reklama

Zápisky o zvieratkách – kým nás smrť nerozdelí

Mnohí majitelia prirovnávajú svojich psíkov k ľuďom: náš Bobinko je taký, onaký, celkom ako človek, len hovoriť... tvrdia. Ja som naopak vždy prirovnávala ľudí ku psom, a mám pocit, že preto im tak dobre rozumiem. (Psom) Za štyridsaťpäť rokov spolužitia s nimi som prišla k záveru, že sa od nich až tak veľmi neodlišujeme. Preto dnes môžem tvrdiť, že „pápežovanie“ a psi majú mnoho spoločného. Alebo že by nie? ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Napokon, po dlhšom dumaní som si to predsa len rozmyslela. Kdeže, so psami predsa len nemáme až toľko spoločného, ako sa mi na prvý pohľad zdalo. Ale je to preto, že psi sú dnes určitým spôsobom na ďaleko vyššej úrovni ako my, ľudia. V mnohých povahových rysoch nás dávno prevýšili. Na rozdiel od nás stále sľubujú novému majiteľovi, tak ako my kedysi v kostole pred krížom a pred Bohom: „... v dobrom i zlom, zdraví i chorobe, kým nás smrť nerozdelí...“

Pre nás toto už dávno neplatí. Takmer 50 % sobášov končí rozvodom a dôvod na vždy nájde: neprekonateľný rozpor, alkoholizmus, choroba, zlá finančná situácia, gemblerstvo, nezhody, nezamestnanosť jedného z manželov, pocit, že na toho druhého doplácame... kto chce psa biť, palicu si vždy nájde...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dávno neberieme občasné „pohromy“ ako skúšku, ktorou nás Pán navštevuje a ktorou posilňuje našu vieru a nádej. Nad každou čo i len najmenšou „nespravodlivosťou sveta“ a neprávosťou trpko horekujeme a nariekame a „obzeráme sa po susedoch“ či aj ich osud skúša, a ak nie, pýtame sa prečo práve nás, čo sme komu spravili, my, takí dobrí a spravodliví, nikdy sme nekradli (dobre, tak kradli, ale iba v malom, a nie tak okato, ako sused, ktorý je funkcionár, a tak ho nikto nezavrie a nič sa mu nestane, na rozdiel od nás, čo stále poctivo splácame hypotéku a on z nakradnutého postavil už tri domy...) a predsa sa nám nedarí, dostali sme „zákernú“ chorobu, z práce nás vyhodili a manžel sa s nami chce rozviesť, lebo sme mu len na príťaž...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Denne čumíme fascinovane na telku a pozeráme telenovely, v ktorých, po dvesto dvadsiatich častiach, napokon zvíťazí čistá a nezištná láska, ktorá prešla skúškou ohňom, pretože jej Osud (alebo nejaký Omar) celých tých dvestodvadsať častí hádzal polená pod nohy. (Neviem, domýšľam si. Nikdy som žiadnu telenovelu nevidela...) Pri dlhovlasých a dlhonohých zúfalých kráskach, ktoré nemôžu byť so svojim milovaným, vzdycháme a opakom ruky tajne utierame slzičku, ktorá sa nám tisne do oka. V televízii prežívame to, čo sa v skutočnom živote neodvažujeme prežiť. Každý z nás sníva (alebo kedysi sníval) o veľkej láske, no dnes nám stačí kompromis, pretože sa bojíme. Veľká láska totiž znamená aj veľkú bolesť, keď ju raz stratíme a máme strach, že by sme tú bolesť neuniesli – ba horšie, nechceme ju. Veľká láska znamená aj veľké obete a odriekanie, pretože ak cítite naozaj veľkú lásku k niekomu, nie je nič, čo by ste mu nesplnili. Nie je nič, čo by ste pre neho nespravili. Nie je nič, čo by vás odradilo od vašej túžby milovať ho a byť s ním, aj keď práve nemá náladu, aj keď mu choroba zmenila nie len telo, ktoré je bezvládne, a musíte ho opatrovať, kŕmiť, prezliekať, prebaľovať, umývať..., ale aj myseľ, ktorá je nahlodaná „černotou“, a váš partner je nevrlý, zlý, krutý, trudnomyseľný, niekedy doslova nepríčetný..., ale vy viete, že to nie on... že on je stále ten krásny, úžasný, milý, perfektný, nenahraditeľný, jedinečný... a že to všetko ten „kríž, ktorým ho Pán navštívil“ a ktorý ho zmenil na nepoznanie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A predsa ho milujete. Nie to, čo z neho zostalo, nie to, čím býval kedysi. Ale to, čo sa ukrýva hlboko pod nánosmi „bahna“, ktoré ho celého obalilo a zmenilo na nepoznanie. Vy nemilujete jeho (kedysi) modré oči, kučeravé vlasy, trojdňové strnisko, vypracované svaly, nežné slová, ktoré vám raz dávno za teplej letnej noci tíško šepkal do uška... vy milujete jeho dušu... a tá ostane nezmenená do konca vekov... Milujete tak, že neviete inak, iba milovať...

Neviem, či to tak bývalo kedysi. Nepamätám sa. Dúfam iba, že áno. Veď podľa čoho by písali veľkí poeti ódy na lásku, ak nie podľa skutočnosti? Dávno veľkí poeti vymreli, pretože nie sú ani veľké lásky, o ktorých by mohli písať. A tak nie sú ani veľké obete, pri ktorých by plakalo nebo, schla tráva a pukali srdcia, pretože sme naše srdcia premenili na kameň... alebo že by predsa nie? Že by predsa len boli aj v dnešnej dobe na zemi bytosti, ktoré milujú hlboko, oddane nezištne a čisto?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi áno. Ibaže: psí hlas do neba nejde, a tak si ich svet nevšíma. Ale ja sa s nimi denne stretávam. Sú to naši spolupútnici, naši priatelia, naši otroci, naši partneri, naši pomocníci, naše „výrobné prostriedky“, naši najvernejší... tí, ktorí nás neopustia v dobrom, ani v zlom, zdraví, ani v chorobe, ani (naša) smrť ich neprinúti prestať nás milovať. Sú to naši psi, ktorí nikdy nepočuli o telenovelách, o zväzku manželskom, o predmanželskej zmluve, o „džentlmenskej dohode“ (žiadne: opyto – kopyto – platí to), nikdy nepočuli o výhovorkách, pre ktoré by nás mali niekedy opustiť..., a tak nás nikdy neopustili a neopustia.

Budú nás oddane čakať, či odídeme na pár minút do obchodu, na pol dňa do práce či ich vyhodíme, ako nechcených na poli za mestom, odsťahujeme sa z domu a rozhodneme sa, že v malom byte už pre nich nie je miesto, alebo umrieme. Budú nás čakať, či sa k nim budeme správať dobre a láskavo, alebo ich budeme biť, týrať hladom, nebudeme mať pre nich pekné slovo či ich uviažeme na metrovú reťaz k búde. Budú na nás čakať, aj keď budú hladovať, alebo ich budeme kŕmiť vyberanými jedlami. Či budeme takí alebo onakí, zdraví alebo chorí, krásni alebo šeredy, bohatí alebo chudobní..., vždy nás budú čakať. Vždy budú pri nás stáť. Ba čo viac, vždy nás budú milovať. Nezištnou a plnou láskou, presne takou, akú popisuje Naso vo svojich Metamorfózach, presne takou, akú sledujeme celých dvestodvadsať častí v kubánskych telenovelách, presne takou, o akej sme aj my kedysi tajne snívali a písali si o nej do denníčkov...

Ibaže oni, na rozdiel od nás, tú skutočnú a plnú lásku prežívajú každý jeden deň, aj keď im lámeme nie len srdcia, ale aj nohy, pretože ich čisté duše ešte nepristúpili na žiadny kompromis, tak, ako my...

A pre túto nezištnú lásku k nám, ich budem vždy obdivovať. Vždy ich budem milovať, vždy ich budem obhajovať, vždy ich budem chrániť...

(Na záver sa dostávam k tomu „pápežovaniu“ z perexu. Myslím si, že pápež Benedikt XVI. zlyhal, keď sa vzdal pri prvej skúške, keď neuniesol „návštevu Pána“ (koho pán Boh miluje, toho krížom navštevuje) a svoj jedinečný dar – byť vyslancom Boha na zemi, v strachu z bolesti „zahodil“. Zbavil sa ho, ako príťaže. To nikdy žiaden pes neurobil...)

PS – neberte môj článok ako psychologický pohľad do súčasnej rodiny ani ako filozofický rozbor „pápežovania“. Ja stále ešte píšem o psoch...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu