí sa stretli v „správnom čase na správnom mieste“... Ľudia ich mali radi rovnako, ako tých „naozajstných“, teda tých z rodokmeňom a titulmi. Dnes na Slovensku neprejdem v akomkoľvek meste ulicou, na ktorej by z každej brány na mňa neštekali psi. (Nie jeden, dvaja, ale často traja či viacerí...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A nie len takí „obyčajní“, ale aj čistokrvní. Aj keď som presvedčená, že drvivá väčšina týchto psov je bez rodokmeňu, predsa sú to len psi, pri ktorých ľahko určíte plemeno. Najčastejšie sú to bígli, kokri, retríveri, ovčiaci, yorkovia, maltézáci... ale aj iní. Často pri nich pobehujú aj nejakí tí bastardíci a ja si viem celkom dobre predstaviť, ako to so psom u nich v domácnosti asi vypadalo: najprv dieťa dotiahlo z ulice vyhodené šteniatko bastarda a neskôr, po pár rokoch nalomilo rodičov na „naozajstného psa“, „...pretože ho má aj Žaneta zo susedného vchodu, aj Fero z našej triedy a Katkina mama ich chová a povedala, že by nám dala šteniatko so zľavou“...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viem to. Práve takéto rodiny s deťmi sú mojimi klientmi na cvičáku. Raz za týždeň prídu na cvičák – celá delegácia. Malé deti neustále vyrušujú, obťažujú, komandujú psa, ktorého berú ako mladšieho súrodenca, a tak mu chcú rozkazovať, kričia na neho a vyhrážajú sa mu hroziac pästičkami, žiarlia na neho, keď sa mu rodič venuje, kričia, šušlú a „žvatlajú“, aby si ich mama všimla, alebo, v najhoršom prípade tvrdia, že aj oni chcú so psom cvičiť, a tak ho buzerujú, komandujú, do nekonečna ho drilujú a rodičia sa usmievajú, že ako to ich ratolesť baví... Pes je bez života a frustrovaný, pretože ho buzeruje dieťa, ktoré je psychicky aj fyzicky ďaleko pod jeho úrovňou, ale musí ho poslúchať, pretože inak na neho „ocka“ alebo „mamička“ revú a dostane jednu „poza uši“. Ja som frustrovaná a smutná a snažím sa rodičom vysvetliť, že dieťaťu pes do rúk nepatrí. Že by mal pes cvičiť s radosťou, pretože on, na rozdiel od nás, nemá žiadnu inú motiváciu. Nedostáva za cviky plat, ani pamlsky, a ak to musí do nekonečna robiť len preto, aby potešil rozmaznané decko, že je z toho otrávený a cvičák neberie ako miesto radosti, ale mučiareň. Priatelia mi nadávajú, že každého klienta si odplaším, že náš zákazník náš pán a že sa mám na to vy... hlavne že platia... Ale ja to nerobím iba za prachy! Robím to predovšetkým pre psov! A tak ma to frustruje...

Pes je fenomén našej doby. Na človeka, ktorý nemá psa (nedajbože ho nemá ešte aj rád), sa pozeráme ako na čosi neprirodzené. Ty nemáš rád psov?! Veď psi sú úžasní, dobrí, zlatí... takí, onakí... A tvárime sa, že dotyčného by mali prinajmenšom potrestať za jeho „nelásku“ ku psom, alebo niekde zatvoriť, a tak separovať od ostatných „normálnych“ ľudí. Mať psa je dnes in...

A zase sa dostávam k tomu, o čo som nedávno písala – o množení psíkov bez PP. Vtedy ma jedna moja známa „sfukla“, že som ju veľmi sklamala, že si to o mne nemyslela, že množenie psov bez PP nemá žiaden význam. A že je úplne jedno či sa o „krížencov“ - tak ich nazvala, dobre starám, alebo nie a či ich predám do dobrej rodiny, alebo nie... Nechcem povedať, že ma sklamala. Je to jej pohľad na vec a ja nemám právo jej ho zakazovať alebo inačiť.

Ja osobne si myslím, že práve tí – ňou vychvaľovaní – chovatelia s PP, ktorí sú podľa nej základným pilierom našej kynológie, kedysi zlyhali, keď predávali (a stále predávajú) svoje šteniatka hocikomu, teda aj tým, ktorí psov berú ako výrobný prostriedok. Ja som nepredala psa rodine, ani kolegyni, keď som vedela, že o neho bude zle postarané. Že synovec je momentálne bez práce a na psa nebude mať peniaze, že kolegynin manžel je množiteľ, a tak moje dieťatko vychované s láskou v byte skončí v chlieve na pilinách... Moje šteniatka s PP som radšej predala rodine, ktorá chcela mať psieho kamaráta, ako priateľovi z cvičáku, o ktorom som vedela, že je síce ctižiadostivý a ambiciózny a že by to dotiahol s mojim zvieratkom na vrcholové skúšky a preteky (možno až na „svet“), a tak by robil mojej chovateľskej stanici reklamu, ale že jeho výcvikové postupy sú drastické a kruté a že by moje dieťatko týral a trápil... a to som si nedokázala ani len predstaviť, nie že by som to dopustila...

Nechcem vás presviedčať, že ja som tá dobrá a ostatní sú tí zlí... Ale keby každý majiteľ psa – je jedno, či je to len bastardík, psík bez PP, alebo s rodokmeňom (okrem toho si myslím, že človek, ktorý má skutočne rád psov, by v tom nemal robiť žiadny rozdiel. Veď milovať vás bude rovnako bastardík, alebo kráľovský pudel s kráľovskou krvou...), vždy dbal hlavne na blaho psov, nebolo by ich dnes tak veľa a hlavne by ich nebolo tak veľa nešťastných. Verte, že aspoň pre mňa by bol svet hneď krajší...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu